SME

Bigbiťák v kostole: Ľudia odpadávali ako na rockovom koncerte

Bigbiťák v kostole: Ľudia odpadávali ako na rockovom koncerte

Na bigbítové omše chodili tisícky ľudí, tvrdí muzikant Stanislav Zibala.

[content type="longread-pos" pos="full"]

V roku 1968 sa jemu a jeho kolegom z kapely Credo podarilo čosi nevídané – začali hrať bigbítové omše v kostoloch a mali v nich taký úspech, že museli odmietať pozvánky na vystúpenia.
Stopli ich až komunisti, prežili však v inej forme. STANISLAV ZIBALA

[/content]


[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7171565/zibala1.jpg" author="" longread-pos="full"] Stanislav Zibala (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1949. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku a konzervatórium (kompozícia a hra na gitaru). Najskôr pracoval v Stavoindustrii, v rokoch 1977 až 2003 robil réžiu hudobného ozvučenia a majstra zvuku v Slovenskej televízii. Po odchode sa stal pedagógom na Základnej umeleckej škole v Ivanke pri Dunaji a je ním dodnes. V roku 1968 sa stal výraznou postavou a gitaristom hudobného a speváckeho zoskupenia Credo,
ktoré nevídane prerazilo v kostoloch s bigbítovými omšami, až kým to komunisti nezakázali. Je ženatý, má sedem detí, medzi jeho záujmy
okrem hudby patrí cyklistika, turistika, vodáctvo a hra na organe v kostole v Ivanke pri Dunaji. Do rozhovoru sa ako pamätník
zapájal aj jeho o rok mladší brat, bývalý spevák a perkusionista skupiny Credo František Zibala. [/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Najskôr ste hrávali v bigbítovej kapele The Springs, začiatkom augusta 1968 však väčšina jej členov narukovala. Vy a spevák Igor Šranc ste chceli pokračovať. Ako ste sa dostali k hraniu bigbítu na omšiach?

Nebyť toho, že som bol kapelníkom The Springs, asi sa k tomu nedostanem. Zistil som však, že Igor má po odchode troch našich kolegov na vojnu chuť robiť bigbítové omše, a tak vzniklo Credo. Za všetkým však bol najmä salezián a kňaz Ivan Gróf, lebo bez neho by sme prvé hudobné materiály, konkrétne spirituály, nezohnali.

Brat vtedy študoval na gymnáziu v Senci, kde učil práve Gróf. Vtedy sme ani len netušili, že je salezián a dokonca tajne vysvätený kňaz, zistili sme to až po 20 rokoch. V každom prípade brat sa od neho naučil aj prvé duchovné bigbítové pesničky, z ktorých sme potom vychádzali. Nebyť Grófa, možno nerobíme nič, vďaka nemu sa však strhla lavína.

Neprevracali ste očami, keď ste ako rocker mali hrať omše, hoci bigbítové?

Joj, to bolo inak, ja som najmä chcel hrať s kapelou. A keďže sólový spevák túžil po bigbítových omšiach, tak som sa do toho bez váhania pustil. Nebolo o čom, veď všetci sme boli veriaci. Ešte aj basový gitarista, ktorý bol vtedy na vojne, vravel, že je to super a mali by sme to urobiť.

Mám trochu iné informácie. Na tieto piesne ste najskôr pozerali s nedôverou a odstupom, gospel ste dokonca považovali za niečo na úrovni polky či valčíka.

(smiech) Máte pravdu, že zo začiatku mi to tak naozaj pripadalo, ale boli to len prvé dojmy. Na gospel sme totiž začali pripájať bigbítové prvky a už to bolo o inom. Predtým som nechápal mnohé veci ako frázovanie, čo a ako správne hrať, takže ako rocker som sa musel najskôr preorientovať.

Navyše sme začínali so swingovým spirituálom, a ten mal naozaj ďaleko od bigbítu. To, ako na mňa pôsobil, však bolo skôr mojou chybou. Swing má totiž veľký náboj, akurát som to vtedy nechápal.

Video: Vypočujte si ukážky z bigbítovej omše na pôvodne zakázanom albume z roku 1968

[content type="citation"]Na bigbítové omše chodili tisícky ľudí[/content]

V USA už koncom 60. rokov fungoval Larry Norman ako priekopník kresťanského rocku. V Československu však nebolo zvykom, že v katolíckych kostoloch znie bigbít v podaní bicích nástrojov, basgitary, sprievodnej aj sólovej elektrickej gitary spolu s organom. Nebáli ste sa, že sa to môže skončiť trapasom?

Obávam sa, že tak by sa to mohlo skončiť skôr v súčasnosti. Keby na chórus vybehli nadupané bicie a gitary by šliapali naplno, lebo my sme ich naozaj nešetrili, ktovie, aké by dnes boli reakcie.

Nezabúdajme však, že my sme s tým prišli v roku 1968, keď nám z toho všetkého až mráz behal po chrbtoch. Nielen nám, čo sme hrali, ale aj poslucháčom. Dovtedy sa hovorilo, že viera v Boha odíde so starými babkami, že tá dlhá éra sa pomaly skončí. Keď sme však hrali v desiatkach kostolov, zrazu sme videli, ako viera silno rezonuje.

Veriaci to tiež nepochybne brali aj ako revoltu či občiansku iniciatívu voči vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu. Tiahol z toho silný duch slobody. Rok 1968 bol špeciálny, neuveriteľný a mimoriadne silný. Keby sme to robili v inom čase, zrejme by to takú silu nemalo. Ten proces mal silné špecifické podhubie a ľudia nám prirodzene drukovali. Sila, čo z toho šla, sa už ani nedá zopakovať.

Ako to vyzeralo na omšiach?

Kostoly boli počas bigbítových omší úplne plné, chodievali na ne tisícky ľudí a bolo jedno, či šlo o Blumentál, alebo Dóm svätého Martina v Bratislave, o Šurany, Topoľčany, Vráble či Trnavu.

Otvorene hovorím, že naši speváci dokonca zvykli počítať, koľko ľudí tam počas vystúpenia odpadlo. Kombinácia emócií, natlačeného množstva ľudí a dobrej muziky s liturgickými textami robili svoje.

Čiže niečo ako atmosféra klasických rockových koncertov?

Určite. A tie emócie boli také silné, že pre niektorých ľudí to bol šok. Robili sme naozaj poctivý bigbít.

Nepociťovali kňazi voči vám nedôveru?

Koncom 60. rokov nám nerobili žiadne problémy, naopak. Z tej muziky boli nadšení tak, ako aj bežní ľudia. Neboli sme v tom úplne sami, v Bratislave trebárs fungovala podobná kapela s názvom The Church Mice, čiže Kostolné myši, hoci rýchlo zanikla a na rozdiel od nás nemala spevácky zbor. Jedna kapela bola aj u kapucínov, tá však hrala najmä sólové gitary, spev skôr absentoval. Možno existovali aj iné skupiny, len o nich nevieme.

Práve ten váš zbor bol zvláštny – ako bigbítová kapela ste mali desiatky spevákov a speváčok.

Štandardne ich bolo 50. Isté obdobie to narástlo až na 70 a museli sme začať robiť hlasové skúšky, lebo sme sa normálne nezmestili do autobusu, ktorým sme cestovali na vystúpenia. (smiech) Záujem o členstvo v zbore bol enormný.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7171565/prelom_rokov_68_69.jpg" author=""]Stanislav Zibala pri vystúpení v kostole na bigbítovej omši na prelome rokov 1968 až 1969.[/content]

[content type="citation"]Robili sme poctivý bigbít[/content]

Kde sa zrazu vzalo toľko ľudí, ktorí chceli spievať bigbít v kostole?

Neviem. Zrejme to súviselo s tým, že naša kapela bola v Ivanke pri Dunaji a okolí známa už ako The Springs. Fanúšikovia nás teda brali automaticky. Náš manažér Dušan Mišík bol navyše členom trampskej osady Albatros, ktorá združovala okolo 20 chlapov. Boli trampskou špičkou, pojmom, dokonca dodnes, hoci už majú okolo 70 rokov, stále vystupujú. Keď nás vtedy počuli, okamžite „narukovali“ k nám, jednoducho sa im to páčilo. Podobne k nám prišlo asi 20 študentov zo seneckého gymnázia od profesora Grófa a mnoho ďalších.

Pamätáte si prvú bigbítovú omšu v chráme v Ivanke pri Dunaji?

Jasné. Kostol bol absolútne plný a mnohí chlapci tvrdili, že inak by ich do kostola nik nepritiahol. To bolo niečo neuveriteľné.

Miestny holič Oskar Luža však taký nadšený nebol. Vraj povedal, že „ked vy tu budete hrát, tak já nebudem chodit do kostela.“

Áno, on bol jediná výnimka potvrdzujúca pravidlo. Jeho reakciu berieme ako pikošku, bol v dedine celkom známou a sympatickou postavičkou. Všetci boli nadšení, cítili sme silné emócie a on jediný mal odvahu takto reagovať. Nám sa jeho postoj páčil, bolo to fajn. (smiech)

Neskôr ste ho presvedčili, že sa mýli?

Nevieme, podrobne sme to nesledovali. Nevystupovali sme v kostole na každej omši, takže zrejme tam chodil naďalej. Podstatné je, že to bavilo nás aj ľudí. Pán Boh nám týmto spôsobom dával obrovskú radosť.

O čom boli texty?

Všetky boli liturgicky orientované, čo vyplývalo už z toho, že šlo o hranie a spievanie na svätej omši. Boli tam slovíčka ako gloria, credo, svätý, teda piesne o viere a láske k Bohu, k tomu sme však zložili aj nejaké protestsongy.

Silnou stránkou boli aj vokály, na nich sme stavali už v kapele The Springs. Inšpirovali sme sa skupinami ako The Mamas & the Papas či Beach Boys, teda takými, čo boli vokálne zaujímavé a náročné. Ak totiž máte k dispozícii skvelý mládežnícky zbor a pripravíte výborné štvorhlasy, má to svoje grády, šmrnc a šťavu.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7171565/credo.jpg" author=""]Záujem o spev v zbore na bigbítových omšiach bol taký veľký, že 70 členov museli zredukovať tak,
aby sa vôbec zmestili do autobusu, ktorým cestovali na vystúpenia.[/content]

[content type="citation"]Zrazu prišiel zákaz gitár v kostoloch[/content]

Komunistom však elektrické gitary príliš nevoňali a nakoniec vám ich zatrhli.

Vybabrali sme s tým. Možno rok či dva v 70. rokoch sme spievali iba pri organe, ale potom sme začali vyťahovať akustické gitary, dvanásťstrunovky, kontrabas a šlo to. Cez akustické nástroje sme sa teda nakoniec nejako vytiahli späť. Tiež to malo svoje čaro.

Kedy presne prišiel zákaz?

Gitary v kostoloch zakázali niekedy v roku 1971 alebo 1972. Vtedy to už bolo tak, že pozvať si nás trúfol len málokto, odvážlivcov medzi kňazmi ubúdalo, boli to len posledné lastovičky.

Satisfakciou zrejme bolo, že vás hrali rádiá Vatikán a Slobodná Európa.

Neviem, kto tam tie piesne prepašoval, ani sme to nemali ako zistiť, nik sa tým nechválil. Bolo však úžasné počuť našu tvorbu za totality v zahraničných rádiách. Pre nás šlo o veľmi silné chvíle.

Ako vás vnímali iné kapely, ktoré hrali klasický bigbít s klasickými textami?

Ťažko povedať, vôbec sme to nesledovali. Boli sme takí vyťažení a toľko sme hrávali, že nás to ani nezaujímalo. Poviem to na príklade – doobeda sme hrali v obci Hody pri Galante na primíciách a o štvrtej poobede už v jezuitskom kostole, doobeda na hodoch v Budmericiach, večer už v kostole na Záhorí. Objednávali si nás nielen v nedeľu, ale aj vo všedné dni.

Do toho sme mali až štyri skúšky týždenne, čo si dnes neviem predstaviť. Tri boli spevácke a štvrtá špeciálna pre kapelu. Nakoniec sme museli všetko skresať, lebo hrať dve sväté omše denne, cestovať aj skúšať už bolo neúnosné.

Paradoxne ste na tom nezarábali, hrali ste len za náklady.

Zárobková činnosť to síce naozaj nebola, ale mali sme z toho obrovskú radosť. A ľudia tiež, čo je vždy viac než akékoľvek peniaze.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7171565/credo_1971.jpg" author=""]Pána Boha môžem chváliť aj tancom, aj spevom, aj bubnami, aj gitarou. Credo v roku 1971.[/content]

[content type="citation"]Dnes by to bol problém[/content]

Čo heslo sex, drogy, rokenrol? Platilo aj u omšových bigbiťákov?

Občas sa k nám pridali aj takí, čo priznávali, že ani nevedia, či veria v Boha. Niektorí možno ani neverili, páčilo sa im však, čo robíme. Väčšina z nás však boli veriaci. Dostávali sme aj duchovnú výchovu od pána Grófa, čo nám poskytovalo isté zázemie, dokonca občas urobil špeciálnu duchovne zameranú prednášku iba pre členov Creda. To heslo teda medzi nami nemalo žiadnu živnú pôdu, vo svojom vnútri sme smerovali inam.

Minulý rok mali saleziáni z Rožňavy na pokyn biskupa opustiť celú diecézu. Jedným z dôvodov vraj mali byť gitary či iné „moderné prvky“ na stretnutiach, a tiež to, že o ich akcie bol záujem, kým niektoré farnosti nevedeli pritiahnuť mladých. Čo by dnes potom spôsobili bigbítové omše?

Mám pocit, že dnes by to bol oveľa väčší problém ako v minulosti. Aj za našich čias bolo najskôr všetko v poriadku, kým do toho nezačali búchať cirkevní tajomníci spolu so štátnou mocou. Gitary a bicie boli zrazu nevhodné.

Dnešná situácia je o tom, že každý kňaz má iný názor na hudbu a najmä vkus. Koncom 60. rokov panovala eufória, a tak boli bez problémov všetci aj za bigbít v kostoloch. Niekto však dnes povie, že chce v kostole počuť Bacha či Dvořáka, a je ťažké presvedčiť ho na gitary.

Najväčšie výhrady voči modernej hudbe v chrámoch však majú skôr starší kňazi, ktorí zažili obdobie konca 60. rokov, keď to bolo normálne.

Chápem. V Afrike černosi bežne prežívajú sväté omše tak, že tri hodiny tancujú a bubnujú. Keby im kňazi zakazovali to, čo vravíte, tak by dostávali šoky. Vždy je to vec cítenia a pochopenia. Pána Boha predsa môžem chváliť aj tancom, aj spevom, aj bubnami, aj gitarou. Keď to však niekto cíti inak, nič s tým neurobím. Osobne si však myslím, že väčšina kňazov s tým nemá problém a prijíma to. Výnimky len potvrdzujú pravidlá.

Prečo potom na väčšine omší na Slovensku počuť len organ?

Lebo každý si spieva to, k čomu inklinuje. Vtedy šla hudobná revolúcia cez kapely ako Beatles, bolo to niečo nové. Dokonca si trúfam povedať, že dnešná muzika sa s tou zo 60. rokov nedá porovnávať.

Vtedy to bol doslova gejzír, všetko bolo silné nielen v kostole. Dnešný vývoj v hudbe taký jednoducho nie je. Vidieť to aj na Crede, ktoré vystupuje dodnes, mladí sa tam vlastne vrátili k našim najstarším skladbám. Hrali pritom už vo viacerých bratislavských kostoloch a ľuďom sa to páčilo.

Vy ste nehrali len vlastné skladby. Z Talianska ste mali platňu s pesničkami bítovej omše a texty ste si prekladali pomocou slovníka.

Áno, úplne na začiatku. Prekladali sme ich pomocou modlitebnej knižky aj taliansko-slovenského slovníka, neskôr nám však s textami pomohol najmä páter Kukla, ktorý hovoril po taliansky.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7171565/kostol.jpg" author=""]Keď farár vyhlásil, že prídeme hrať a mali sa prihlásiť tí, ku ktorým pôjdeme na obed,
takmer nik nemal záujem. Po omši sa šli potrhať.[/content]

[content type="citation"]Platňu sme nahrali, potom sa jej zľakli[/content]

Po pár mesiacoch hrania, v januári 1970, vás pozvali na prvé vystúpenie do Bratislavy, konkrétne do kostola sv. Ladislava. Hrali ste dve omše, a keď ste medzi nimi boli zisťovať reakcie ľudí, takmer ste sa nedostali späť na pódium.

Diali sa šialené veci. (smiech) Keď sme potom skončili, ľudia ostali stáť vonku a pri východe nás objímali. Keď sme hrávali po dedinách, dialo sa aj to, že po omši si nás jednotlivé rodiny doslova „rozobrali“ domov na obed. Nechceli nás hneď pustiť.

V Záhorskej Bystrici sa kvôli tomu domáci aj pohádali. Keď tamojší farár vyhlásil, že prídeme hrať a mali sa prihlásiť tí, ku ktorým pôjdeme na obed, takmer nik nemal záujem. Po omši sa šli potrhať.

Nikdy vám nebolo ľúto, že váš úspech bol obmedzený na chrámy, že ste sa nestali hviezdami aj mimo nich?

Od začiatku nám bolo jasné, že tých, čo robia takúto muziku mimo kostolov, je dosť. Nás, čo ju robili v chrámoch na Božiu chválu a na povzbudenie ľudí, bolo málo. Hoci nás teda lákala aj popularita mimo našich kruhov, chceli sme robiť najmä toto.

Koncom roka 1969 ste vďaka zmluve s vydavateľstvom Supraphon nahrali aj album, medzi ľudí sa však dostal až po desiatkach rokov. Čo sa stalo?

Raz sme spievali v Dóme sv. Martina, keď tamojší kanonik pán Navrátil povedal, že za 20 rokov, čo tam je, nikdy nemali viac ľudí. Prišiel sa pozrieť aj zástupca Supraphonu a rovno vytiahol pripravenú zmluvu.

Vymyslené to bolo tak, že Slovenský rozhlas nahrá skladby a Supraphon z nich potom urobí platňu. Všetko bolo pripravené, dokonca to už mal na stole pripravené na podpis aj riaditeľ Spolku sv. Vojtecha, lenže politická situácia sa zmenila, všetci dotyční sa zľakli a nič sa neuskutočnilo.

Skladby sa však nahrali.

Áno, ale iným spôsobom. Nenahrávalo sa v rozhlase, ale priamo v kostole sv. Trojice. Majster zvuku Janko Výžinkár z televízie prišiel s dvomi asistentmi a urobil to v podstate naživo a reportážne. Len niektoré piesne sme zopakovali možno dva- či trikrát.

V tom roku ste hrali až na 40 miestach. Vyzerá to na kvalitný manažment.

Všetko sa však šírilo len ústnym podaním. Neurobili sme absolútne nič, aby sme sa niekam dostali či aby nás niekam zavolali. Niekto nás videl, počul a pozval, potom nás už pozývali toľkí, až sme museli odmietať.

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

SNS skúšajú posunúť slovenské "zvyklosti", doplatia na svoju nenažranosť

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

Peter Plavčan.

V SNS vyčkávajú na Danka a mlčia, viaže ich zákaz zhora

Danko nezvládol situáciu, SNS na vstup do koalície nemala.

Plavčan by mohol ešte pred odchodom otočiť zopár miliónov

Pred uzatvorením je tender na centrálny internet.

Peter Plavčan

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

Počet obetí útokov v Katalánsku sa zvýšil na 14.

Ak si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky aj na mäso.

Nákup mäsa v Tescu.

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop