Európske témy výrazne ovplyvňujú dianie u nás. Nehovoríme o stovkách zákonov a noriem, ktoré sme prispôsobili Únii, ale o politických udalostiach, ktoré menili smerovanie krajiny.
Keď po voľbách v roku 1994 Vladimír Mečiar počas „noci dlhých nožov“ úplne odrezal opozíciu od kontroly nad mocou, Európska únia pochopila, že na Slovensku hrozí diktatúra.
Už v novembri poslala Únia Mečiarovi prvý demarš – protestný list. Nepáčilo sa jej parlamentné valcovanie.
Druhý demarš prišiel v roku 1995. Únia vtedy už pomerne jasne upozornila, že krajina neplní kodanské kritériá – teda zaostáva v stupni demokracie potrebnej na vstup do EÚ.
Mečiar listy nepreberal a tváril sa, že je všetko v poriadku. Po únose Michala Kováča mladšieho a vražde Róberta Remiáša už na Slovensko prestali takmer úplne chodiť oficiálni predstavitelia krajín Únie a nikto nepochyboval, že sa s Mečiarom do nej nedostaneme.
Po páde Mečiara a nástupe vlády Mikuláša Dzurindu sa naše šance na vstup do Únie zvýšili takmer okamžite. Snaha vrátiť sa čo najrýchlejšie k rokovaniam o vstupe spojila takmer celú politickú scénu. Za vstup bol dokonca aj Mečiar a proeurópsky bol od začiatku aj Smer, ktorý vznikol v roku 1999.
Veľké množstvo legislatívy, ktorá bola potrebná na vstup, prechádzalo parlamentom hladko a márne sa ju snažila brzdiť iba SNS a niekedy aj ortodoxná KSS.
Ukážkou, že téma vstupu do EÚ dokázala spojiť aj nezmieriteľných súperov, bol spoločný pochod Dzurindu a Mečiara Bratislavou po tom, ako všetky relevantné strany vyzvali svojich voličov, aby išli k referendu.
Aj preto to bolo jediné referendum v dejinách Slovenska, na ktoré prišlo viac ako 50 percent zo všetkých voličov.
V roku 2003 navrhla Európska únia jednu z najväčších inštitucionálnych zmien. Zmluvou o Ústave pre Európu chcela zjednotiť množstvo dokumentov a zmlúv do jedného.
Po dva roky trvajúcich debatách začali o ústave hlasovať členské štáty.
