Nezachraňovali len svoje životy.
BRATISLAVA. Jedným z cieľov úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera bolo upozorniť svet na to, čo sa skutočne vo vyhladzovacích táboroch okolo Osvienčimu deje.
Už tri dni potom, čo prišli do Žiliny, dokončili správu, v ktorej Osvienčim opísali ako továreň na smrť.
Vyselektovali iba desatinuOsud správy
Ako o zločinoch vedeli vo svete
lídri maďarských Židov o správe vedeli v apríli 1944,
v júni 1944 jej preklad dostal československý diplomat v Ženeve Jaromír Kopecký,
v ten istý mesiac už bola v Londýne, na jeseň z nej čerpali americké noviny.
V prvej časti vykreslili prijímanie väzňov do tábora: ich rozdelenie podľa údajných zločinov a označenie farebnými trojuholníkmi, tetovanie na predlaktie, holenie vlasov či fasovanie oblečenia a drevených topánok.
V hlavnej časti správy potom rad za radom vymenovali, ako do tábora z európskych krajín prichádzali.
Podrobne opísali selekcie na rampe, pri ktorých nacistickí lekári iba pohľadom rozdeľovali Židov na tých, ktorých poslali do barakov a na práce, a tých, ktorí išli rovno do plynu.
Tvrdili, že Nemci „vyselektovali“ maximálne desatinu z tých, ktorých vlaky priviezli. Zvyšok okamžite povraždili.
Podľa čísiel, ktoré dostávali noví väzni, potom odhadli, že do ich úteku mohlo byť zabitých až 1 765 000 ľudí.
Upozornenie do MaďarskaSpráva obsahovala aj nákres vnútorného usporiadania táborov Osvienčim I a Birkenau.
Vrba s Wetzlerom chceli svedectvom upozorniť najmä maďarských Židov, aby dobrovoľne nešli na istú smrť a pri transportoch kládli odpor.
Maďarsko bola posledná európska krajina, odkiaľ Židov masovo nedeportovali. S vysídlením začali až v roku 1944.
Český historik Miroslav Kárný vo svojej štúdii napísal, že predstavitelia maďarských Židov dostali Wetzlerovu a Vrbovu správu takmer hneď po jej dokončení v apríli, no najprv sa spoliehali na vlastné vyjednávania s nacistami.
„Šíriť ju, aj to len dôvernou cestou a úzkemu okruhu ľudí, začali až v júni, keď bolo do Osvienčimu deportovaných viac ako 300-tisíc maďarských Židov,“ konštatuje Kárný.
Maďarsko nakoniec v júni 1944 deportácie načas pozastavilo.
Britský historik Martin Gilbert to pripisuje aj tomu, že sa Vrbova a Wetzlerova správa nakoniec k predstaviteľom Horthyho kolaborantskej vlády dostala. Dôkazy o priamom spojení však neexistujú.
Text cestoval aj mesiacePočas roka 1944 sa text postupne dostal k zástupcom západných Spojencov, niekedy však až po niekoľkých mesiacoch.
Kárný spomína, že kópia, ktorú do Vatikánu poslal v máji chargé d'affaires pápežského štátu Burzio, dorazila do Ríma až po piatich mesiacoch.
S číslom 1 765 000 zavraždených Židov neskôr pracovali titulky západných novín či vysielanie BBC.
Vrba aj Wetzler po vojne neskrývali sklamanie z toho, že i keď Spojenci tieto informácie mali, nevyburcovalo ich to k reakcii – napríklad bombardovaniu železničných trás, ktorými nacisti do Osvienčimu privážali nové a nové transporty.
„Vrba bol veľmi sklamaný z toho, že žiadne bomby nepadli ani na železničné trate do Osvienčimu, ani na plynové komory v Birkenau,“ spomína jeho prvá žena Gerta.
„Jeho druhé sklamanie vychádzalo zase z toho, že mnohí esesáci neboli nikdy za svoje činy potrestaní.“
Vrba aj Wetzler neskôr v 50. a 60. rokoch svedčili v niekoľkých procesoch s nacistickými pohlavármi.
Šibenice, bitky, plyn a krematóriáPrečítajte si ukážky, ako vyzeral každodenný život v koncentračnom tábore v Osvienčime. Vrba s Wetzlerom podrobne opísali podmienky väzňov vo svojich knihách.
Dve knihy o úteku. FOTO - SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
„Transport sa pomaly preplazil nádražím a zastavil dosť ďaleko za ním. Dvere sa prudko otvorili a my sme videli, že celý vlak obstúpili esesáci. Niektorí mali pušky, iní samopaly, medzi nimi chodili dôstojníci, železné kríže prišpendlené na uniformách, a oháňali sa bambusovými tyčami alebo jazdeckými bičíkmi.“
Takto začína Rudolf Vrba opisovať selekcie, počas ktorých nacisti po príchode vlakov so Židmi oddelili tých, ktorí boli schopní pracovať, od tých, čo išli rovno na smrť.
„Pozerali sme sa a nechápali sme, čo sa deje. Nenechali nás dlho na pochybách. Dôstojníci prešli okolo celého vlaku a kričali: 'Všetci muži od šestnástich do štyridsiatich piatich von!' To bolo proti všetkým pravidlám, ktoré znovu a znovu hlásal monsignore Tiso. V novinách, rozhlase nikdy nezabudol povedať – základným princípom kresťanskej viery je nerozdeľovať rodiny. Ale esesáci zrejme nečítali prezidentove prejavy v novinách ani ich nepočúvali v rozhlase.“
Nezabudol ani na šok, keď videl väzňov, ktorí prišli do koncentráku pred ním a teraz žobrali o jedlo.
„Videl som, ako môže život v koncentračnom tábore degradovať ľudskú bytosť. Najprv sa kostlivci ako šakaly vrhli na zvyšky potravy, bili sa a vrčali. Potom sa na nich zosypali stráže. Mlátili ich tyčami hlava-nehlava. Väzni si rany nevšímali, ďalej sa hrabali v blate. Potom sa jeden oddelil, začal utekať a kým stráže bežali za ním a bili ho, tlačil si do úst špinavý zvyšok syra.“
Na bitky od strážcov si zvykli. „Videl som mužov, ktorých bili aj za triviálny poklesok. Pohybovali sa príliš pomaly. Zabudli si dať dole čapicu, keď okolo prechádzal esesák. A všimol som si, že ten, kto znášal bitie pokojne, vyviazol pomerne ľahko. Kto kričal, bol zbitý brutálnejšie, pretože robil problémy.“
Wetzler aj Vrba sa dostali na práce, ktoré im v koncentráku umožnili isté prežitie. A zároveň videli veci, ktoré zostali pred inými väzňami ukryté. Wetzler opisuje, ako pracovalo tzv. sonderkommando, čiže väzni, ktorí spaľovali Židov otrávených plynom.
„Sú urastení, mohutní, silní. Dávajú im viac polievky, viac chleba a marmelády ako iným. Aj fajčiť môžu. Pracujú pod strechou, v teple. Tam vnútri vynášajú z kúpeľní stuhnuté, napuchnuté, fialové mŕtvoly a hádžu ich do pecí. Práve teraz je v kúpeľni tisícpäťsto stuhnutých Holanďanov. Prišli popoludní, starí otcovia a staré matere, synovia, dcéry a vnuci i vnučky, sestry i švagrovia. Všetkých nahnali pod sprchy, nadžgali na dvestodvadsať štvorcových metrov telo k telu a pustili na nich dážď kyanovodíkových kryštálikov.“
Vrba veľmi podrobne opísal aj tresty pre tých, ktorí sa podobne ako oni pokúsili z tábora utiecť – no chytili ich.
„Nikto nebol prekvapený, keď o niekoľko dní priviezli šibenice a nastúpili esesáci so zbraňami a bubnami.
„Zomrú na šibenici, no predtým dostanú päťdesiat rán,“ oznámil esesák.
Potom vystúpil s tyčou v ruke. Jeden za druhým sa väzni ohýbali cez lavicu. Pol hodiny bolo počuť len tupé údery tyčou na mäso.
To však bola iba predohra, hlavným predstavením bolo vešanie. Obaja Francúzi stúpali po schodoch. Väzenský kat pracoval rýchlo. Prepadlisko sa rozletelo, udrelo o okraje plošiny a príšerné škrtenie sa začalo.“
Trestom, často horším ako smrť, bolo poslanie väzňa do trestného komanda.
„Ich hlavnou úlohou bolo hĺbiť obrovské, niekoľko metrov hlboké a široké zákopy pozdĺž hraníc lágru. Väzni v trestnom komande nedostávali žiadne náradie, čo znamenalo, že museli často kopať rukami a zem vynášať v čapiciach. Každé ráno, keď šli do práce, tlačili pred sebou vozík, aby mohli večer priviezť telá tých, ktorí zomreli.
Vozík bol vždy slušne naložený – kápovia a esesáci, ktorí na túto pracovnú partiu dohliadali, boli vyberaní pre svoj sadizmus. Tak napríklad, väzni odnášajúci pôdu museli behať uličkou medzi dvoma radami strážcov, ktorí ich kopali a bili. Keď niekto spadol, kápo vždy nahlas povedal – pozriem sa, či nesimuluje, alebo už naozaj nemôže. Kým sa ostatní prizerali, umlátil ho na smrť. Potom s úsmevom povedal – naozaj už nemôže bežať!“
Úryvky pochádzajú z kníh
Rudolf Vrba: Utekl jsem z Osvětimi od pražského vydavateľstva Sefer
Alfréd Wetzler: Čo Dante nevidel od vydavateľstva MilaniuM
Beata
Balogová
