SME

Starí majstri nariekali, že remeslo vymiera, ale poradiť odmietli

Starí majstri nariekali, že remeslo vymiera, ale poradiť odmietli

Keď si valach obul krpce, dole ich dal až po týždni. Aj v nich spával, tvrdí remeselník spod Poľany Štefan Hukel.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Keď si valach obul krpce, dole ich dal až po týždni. Aj v nich spával,
tvrdí remeselník spod Poľany ŠTEFAN HUKEL.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7181445/1.jpg" author="" longread-pos="full"]Štefan Hukel žije v dedinke Stožok pri Detve. Vyrába tradičné detvianske kožuchy, remene na kabanice, goralské aj podpolianske klobúky,
pracky, opasky, píšťalky, fujary, kapsy, valašky aj krpce.[/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Koncom decembra v roku 1961 bola pod Poľanou tuhá zima. Snehu naváľalo toľko, že autá z okolitých dedín sa do Detvy dostávali len ťažko. Práve v takomto počasí sa rozhodol narodiť budúci ľudový remeselník z obce Stožok.

Otcovi neostávalo iné než zapriahnuť kone a tehotnú manželku zaviesť do nemocnice na saniach. Do cieľa už nestihli doraziť, syn Štefan Hukel sa narodil v jednom z detvianskych domov, ktoré mali po ceste.

Dnes 53-ročný veriaci, bývalý tanečník súboru Detva a otec dvoch dcér, ktorý na univerzite študoval etnológiu, nás víta vo svojom dome aj so svojím, dnes už slepým, ale stále čulým 20-ročným psíkom.

Hukel si za svoj život vyskúšal rôzne profesie – robil kovoobrábača v Podpolianskych strojárňach, v Taliansku pracoval so skalou, neskôr v drevárskej firme a nakoniec aj ako čašník, dnes je strojárom v súkromnej firme. Kvôli tomu sme však za ním neprišli. Zaujíma nás to, čo vyrába vo svojom voľnom čase.

Novinárov nemá práve v láske. „Raz sem prišla jedna redaktorka a potom napísala také blbosti, že som sa nespoznával. Vtedy som si povedal dosť a s novinármi prestal hovoriť. Nepotrebujem, aby ma ľudia poznali z médií, dôležité je, ako a čo robím.“

Nie je toho málo. Vyrába totiž tradičné detvianske kožuchy, remene na kabanice, goralské aj podpolianske klobúky, pracky, opasky, píšťalky, fujary, kapsy, valašky aj krpce.

Prvú valašku vyrobil v melancholickej nálade v roku 1981 počas povinnej vojenskej služby. „Chýbal mi môj kraj. Keď sa člove pozrie na Poľanu, tak to v ňom musí zarezonovať. Detva bola odjakživa mekkou podpolianskeho folklóru.“

Nechce sa vám čítať? Pozrite si video

[content type="citation"]Starí majstri všetko tajili[/content]

Vyťahuje nádherný farebný kožuch. „Vlastná práca, vyrábal som ho dva mesiace.“ Keby sme si ho chceli kúpiť, vyšiel by nás na 600 eur. Vzhľadom na množstvo odvedenej roboty sa nám to zdá málo, za mesiac by tak nezarobil ani minimálnu mzdu.

Ceny na trhu však vraj už dávnejšie pokazil istý starý majster, keď kedysi začal robiť pre ÚĽUV. „Napísal im, že kožuch robí iba pár dní, ale zabudol dodať, že 23 hodín denne, lebo on bol naozaj taký, že keď sa do niečoho pustil, tak ani nespal. Kompetentní však vzali tabuľky a vyšla im banálna cena. Pritom si stačí sadnúť a porátať len samotné stehy, človek hneď zbadá realitu.“

Hukel má ťažké srdce aj na starých majstrov kožušníkov, ktorí vyrábali nádherné veci, ale odmietali sa o svoje tajomstvá podeliť, niektorí dokonca aj s vlastnými deťmi. Vynikal v tom najmä jeden pán, inak veľký odborník. „Ten nechcel nikomu ukázať ani poradiť, ako sa to robí. Už bol starý a veľmi ma trápilo, že ak zomrie, vyhynie to. Mne s kamarátom doslova povedal, že komunisti mu v roku 1948 vzali jeho aj cudzie kožky, a tak čo si páni zožali, nech si teraz zasejú.“

Paradoxne práve tento pán „ešte za socializmu v novinách nariekal, že sa to remeslo nik nechce učiť, nie je oň záujem. Odpísal som, že to vôbec nie je pravda, aj to v roku 1985 zverejnili. Mrzelo ma to, lebo tie kožuchy neboli jeho nápad, historicky sa vyvíjali a aj sám majster sa musel od niekoho učiť. Žiaľ, kontinuitu sa rozhodol prestrihnúť.“

Smutný je aj z osobnej skúsenosti s majstrom. „Keď sme spravili prvé kožuchy, šli sme za ním, ukázali mu ich, on sa na ne ani riadne nepozrel, len stroho povedal - dobre chlapci. Mal som so sebou aj vlastnoručne vyrobený klobúk s retiazkami. Spýtal sa, či som ho robil ja a čo som sa to vraj nešiel učiť. Vravím mu, nech ma teda berie. Odmietol, že on nikoho učiť nebude.“

Nie je však logické, že každý si drží svoje výrobné tajomstvá? „Ja by som ich ukázal každému, kto príde. Aj cudziemu, lebo nechcem, aby to zahynulo. Kto chce robiť, nech robí, musí sa to udržať.“

Spomína aj na jedného majstra, ktorý pred ním v dielni preventívne všetko pozakrýval. „Len som si povzdychol, vtedy som už bol svojou prácou ďaleko pred ním. Nerozumiem, prečo niekto nechce svoje vedomosti odovzdať mladším.“

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7181445/4.jpg" author=""]Práca na takomto kožuchu trvá dva mesiace.[/content]

[content type="citation"]Miešať prvky? To je biznis, nie tradícia[/content]

Odkiaľ teda čerpá ornamenty? „Som tvrdý zástanca pôvodných vzorov, vychádzam zo starých materiálov, z literatúry, múzeí, chodím za starými ľuďmi. Prieči sa mi, ak je to pekne spravená robota, ale miešajú sa prvky z Oravy a Podpoľania či z celého Slovenska. Ľuďom sa to môže páčiť, ale deje sa tak len kvôli biznisu a s tradíciou to nič nemá.“

Vyvracia aj jeden z mýtov – že kožuchy sa nádhernými výšivkami zdobili už pred stáročiami. „Nie je to pravda, cifrovať vo veľkom sa začali až medzi dvoma svetovými vojnami, dovtedy boli zdobené len stroho, veď do poľa či roboty to ani nebolo treba. Vymyslel to Jozef Štrba z Mošoviec, ktorý dostal zákazku od istého martinského kupca. Ten pre svoju ženu žiadal, aby bol jej kožuch nielen účelný, ale aj pekný na nosenie. Štrba preto modernejší strih kožucha mestského typu doplnil výšivkami.“

Na Detve sa pritom nosili dva druhy kožuchov – krátky pod prsia patril slobodným mládencom, dlhý bol pre chlapov, ktorí sa oženili. Ani jeden z nich nemal rukávy, disponovali nimi len kožuchy pre ženy. Pýtame sa, či chlapom nebola zima. „Nebola, lebo v tuhej zime sa zase nosila širica, teda huňatá dlhá kabanica až po zem.“

Keďže na kožuchu vidíme viac farieb, zaujíma nás, či si kože farbí sám. „Dnes si ich už takéto kupujem, ale kedysi som to robil. Dokázal som však farbiť len nazeleno, nažlto a nahnedo. Červenú farbu si vedel pripraviť len jeden kožušník zo starej generácie, konkrétne Martin Šanta z Očovej. Z čoho tú farbu vyrábal sa, žiaľ, nezachovalo, nepamätala si to ani jeho dcéra, keď som tam bol na výskume.“

Na farbenie sa totiž nepoužívali farby z obchodu, ale produkty prírody či domáce recepty. „Žltú som vyrábal z jelšových plodov, tyrkysovú z medených pilín a octu, hnedú zase z choroša, čo je cudzopasná huba na orechu, ktorý mi rastie na dvore. Pánbožko mi teda tie veci ponúkal sám, nemusel som chodiť ďaleko.“

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7181445/5.jpg" author=""]Zafarbiť kožu načerveno dokázal v minulosti málokto.[/content]

[content type="citation"]V krpcoch aj spávali[/content]

Vchádzame do dielne a sledujeme, ako vznikajú krpce. Sú z dvoch kusov hovädzej kože - jedna časť sa vyreže do tvaru akéhosi obdĺžnika, narobia sa v nej dierky na kožené pásy a práve ich zapletaním vzniká krpec.

Hukel vychádza zo vzoru, ktorý mu kedysi vyrobil starý majster, posledný krpčiar Hanes z Detvy. „Už bol veľmi chorý a príliš nechcel, tieto boli jeho posledné. Chvalabohu mi ostali, podľa nich robím tie súčasné.“

Zaujíma nás, či aj v minulosti bola obuv pre mužov a ženy odlišná. „Kdeže, všetci nosili rovnaké, žiadne módne rozdiely ako dnes. Hovorilo sa však, že keď sa valach zakrpcoval na začiatku týždňa, dole ich dal až na jeho konci. Aj v nich spával.“

Zdajú sa nám však priveľké. „Tieto sú ešte malé, boli aj väčšie, hoci Detvanci boli celkom útli. Aj ja som sa tomu čudoval. Potom mi jeden starý pán rozprával, že v zime do nich nosili ešte kopice, teda štrikované kapce. Krpce sa natierali rybím olejom, takže smrdeli riadne, ale vodu neprepustili.“ Kto by mal dnes záujem o pravé krpce, musí si prichystať 45 eur.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7181445/2.jpg" author=""]Typický detviansky klobúk sa začal nosiť iba od konca prvej polovice 19. storočia,
dovtedy sa nosili širáky ako na Liptove.[/content]

[content type="citation"]Koľko retiazok na klobúku, taký boháč[/content]

Ako ďalšie berieme do rúk klobúky. Najstaršie sa robili najmä zo súkna, dnes sa používa skôr králičia plsť, Hukel sa však drží pôvodného materálu. „Detviansky klobúk mal rovné dienko a šikmú striešku, na Detve sa zdobil retiazkami z alpaky, ktoré sa uchytili o štyri vežičky.“

Retiazky boli dôležité, vyjadrovali status majiteľa. „Koľko radov retiazok mal na klobúku, taký bol bohatý. Naživo som videl 18-vojkové, v literatúre som sa dočítal aj o 22-vojkovej. Jedna retiazka rovná sa jedna vojka. Ten musel byť riadne bohatý, lebo kedysi dávno 10-radová retiazka stála aj pol vola. Rybár, známy fujarista z Detvy mal 16-radovú, spevák s nádherným hlasom Ján Poničan Kubík z Hrochoti až 18-radovú.“

Očovania zase na klobúku často nosili červený remienok vyšívaný farebnými priadzami, Slatinci mali svoje klobúky vybíjané nitmi. „Tie detvianske boli obvykle bez pera, ale napríklad Rybár na ňom nosil pero zo pštrosa, výborný spevák Peter Paška zo Pstruše ho mal zase obtočený chvostom z kuny.“

Detviansky klobúk sa pritom začal nosiť iba od konca prvej polovice 19. storočia, dovtedy sa nosili širáky ako na Liptove. „Hovorí sa, že tunajší klobúk sa zmenil s príchodom fujary – keď na nej niekto hral, širák mu zavadzal, a tak si ho zmenšil. Retiazky k nám vraj zase prišli z Poľska,“ tvrdí Hukel.

Úplne inak sú zdobené goralské klobúky, ktoré Hukel vyrába tiež. „Sú podstatne väčšie a po obvode zdobené mušľami. Gorali sa živili splavovaním, jedna cesta pltníka znamenala jednu malú mušličku. Ak niekto obišiel celú rundu prístavov, dal si veľkú mušľu. Počul som však aj iné vysvetlenie – dal si ju aj ten, čo po rokoch navždy skončil s pltníctvom.“

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7181445/7.jpg" author=""]Široký opasok chránil chlapov v hore, dalo sa na ňom aj vyspať.[/content]

[content type="citation"]Valaška zaťatá do hlavy[/content]

Keď Hukel vytiahne opasok s tromi prackami, okamžite konštatujeme, že pri jeho šírke vyzerá ako dobrá pomôcka na kríže. Ďaleko od pravdy sme neboli. „Malo to svoj účel. Keď chlap robil v hore a po krížoch by mu zaťala riadna vetva, odrazila by mu obličku. Široký opasok, navyše trikrát preložený, keďže sa na jeho výrobu používala až štyri milimetre hrubá hovädzia koža, bol teda skvelou ochranou.“

To však nebol jediný účel opaska. Dal sa aj rozložiť a valach sa na ňom pokojne vyspal ako na karimatke, jeho dĺžka dosahovala 110 až 130 centimetrov.“ Dnes má takýto skvost aj s krásne vygravírovanými prackami cenu okolo 130 eur. „Len hovädzia koža ma totiž stojí 40 eur,“ usmieva sa Hukel.

Prechádzame na valašky. „Vznikli v 16. storočí, keď valachov povýšili z obyčajných pastierov do vyššieho stavu a za úlohu dostali stráženie dolín pred zbojníkmi a lúpežníkmi. Potrebovali sa nejako brániť, mali však povolenie len na valašky a praky, lebo šable a karabíny mohla mať len šľachta. Kde však valaška vznikla, nik presne nevie, je o tom viac príbehov,“ vysvetľuje Hukel a dáva nám poťažkať valašku vlastnej výroby s krásnymi ornamentmi.

Zdá sa nám akási ľahká a nie je ani ostrá.

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Obchvat Ružomberka: už mal byť hotový, nakoniec bude meškať roky

Úsek D1 medzi Hubovou a Ivachnovou, ktorého súčasťou je aj obchvat mesta s 27-tisíc obyvateľmi, plánujú dokončiť až v roku 2021.

Ťažký mechanizmus počas slávnostného začiatku razenia tunela Čebrať na diaľničnom úseku D1 Ivachnová - Hubová blízko Ružomberka a obce Likavka - 19. september 2014

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala.

Ilustračné foto

Kedy dostanete 13. a 14. plat? Fico podporil Dankov návrh

Koalícia sa zrejme dohodne na úľavách.

Vládna trojkoalícia na čele s Robertom Ficom (v strede) a Andrejom Danko a Bélom Bugárom (zľava) pretláčajú výstavbu rýchlostnej cesty R2 na juhu Slovenska napriek názoru analytikov

Školákov učí jesť zdravo. Bez cukru či bielej múky

Niekdajší šéfkuchár v hoteli je teraz vedúcim školskej jedálne.

Marián Maszay deti privyká na špenátové halušky, zapekané panini s paradajkami či mozzarellou aj na kuracie fašírky s bylinkami. A naučil ich, že šalát si každý deň môžu samy nabrať pri bufetovom stole.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop