Hranicu s Ukrajinou stráži po vstupe do Únie menej viditeľný múr

Cez severnú hornatú časť našej hranice s Ukrajinou sa snažia do Únie dostať nelegálni migranti. Pašujú sa najmä cigarety.

SOBRANCE. O polnoci 20. decembra 2007 na hraničných priechodoch s Českom, Maďarskom, Poľskom a Rakúskom davy ľudí pílili závory a v svetle ohňostrojov spievali Beethovenovu Ódu na radosť.

Slovensko a ďalších osem nových členských krajín Únie v ten deň vstúpilo do schengenského priestoru.

Znamenal definitívny pád železnej opony, priniesol slobodu pohybu bez policajných formalít na hraniciach.

Hroby bez mien

Hranica s Ukrajinou zostala jedinou slovenskou colnou hranicou.

Ani nie stokilometrový úsek strážia virtuálne ploty, kamerové reťazce, nášľapné a pohybové senzory, fotopasce, terénne automobily, štvorkolky, snežné skútre, motorové člny, röntgeny, viac ako 80 psov a vyše 900 policajtov a 352 colníkov.

Skutočný plot je len na niektorých úsekoch.

„Kedysi sa po dedine bežne pohybovali cudzinci, za posledné roky som nevidel jediného. Asi si uvedomujú, že prejsť nepozorovane cez čiaru je stále ťažšie,“ hovorí starosta Petroviec Pavel Tomčo.

Hranica je od dedinky len pár sto metrov. Cez obec viackrát denne jazdia hliadky, ale na opravu rozbitej cesty nie sú peniaze.

„S ďalšími starostami sme žiadali o príspevok. Štát sa tvári, že sa ho to netýka,“ hovorí Tomčo.

Obce platia aj pohreby neznámych migrantov, ktorých pozostatky sa nájdu v ich katastroch.

V severovýchodnom cípe Slovenska sú hroby ľudí bez mien, ktorí sa snažili dostať do slobodného a prosperujúceho sveta, takmer na každom cintoríne.

„Vyzeral na Inda. Chudák, prešiel kusisko sveta a tu skončil. Vystrojili sme mu katolícky obrad, ktovie, či sa v hrobe neobracia,“ rozmýšľa starosta Petroviec.

„Aj najjednoduchší pohreb stojí okolo tristo eur. Štát odmieta preplatiť aspoň časť nákladov. My musíme vypínať verejné osvetlenie, aby sme čo-to ušetrili.“