Bola to jej životná láska. Čakali spolu dieťa a chceli sa vziať. Americký vojak a mladá Češka sa však na dva týždne museli rozlúčiť. Nikdy viac sa už nestretli.Zbiera príbehy pamätníkov: Otec sa postavil komunistom, sledovali nás
V máji 1949 sa americký vojak Frank Fernetti vracal do Rakúska z manévrov v Nemecku. Putoval naspäť k jednotke, ale aj k dievčaťu, ktoré spoznal v Linzi.
Nenašiel ho – a do smrti žil zrejme v presvedčení, že ho zradila a utiekla s iným.
Volala sa Julie Hrušková, bola to Češka. Dnes má osemdesiatšesť rokov a nikdy sa nevydala. V čase Frankovho návratu bola vo väzení a mala tam zostať ešte jedenásť rokov.
Prevedieš nás, Juliána?
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
3. mája o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Julie, ktorú priatelia poznajú pod väzenskou prezývkou Komár, sa narodila 18. mája 1928 v juhomoravskom Boskovštejni. Jej otec bol horár a zodpovedal za revír vo Vranove nad Dyjí, ktorý ležal v hraničnom pásme. Vďaka otcovi poznala Julie každý strom a každú vetvičku na československo-rakúskych hraniciach.
Túto výhodu využila v roku 1949, keď ju známy z práce požiadal, aby ho previedla cez hranice. Julie bola mladá, bavil ju život, rada chodila na tancovačky a o politiku sa veľmi nezaujímala. Niekoľkokrát na ňu však siahla nespravodlivá ruka komunistického režimu, čo jej dodalo guráž.
„Bola som vtedy veľmi nahnevaná a súčasne som mala dosť dobrodružnú povahu. Obdivovala som zahraničných letcov z vojny, predstavovala som si, že pôjdem na Západ a začnem bojovať proti komunistom, že vstúpim do armády,“ spomína Julie Hrušková.
Známemu teda prevod cez hranice sľúbila s podmienkou, že ju vezme so sebou.
Deň dé prišiel v marci 1949. Julie rodičom nič nepovedala, zbalila sa a s dvoma priateľmi vyrazila „cez čiaru“, ktorú vtedy ešte nepretínali drôty. Podarilo sa im dostať až do americkej okupačnej zóny vo Viedni. Všetci sa prihlásili na vojenskej polícii, absolvovali výsluchy s pracovníkom tajnej služby a odobrali sa do utečeneckého tábora Wegscheid neďaleko Linzu.
Zamilovaný Frankie z Arizony
Život v lágri plynul mladým ľuďom veľmi pomaly. Jedného dňa vyrazila Julie s priateľmi do Linzu na zábavu. Ten večer spoznala svoju životnú lásku. Kamarát sa dal do reči s americkým vojakom, ten mu odpovedal, no nepozeral sa na študenta, ale na slečnu Hruškovú. „Volal sa Frank Fernetti, celú vojnu slúžil v americkej armáde, v Rakúsku mal na starosti sklady potravín,“ rozpráva Julie. „Pochádzal z Arizony, ale pôvodom bol Talian."
Obaja stratili hlavu. Ona po pár schôdzkach zabudla, že chcela bojovať s boľševikmi a začala sa drilovať angličtinu, on jej onedlho prenajal izbu na Ebenhoffstrasse 49, túlal sa s ňou po Linzi a týždeň sa neobjavil v kasárňach.
„Z toho bol vtedy veľký škandál. Franka hľadali všade, nemohli sa dostať k zásobám a on sa potom dostavil k vyššiemu dôstojníkovi s vysvetlením, že sa staral o chorú Češku, čo nebola pravda – chodili sme tancovať a na prechádzky a ja som bola zdravá ako ryba. Veliteľ ho mal rád, a tak ho potrestal dosť mierne, povedal mu, že pôjde na dva týždne do Nemecka na manévre,“ opisuje začiatok ich konca Julie.
Pred odchodom Frankovi prezradila, že je tehotná. Frank mal veľkú radosť a chcel si ju vziať hneď ako sa z Nemecka vráti. Julie sľúbila, že bude čakať a dávať na seba pozor.
Lenže na druhý deň sa vybrala do utečeneckého tábora za priateľmi, ktorí jej pripomenuli, prečo odišla na Západ.
Stretli sa totiž s mužom, ktorého meno je už zabudnuté, ale vie sa, že spolupracoval s americkou rozviedkou a potreboval niekoho vyslať na Slovensko, aby zistil, čo sa stalo s Jánom Berežným – kuriérom, ktorý sa nevrátil z ČSR.
Muž žiadal Juliu, aby znovu prešla cez hranicu a okrem iných úloh vyzvedela, či Berežného nezatkli. Súhlasila aj preto, že chcela dostať od rodičov požehnanie na sobáš. Takže 29. apríla 1949 sa vydala znovu na cestu do Československa.
Julie Hrušková dnes žije v Horných Věstonicích nad Pálavou.
FOTO - POST BELLUM
Po Československu inkognito
Hoci nad ňou visel zatykač, ostražitá Julie sa nepozorovane pohybovala po Morave i po Slovensku. Zistila, že agent Berežný je v poriadku a chystá sa znova do Rakúska aj s manželkou. Aj ona mala v pláne vrátiť sa.
Kúsok pred cieľom, na okraji sovietskej okupačnej zóny v Rakúsku, musela prejsť kontrolou. Policajti sa zamerali najmä na kufrík, ktorý jej pár okamihov predtým vtlačil do ruky jeden z ich spoločníkov. Batožina obsahovala akési továrenské dokumenty a mapy. Julie, čoby špiónku, odovzdali na sovietsku komandatúru. Sovieti ju promptne deportovali do Československa.
Volal sa Horák, zvaný Gorila
Najskôr Juliu odviezli do Českých Budějovíc, odtiaľ si ju vyžiadala brnianska Štátna bezpečnosť. S „láskavosťou“ boľševických fízľov sa stretla hneď po príchode, pretože si schovala papieriky s menami predchádzajúcich vyšetrovateľov. „Eštebáčka ma vyzliekla úplne donaha a papieriky našla. Hneď som dostala prvú facku.“
Na pravidelných výsluchoch na vyšetrovni v Příčnej ulici používala ŠtB systém „dobrý a zlý policajt“. Zlý sa volal Jaromír Horák a prezývali ho Gorila. Julie referentom zapierala, že by mala nejaké kontakty s Berežným, alebo dokonca sa západnou tajnou službou. Polícia však zadržala akéhosi mladíka, ktorý vypovedal, že Hruškovú pozná a že v ČSR zakladala špionážnu sieť.
No ona zapierala ďalej a vynútila si konfrontáciu, pri ktorej mladík všetko poprel.
„Potom sa ten Gorila tak rozzúril, že ma chytil za vlasy a mlátil so mnou o stôl, o stenu, o všetko. Ja som sa snažila hlavne nespadnúť, pretože som sa bála, že zo mňa to dieťa vykopú. Našťastie ich niekam odvolali a hodili ma na samotku. Eštebáci z lekárskej prehliadky dobre vedeli, že som tehotná, no aj tak ma nechali v cele bez pomoci. Bolo mi zle, sedela som na záchode a tiekla zo mňa krv. Až po troch dňoch, to už som bola v bezvedomí, nastúpil do služby jeden starý bachar a ten ma na svoju zodpovednosť nechal odviezť do nemocnice. Prezreli ma a povedali, že dieťa sa už nedá zachrániť. Bol by to vraj syn. Potom som omdlela,“ vracia sa k nepríjemným chvíľam Hrušková.
Drzá a nešťastná
Lekári a sestry sa k zúboženej Julii správali ohľaduplne, dokonca nedovolili eštébákom umiestniť ju do izby so zvláštnym dohľadom. Dostala iného vyšetrovateľa, podpísala protokoly a potom ju odviezli do väznice na Cajle.
Bola žalovaná z úmyslu „zničiť demokratické zriadenie, aj keď sa k tomu vo svojom protokole priamo nepriznáva“. V dobových dokumentoch tiež stojí, že „jej správanie pri výsluchu bolo provokatívne, ba možno povedať veľmi drzé“.
Juliu Hruškovú súdili v skupinovom procese na Štátnom súde v Brne v dňoch 16. a 17. januára 1950. Podľa všetkého vystupovala veľmi statočne.
„Jednak som prišla o dieťa a jednak sme všetci ešte verili, že sa režim čoskoro zrúti. Takže mi bolo jedno, či dostanem dvadsať rokov, alebo doživotie, a pred súdom som to s tým potratom rozmazala. Ale mala som dobrý senát, dali mi len pätnásť rokov,“ hovorí.
Odsúdili ju pre vyzvedačstvo, každého pol roka mala kriminál zostrený „tvrdým lôžkom“ a všetok jej majetok skonfiškovali.
Frank? Umrel zrejme v roku 1991
Väzenská história Julie Hruškovej je taká obsiahla, že by vydala na osobitný príbeh. Opisovali by sa v ňom plány na útek, účasť vo vzbure a veľa ďalších drám.
Na slobodu sa Julie dostala na podmienku v roku 1960. Niekoľko nasledujúcich rokov jej potom chodili zloženky, aby zaplatila náklady na korekciu, pretože v kriminále neplnila normu.
Julie po večeroch študovala umelecko-priemyselnú školu, živila sa šitím, starala sa o rodičov. V roku 1968 zistila, že na brnianskom OPBH pracuje istý Jaromír Horák, ktorý pripomína Gorilu, čo ju kedysi zmlátil a spôsobil, že viac nemohla mať deti. Zašla sa naňho pozrieť a verila, že pôjde pred súd. Nešiel.
A ako to bolo s Frankom? Júlia sa ho pokúsila kontaktovať listom z väzenia. Ten však skončil založený v jej väzenskom spise.
Po prepustení z väzenia bola ešte desať rokov v podmienke a bála sa akéhokoľvek kontaktu so Západom. Napriek tomu kúpila knihu Putovanie Československom, na príslušnú stránku napísala „Here is my Home“ a poslala ju na Frankovu adresu. Balíček sa po troch mesiacoch vrátil ako nedoručiteľný.
Okrem toho sa dozvedela sa, že nejakí „dobrí priatelia“ povedali v roku 1949 v Rakúsku jej snúbencovi, že sa vrátila do Československa kvôli inému mužovi.
Koncom deväťdesiatych rokov zistili jej príbuzní cez internet, že istý Frank Fernetti zhodného dátumu narodenia zomrel v Los Angeles v roku 1991.
„Zostala som sama, stále som Hrušková. Nehovorím, že som bola svätá, veľmi som chcela mať dieťa, vychovala by som si ho ako slobodná matka. Lenže už to nešlo, a tak som chlapov vypustila zo svojho života.“
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda
Beata
Balogová
