V šestnástich rokoch pracovala Helena Vovsová ako pomocná záhradníčka na zámku v Panenských Břežanoch. V tom čase tam vládla neobmedzenou rukou nacistka a fanatická antisemitka Lina Heydrichová, žena zastupujúca ríšskeho protektora.
Helena sa nedokázala nečinne prizerať na utrpenie židovských väzňov, ktorí na zámku otrocky pracovali. Tajne im nosila jedlo a listy. Takmer za to zaplatila životom.
U Heydrišky
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
19. apríla o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Lina Heydrichová nenávidela Židov viac než čokoľvek na svete. Ilustruje to udalosť spojená s tragickou smrťou jej najstaršieho syna Klausa. Ten v roku 1943 vošiel na bicykli pod kolesá nákladného auta. Jeho matka nechala vyhĺbiť v sedemhektárovej zámockej záhrade hrob.
Keď sa dozvedela, že ho kopali židovskí väzni z Terezína, nechala jamu zasypať a o kus ďalej rozkázala vyhĺbiť nový hrob, vybudovaný výlučne nemeckými vojakmi. Heydrichová však napríklad vôbec netušila, že pôvodným majiteľom zámku bol Ferdinand Bloch-Bauer, židovský obchodník, ktorý pred nacistami na začiatku vojny utiekol do Švajčiarska.
Helena Vovsová aj napriek prísnemu zákazu „Heydrišky“, ako Heydrichovú volalo služobníctvo, tajne chodila s jedlom a listami do stajní, kde živorili terezínski väzni. Na zámku ich jeden čas pracovalo takmer stopäťdesiat. Konca vojny sa však dožilo len dvadsaťšesť z nich. „Raz som im niesla štangľu salámy, zabalila som ju do zástery a preniesla ju cez bránu. Lenže ma zastavil nemecký vojak Hans. To bol malér,“ spomína na trpké chvíle Helena.
Radšej na východný front
Helena Vovsová
Narodila 12. februára 1926 v Prahe. Keď mala štyri roky, rodina sa presťahovala do Panenských Břežian. Pätnásťročná Helena začala pracovať ako záhradníčka na zámku, kde sídlil zastupujúci ríšsky protektor, sprvu von Neurath a po ňom Heydrich s rodinou. Helena pomáhala väzňom, ktorí v zámku otrocky pracovali. Slúžila tu až do konca vojny. V roku 1948 sa tam vrátila ako zamestnankyňa Výskumného ústavu kovov.
Hans, dvadsaťtriročný mladík, Helene dvoril a práve v ten deň, keď niesla Židom jedlo, sa rozhodol urobiť ďalší krok.
Nalákal ju do svojej izby, že by jej rád odovzdal bielizeň na pranie. Keď sa na ňu vrhol, saláma jej zo zástery vypadla. „Hans zvolal: ,Was ist das!?‘ Rýchlo som vysvetľovala, že je to moja saláma, že nie je pre väzňov. On sa tak na mňa pozeral a hovorí: ,Helena, ty sa až príliš bavíš so Židmi, to ťa príde draho!‘ Hrozne som sa bála, čo bude,“ rozpráva pani Vovsová.
Hans si uvedomil, že aj on má problém. Helena sa nenechala vydierať, tiež o ňom totiž niečo vedela – že o milosťpani Heydrichovej hovorí, že je sviňa, a nachytala ho, ako zo žartu hajluje nohou.
Hans však čoskoro svoju šéfku sám napálil tým, ako jej do očí povedal, že slúžiť u nej je oveľa horšie, než bojovať na východnom fronte. O niekoľko dní už sedel vo vlaku smerom do Ruska, čo mu s radosťou Lina Heydrichová zariadila. Helena pomáhala väzňom i naďalej. Tí ju po vojne navštívili a ďakovali za záchranu života.
Helena Vovsová si tiež dodnes spomína, ako služobníctvo svoju paniu s obľubou ohováralo. Najčastejšie sa zabávali na milostných avantúrach Heydrichovcov. Reinhard nadviazal milostný vzťah v Panenských Břežanoch s Josefou Huliciusovou, Lina pravidelne odchádzala na niekoľko dní za svojím, vraj atraktívnym, SS-Grupenführerom Walterom Schellenbergom. Obaja o svojich záletoch vedeli.
Strach o majetok
Na stredu 27. mája 1942, keď parašutisti Gabčík a Kubiš spáchali atentát na Heydricha, si Helena veľmi dobre pamätá. Pracovala v skleníku. Na obed si všimla, že sa na námestí pred zámkom zhromažďuje wehrmacht. Myslela si, že niekam odchádzajú. Pýtala sa Hansa, kam cestujú, odpovedal jej, že na šéfa bol spáchaný útok. Helena len sťažka vykoktala: „A je mŕtvy?!“ Hans s úškľabkom povedal, že ešte nie. Heydrich zomrel šesť dní po atentáte na otravu. Do rany sa mu s črepinou dostal kúsok tkaniny z poťahu mercedesu.
„Veľmi som sa bála, že nás bude gestapo vypočúvať. Ale vôbec nie, nikto za nami nebol. Život na zámku šiel ďalej tak, ako aj predtým,“ rozpráva Helena. Lina Heydrichová po smrti manžela začala majetok zámku vo veľkom rozpredávať, mala asi najskôr strach, že ostane bez peňazí. V apríli 1945 so synmi odišla do Nemecka, kde jej majetok po vojnovom zločincovi zhabali. V roku 1953 jej úrady priznali vdovský dôchodok vo výške 150 mariek, čo predstavovalo len asi polovicu vtedajšieho existenčného minima.
V jednom rozhovore zo sedemdesiatych rokov pre Československú televíziu povedala: „Úloha, ktorú môj manžel mal, bola rýdzo pozitívna. Veril, že pre Čechov robí, čo môže. Chcel, aby ste boli súčasťou ríše. Nevidím to politicky, ale ľudsky. Ten čas strávený v Čechách bol prekrásny. Mám absolútne čisté svedomie.“
Reinhard Heydrich s manželkou.
FOTO - BUNDESARCHIV
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
