Pred sedemdesiatimi rokmi po dvojtýždňovom pochode dorazili do Žiliny dvaja slovenskí Židia, ktorí ušli z Osvienčimu. SME sa vydalo po ich stopách.
OSVIENČIM. Na drevené baraky na začiatku tábora Osvienčim II – Brzezinka padá dážď. Slovenský sprievodca Robert Schmidt rýchlo kráča po rozmáčanom chodníku do jedného z nich. Zastaví sa až vnútri, pri jednej z trojposchodových drevených váľand, na ktorej sa kedysi tlačili desiatky väzňov.
„Budovy pôvodne slúžili ako stajne pre nemecké jazdectvo,“ ukazuje. „Neskôr ich rozložili, drevené dielce previezli do Poľska a postavili tábor. Stajňa, ktorú armáda využívala pre 52 koní, sa zmenila na miesto, kde bývalo minimálne štyristo väzňov.“
V podobnom baraku pod neutesnenou strechou v horúčavách a smrade v lete a v ostrom chlade počas zimy dva roky spávali aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Dvaja z desiatok tisícov slovenských Židov, ktorých Tisov režim deportoval z krajiny.
Boli jedni z mála, ktorým sa z Osvienčimu podarilo utiecť. Už rok pred koncom vojny podali priame svedectvo o vraždení v koncentračných táboroch, aké si ľudstvo dovtedy nevedelo predstaviť.
Útek z Mexika
Denník SME sa inšpiroval nápadom organizátorov memoriálu Vrbu a Wetzlera, ktorí sa v auguste plánujú vydať na pochod po trase, ktorú utečenci museli prejsť. Fedor Gál, jeden z organizátorov memoriálu, hovorí, že osobný fyzický zážitok pripomenie príbeh oboch hrdinov lepšie ako článok na internete či reportáž v televízii.
„Holokaust nie sú len obete, páchatelia a svedkovia, ale aj ľudia, ktorí sa proti nemu postavili bez ohľadu na riziko a s myšlienkou na druhých,“ vysvetľuje, prečo na Vrbu s Wetzlerom nemožno zabudnúť. Oslovili sme desať poslancov Národnej rady zo všetkých strán a zoskupení a iba traja poznali po vyslovení týchto mien ich príbeh.
Redaktor, videoreportérka a fotograf SME navštívili miesta, ktoré obaja opisujú vo svojich spomienkach pri príležitosti 70. výročia ich príchodu na Slovensko. Cesta kopírovala pravdepodobnú trasu úteku a začala sa na miestach, odkiaľ z tábora vyrazili.
„Útek sa im podaril, lebo využili systém nemeckého poriadku,“ hovorí sprievodca. „Vedelo sa, že ak väzeň neprišiel na nástup, čiže ušiel, vyhlásil sa poplach, tábor sa uzavrel a hľadali ho. Ak ho po troch dňoch nenašli, poplach sa zrušil, tábor prešiel do normálneho režimu a pátranie prevzalo gestapo.“
Vrba s Wetzlerom sa preto rozhodli nezmiznúť z tábora hneď, ale poplach prečkať schovaní na jeho území. Úkryt našli medzi drevenými dielcami, z ktorých mali väzni budovať nové baraky pre maďarských Židov. Tých začali do Osvienčimu deportovať na jar roku 1944.
Skrýš vysypali ruským tabakom namočeným v benzíne, aby ich nevysnorili psy, a čakali, čo sa bude diať. „Už nebudú žiadne nástupy, žiadna práca, žiadne plazenie sa pred esesákmi, čoskoro budeme voľní. Voľní – alebo mŕtvi,“ spomínal neskôr Vrba.
Keď novú časť tábora neskôr dokončili, väzni ju začali prezývať Mexiko. „Maďarov, ktorých sem privážali, bolo tak veľa, že pre nich nemali bežné väzenské oblečenie,“ vysvetľuje Schmidt.
„Preto im nechávali civilné šaty. V porovnaní s tým, čo tu ostatní väzni videli dovtedy, s tou špinou, prachom a pieskom boli ich odevy hrozne farebné. Tak to niekto nazval, že je to ako Mexiko, mexická dedina.“
Dnes je na týchto miestach iba lúka. Tak ako v čase, keď sa dali na útek dvaja slovenskí Židia, leží na pomedzí vnútorného a vonkajšieho táborového okruhu. Väzni sa sem mohli dostať iba cez deň, keď stavali baraky.
V noci ich esesáci zahnali naspäť do ubikácií a sami sa stiahli na strážne veže. To využili aj Vrba s Wetzlerom. Po troch dňoch počas hlbokej noci vyliezli zo skrýše a s tvárami na zemi sa plazili k brezovému lesu.
Brezy nájdete pri tábore aj dnes. Skrývajú trosky štyroch krematórií s plynovými komorami, ktoré nacistom umožnili vyvraždiť niekoľko tisíc ľudí denne.
Vrba s Wetzlerom oklamali esesákov a utiekli z časti Osvienčimu, ktorú práve začali stavať. (zdroj: SME - Vladimír Šimíček)Neznámi hrdinovia
Dvaja Slováci neboli prví, ktorým sa z Osvienčimu podarilo utiecť. Málokto sa však dostal ďalej ako pár kilometrov od strážnych veží. Čo sa stalo s tými, ktorých chytili, si obaja dobre pamätali. Ich rozstrieľané a znetvorené telá nacisti vystavili v tábore.
„Priviazali ich na stoličky a ozdobili obrovskou tabuľou, na ktorej bolo napísané – Vrátili sme sa,“ opisoval vo svojej knihe Vrba.
Ak sa chceli na úteku cítiť trochu bezpečnejšie, museli sa vyhýbať ľuďom a čo najskôr sa dostať do Beskýd. Tie sú od Osvienčimu desiatky kilometrov. Okolie mestečka je dnes husto obývanou oblasťou. Kde sa končí jedna dedina, začína sa druhá, voľnú krajinu bez domov a osád takmer nevidieť.
Niekoľkokrát na to doplatili aj slovenskí utečenci. Aj keď tu vtedy žilo menej ľudí a stálo menej domov, hneď dvakrát v noci medzi ne zablúdili. V Jawiszowiciach, asi desať kilometrov od Osvienčimu, rovno do parku plného esesákov.
Podarilo sa im vymotať a po pár dňoch sa dostali k Pisarzowiciam, kde sa už krajina začína vlniť smerom k horám. „Bolo nám jasné, že ďalej nemôžeme ísť a budeme musieť vyhľadať pomoc,“ spomína Vrba. Po prvý raz sa obrátili na miestnych.
