Pred sedemdesiatimi rokmi po dvojtýždňovom pochode dorazili do Žiliny dvaja slovenskí Židia, ktorí ušli z Osvienčimu. SME sa vydalo po ich stopách.
OSVIENČIM. Na drevené baraky na začiatku tábora Osvienčim II – Brzezinka padá dážď. Slovenský sprievodca Robert Schmidt rýchlo kráča po rozmáčanom chodníku do jedného z nich. Zastaví sa až vnútri, pri jednej z trojposchodových drevených váľand, na ktorej sa kedysi tlačili desiatky väzňov.
„Budovy pôvodne slúžili ako stajne pre nemecké jazdectvo,“ ukazuje. „Neskôr ich rozložili, drevené dielce previezli do Poľska a postavili tábor. Stajňa, ktorú armáda využívala pre 52 koní, sa zmenila na miesto, kde bývalo minimálne štyristo väzňov.“
V podobnom baraku pod neutesnenou strechou v horúčavách a smrade v lete a v ostrom chlade počas zimy dva roky spávali aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Dvaja z desiatok tisícov slovenských Židov, ktorých Tisov režim deportoval z krajiny.
Boli jedni z mála, ktorým sa z Osvienčimu podarilo utiecť. Už rok pred koncom vojny podali priame svedectvo o vraždení v koncentračných táboroch, aké si ľudstvo dovtedy nevedelo predstaviť.
Útek z Mexika
Denník SME sa inšpiroval nápadom organizátorov memoriálu Vrbu a Wetzlera, ktorí sa v auguste plánujú vydať na pochod po trase, ktorú utečenci museli prejsť. Fedor Gál, jeden z organizátorov memoriálu, hovorí, že osobný fyzický zážitok pripomenie príbeh oboch hrdinov lepšie ako článok na internete či reportáž v televízii.
„Holokaust nie sú len obete, páchatelia a svedkovia, ale aj ľudia, ktorí sa proti nemu postavili bez ohľadu na riziko a s myšlienkou na druhých,“ vysvetľuje, prečo na Vrbu s Wetzlerom nemožno zabudnúť. Oslovili sme desať poslancov Národnej rady zo všetkých strán a zoskupení a iba traja poznali po vyslovení týchto mien ich príbeh.
Redaktor, videoreportérka a fotograf SME navštívili miesta, ktoré obaja opisujú vo svojich spomienkach pri príležitosti 70. výročia ich príchodu na Slovensko. Cesta kopírovala pravdepodobnú trasu úteku a začala sa na miestach, odkiaľ z tábora vyrazili.
„Útek sa im podaril, lebo využili systém nemeckého poriadku,“ hovorí sprievodca. „Vedelo sa, že ak väzeň neprišiel na nástup, čiže ušiel, vyhlásil sa poplach, tábor sa uzavrel a hľadali ho. Ak ho po troch dňoch nenašli, poplach sa zrušil, tábor prešiel do normálneho režimu a pátranie prevzalo gestapo.“
Vrba s Wetzlerom sa preto rozhodli nezmiznúť z tábora hneď, ale poplach prečkať schovaní na jeho území. Úkryt našli medzi drevenými dielcami, z ktorých mali väzni budovať nové baraky pre maďarských Židov. Tých začali do Osvienčimu deportovať na jar roku 1944.
Skrýš vysypali ruským tabakom namočeným v benzíne, aby ich nevysnorili psy, a čakali, čo sa bude diať. „Už nebudú žiadne nástupy, žiadna práca, žiadne plazenie sa pred esesákmi, čoskoro budeme voľní. Voľní – alebo mŕtvi,“ spomínal neskôr Vrba.
Keď novú časť tábora neskôr dokončili, väzni ju začali prezývať Mexiko. „Maďarov, ktorých sem privážali, bolo tak veľa, že pre nich nemali bežné väzenské oblečenie,“ vysvetľuje Schmidt.
„Preto im nechávali civilné šaty. V porovnaní s tým, čo tu ostatní väzni videli dovtedy, s tou špinou, prachom a pieskom boli ich odevy hrozne farebné. Tak to niekto nazval, že je to ako Mexiko, mexická dedina.“
Dnes je na týchto miestach iba lúka. Tak ako v čase, keď sa dali na útek dvaja slovenskí Židia, leží na pomedzí vnútorného a vonkajšieho táborového okruhu. Väzni sa sem mohli dostať iba cez deň, keď stavali baraky.
V noci ich esesáci zahnali naspäť do ubikácií a sami sa stiahli na strážne veže. To využili aj Vrba s Wetzlerom. Po troch dňoch počas hlbokej noci vyliezli zo skrýše a s tvárami na zemi sa plazili k brezovému lesu.
Brezy nájdete pri tábore aj dnes. Skrývajú trosky štyroch krematórií s plynovými komorami, ktoré nacistom umožnili vyvraždiť niekoľko tisíc ľudí denne.
Vrba s Wetzlerom oklamali esesákov a utiekli z časti Osvienčimu, ktorú práve začali stavať. (zdroj: SME - Vladimír Šimíček)Neznámi hrdinovia
Dvaja Slováci neboli prví, ktorým sa z Osvienčimu podarilo utiecť. Málokto sa však dostal ďalej ako pár kilometrov od strážnych veží. Čo sa stalo s tými, ktorých chytili, si obaja dobre pamätali. Ich rozstrieľané a znetvorené telá nacisti vystavili v tábore.
„Priviazali ich na stoličky a ozdobili obrovskou tabuľou, na ktorej bolo napísané – Vrátili sme sa,“ opisoval vo svojej knihe Vrba.
Ak sa chceli na úteku cítiť trochu bezpečnejšie, museli sa vyhýbať ľuďom a čo najskôr sa dostať do Beskýd. Tie sú od Osvienčimu desiatky kilometrov. Okolie mestečka je dnes husto obývanou oblasťou. Kde sa končí jedna dedina, začína sa druhá, voľnú krajinu bez domov a osád takmer nevidieť.
Niekoľkokrát na to doplatili aj slovenskí utečenci. Aj keď tu vtedy žilo menej ľudí a stálo menej domov, hneď dvakrát v noci medzi ne zablúdili. V Jawiszowiciach, asi desať kilometrov od Osvienčimu, rovno do parku plného esesákov.
Podarilo sa im vymotať a po pár dňoch sa dostali k Pisarzowiciam, kde sa už krajina začína vlniť smerom k horám. „Bolo nám jasné, že ďalej nemôžeme ísť a budeme musieť vyhľadať pomoc,“ spomína Vrba. Po prvý raz sa obrátili na miestnych. ((piano))
Zaklopali na náhodne vybraný dom a prespali u Poľky, ktorej syna zobrali do koncentráku. Tak ako ich.
Pisarzowice dnes majú necelých päťtisíc obyvateľov, výstavný kostol a malé centrum, ktoré tvorí obchod, banka, úrad starostu a malá knižnica. Na to, či niekto z miestnych príbeh slovenských Židov pozná, sa pýtame najprv v nej, potom ľudí pred obchodom. Mená Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler nikomu nič nehovoria. Nespomínajú si ani na to, že by nejaká dedinčanka rozprávala, ako počas vojny ukryla dvoch Židov.
„Som tu farárom dvadsaťdva rokov, no nič také som nepočul, musel by som sa popýtať ľudí,“ vraví Janusz Gacek na fare oproti kostolu. „Neviem o tom, že by ľudia odtiaľto mali niečo s Osvienčimom. Niektorí tam myslím pracovali ako murári. No nič také, čo spomínate, nemáme ani v kronike, a to tu miestny farár v čase okupácie bol.“
Wetzler s Vrbom zostali pre miestnych neznámi aj preto, že sa na svojom úteku obrátili len na pár z nich.
„Nedôverovali civilnému obyvateľstvu v okolí Osvienčimu, lebo šlo často o presídlených Nemcov a nie Poliakov,“ vraví Vrbova prvá žena Gerta. „Do Poľska sa ani na návštevu tých, ktorí mu pomohli, nikdy nevypravili,“ dodáva.
V pivnici žilinského židovského starobinca sa ukrývali, keď diktovali správu o vraždách v Osvienčime. (zdroj: SME - Vladimír Šimíček)Nacisti v horách
Po desiatich dňoch cesty sa dostali do hôr. I keď dúfali, že im tam hrozí menšie nebezpečenstvo, zrazu im nad hlavami svišťali nemecké guľky.
„V tmavom tichu zarachotí výstrel, za ním druhý, a ešte kým kopce vrátia prvé ozveny, jedna guľka prehviždí nad nimi a druhá zacvendží na skale,“ opisuje prekvapenie Wetzler. Uniknúť sa im podarilo len tesne.
Miesta, kde mali nacisti na utečencov strieľať, dnes zakresľujú historici rôzne. Podľa opisov utečencov je však pravdepodobné, že sa nachádzajú neďaleko mestečka Porąbka. Stále tu rastie hustý les, na vrcholkoch kopcov sa aj na konci apríla drží sneh. Tak hory opisuje aj Vrba.
„Sotva sme lapali po dychu – sneh nám miestami siahal až po pás – ale bezpečie lesa sme dosiahli skôr, než Nemci vystúpili na svah,“ spomína.
Po hrebeňoch sa nakoniec dostali až k slovenským hraniciam, kadiaľ ich previedol dedinčan z Milówky. Aj tu ľudia na mená Vrba a Wetzler reagujú rovnako ako väčšina, ktorých na poľskej strane trasy stretávame. „Mali ste prísť o desať rokov skôr, dnes už pamätníci nežijú,“ hovorí majiteľ malého hotela v centre mestečka.
V rodine na vojnu spomínajú často, nacisti jeho otcovi zabrali hotel, v ktorom sedíme, len dva týždne potom, čo ho v roku 1939 otvoril. Na rozdiel od komunistov, ktorí si ho privlastnili o pár rokov neskôr, však dom pri ceste vrátili na konci vojny v poriadku a čistý – za otcom vraj dokonca prišli s kľúčmi od vchodových dverí. „Skurwisini kulturalni,“ dodáva.
V Skalitom vedia
Wetzler s Vrbom prekročili hranice medzi Milówkou a Zwardoňom. „Po dvoch hodinách sme prišli na koniec lesa, kúsok od nás pracoval roľník,“ opisoval stretnutie Vrba. Tým roľníkom bol Ondrej Čanecký zo Skalitého, ktorý utečencov na niekoľko dní schoval vo svojom dome.
Drevená chalupa dnes už nestojí, aj Čanecký zomrel v roku 1993, bez detí, ktorým by celý príbeh o dvoch Židoch na úteku porozprával. No spomenul ho susedovi Miroslavovi Tatarkovi, ktorý má dnes 64 rokov.
„Bývali priamo v dome, v jeho spálni,“ vraví Tatarka. „Okno museli mať stále otvorené, aby mohli cez záhradu ujsť, keby sa niečo stalo, alebo niekto prišiel. Lebo jemu išlo o krk, keby ho chytili, tak ho obesia, takisto ako ich.“ Sedliak bol v tom čase ženatý, o Vrbovi s Wetzlerom teda vedela aj jeho žena.
Čanecký o Židoch povedal aj 90-ročnému Petrovi Gonščákovi. „Hovorili mu o tej hrôze, čo v koncentráku zažili, ale detaily nespomínal,“ spomína si.
Ľudia v Skalitom mali podľa pamätníka pred vojnou i počas nej so Židmi dobré vzťahy. Za tými, ktorých odviezli do táborov, im bolo ľúto. „Pri hraniciach žila rodina Feuermanovcov, dcéry chodili v bielom, krásne boli, vyzerali ako družičky, to ľudia plakali, keď ich zobrali,“ vraví.
Gonščák si myslí, že aj pre túto skúsenosť mohol Čanecký Vrbovi s Wetzlerom pomôcť. Na otázku, či Čaneckého za jeho činy niekedy ocenili, hovorí, že „bol dobrý záhradkár, za to dostal aj medailu“. A za záchranu dvoch ľudí? „Nie.“
Poďakovať mu však nezabudli tí, ktorým pomohol. „Viem, že sa Vrba do Skalitého vrátil a Čaneckého navštívil,“ hovorí Gerta Vrbová.
Hranice medzi Slovenskom a Poľskom prekročili pri Skalitom. (zdroj: SME - Vladimír Šimíček)V Žiline pili sherry
Wetzler aj Vrba vo svojich knihách spomínajú, že na Slovensku sa už cítili bezpečnejšie. Z Čadce, kam ich doviedol sedliak zo Skalitého a prespali tu u židovského doktora Pollaka, sa odvážili cestovať vlakom. Predtým prešli pešo viac ako sto kilometrov, čo ich vyčerpalo.
„Jediné, na čo sa po úteku sťažoval, boli topánky, potreboval lepšie“ spomína na slová svojho bývalého muža Gerta Vrbová. „Bolesť v nohách mu skoro zamedzila pokračovať v pochode.“
Na nádraží ich čakali miestni predstavitelia Židov, ktorí vďaka výnimkám neboli deportovaní zo Slovenska. Utečencov zobrali do bývalého židovského starobinca, funkcionalistickej budovy na dnešnej Ulici Jána Hollého.
„Nasledujúci deň, 25. apríla, sme sŕkali sherry na žilinskom ústredí židovskej rady,“ opísal prvé chvíle v cieli cesty Vrba.
V budove, kde niekoľko dní prespávali a nadiktovali svoju správu o fungovaní vyhladzovacieho tábora v Osvienčime, je dnes sídlo žilinskej židovskej obce. Jej predseda Pavel Frankl hovorí, že v Žiline sa už mohli cítiť pokojnejšie, aj keď boli stále na úteku.
„V apríli 1944 všetci vedeli, že Nemci ustupujú a atmosféra bola iná aj na Slovensku,“ vysvetľuje. „Aj keď si pozriete dobové dokumenty, tak zistíte, že mnohí tí veľkí hurá gardisti z rokov 1939 a 1940 sa stiahli.“
Správu o systematickom vyvražďovaní Židov diktovali Vrba s Wetzlerom svojim záchrancom každý zvlášť tri dni. Hotová bola 28. apríla a po prvý raz naplno odhalila obludnosť nacistických zločinov.
„Vedelo sa, že ľudia zomierajú,“ hovorí Frankl. „Veď keď na začiatku Nemci povolili písať domov korešpondenčné karty, aby nevznikala panika, a niekto napísal, že otec sa stretol so strýkom Gejzom, ktorý bol už dva roky mŕtvy, tak adresáti vedeli, že otec zomrel. No nikto si nemyslel, že ľudia sú vraždení týmto spôsobom.“
Frankl dodáva, že hrdinstvo Vrbu a Wetzlera sme si doteraz pripomínali veľmi málo. „Mali by sme to robiť častejšie, pre minulosť, ale aj budúcnosť.“
Vrba aj Wetzler v roku 2007 dostali od prezidenta Ivana Gašparoviča kríž Milana Rastislava Štefánika in memoriam, Wetzlera vyznamenal aj prezident Michal Kováč.
Svojich rodákov si plánujú uctiť aj ich rodné mestá, Trnava a Topoľčany. V Trnave v roku 2012 schválili návrh, aby sa po slovenských utečencoch z Osvienčimu pomenovali dve nové ulice. Po zadaní do Google sú však zatiaľ jediné, ktoré vyhľadávač na Slovensku nájde.
Rudolf Vrba
Z Osvienčimu utiekol v devätnástich. Po vojne emigroval a stal sa uznávaným vedcom.
Narodil sa v roku 1924 v Topoľčanoch, pod menom Walter Rosenberg (meno Rudolf Vrba začal používať od apríla 1944). V pätnástich ho na základe židovského kódexu vyhodili z gymnázia a musel začať pracovať ako robotník.
Po prijatí deportačných zákonov sa pokúsil utiecť do Anglicka, no chytili ho a previezli do zberného tábora v Novákoch.
V júni 1942 Vrbu naložili do transportu, ktorého cieľom bol koncentračný tábor Majdanek na východe Poľska. Po pár týždňoch ho odtiaľ poslali do Osvienčimu.
Nemci mladého väzňa zaradili do pracovnej divízie Kanada, ktorá triedila osobný majetok, čo si Židia privážali do tábora. Pri tejto práci sa mu občas podarilo nejaké veci ukradnúť, podplatiť nimi kápov a esesákov a urobiť tak život v tábore znesiteľnejším.
Napriek tomu sa zapojil do podzemného táborového hnutia a naplánoval útek.
Vrba sa po úteku skrýval na Slovensku a na jeseň 1944 sa pridal k povstalcom.
Po vojne študoval na pražskom Vysokom učení technickom a stal sa úspešným vedcom, ktorý sa špecializoval na sledovanie chemických procesov v ľudskom mozgu.
V 50. rokoch emigroval z Československa. Najskôr žil v Izraeli, neskôr sa presťahoval do Kanady.
Bol dvakrát ženatý a mal dve dcéry. Zomrel vo Vancouvri v roku 2006. K životu v tábore sa vrátil v knihe Utiekol som z Osvienčimu.
Alfréd Wetzler
Pochádzal z chudobnej židovskej rodiny, od Vrbu bol o sedem rokov starší.
Alfréd Wetzler je trnavský rodák, narodil sa tam v máji 1918. Jeho rodičia neboli bohatí, sám začal už v šestnástich pracovať ako robotník.
Pracoval v tehelni, kde ho v roku 1941 zatkli za sabotáže. Vo väzení v Bratislave si odsedel štyri mesiace.
Krátko potom, čo ho prepustili, zaradili ho do prvých transportov do Poľska. Do Osvienčimu ho previezli zo Serede v apríli 1942.
Wetzler podobne ako Vrba získal v tábore miesto, ktoré mu umožňovalo akétaké prežitie.
Najskôr nosil mŕtvoly, potom pracoval ako zapisovateľ v márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí zomreli mimo plynových komôr. Rátal aj zlato, ktoré získali z ich zubov.
Ako pisár mal dobrý prehľad o dianí v tábore a zoznámil sa s väzňami, ktorí mu neskôr pomohli pri úteku. V Osvienčime, pri drôtoch medzi mužskou a ženskou časťou tábora, sa zoznámil aj so svojou neskoršou ženou Etelou. Z tábora sa spolu s Vrbom vydal na útek 7. apríla 1944.
Wetzler po vojne neodišiel z Československa, celý život prežil v Bratislave.
Chvíľu pracoval ako redaktor v Roháči, v 50. rokoch ako robotník, neskôr sa zamestnal v cestovnej kancelárii Čedok. Keď odišiel do invalidného dôchodku, vypomáhal v knižnici v Ružinove.
Zomrel v roku 1988. Svoje zážitky z druhej svetovej vojny preniesol do románu Čo Dante nevidel.
Beata
Balogová
