Pred 60 rokmi zanikli vojenské tábory nútených prác – takzvané pomocné technické prápory, ktoré boli už od svojho vzniku v ostrom rozpore s medzinárodnými konvenciami. Komunistom mali slúžiť aj na prevýchovu triednych nepriateľov.
Požiarnik a obuvník, fyzik skúmajúci kozmické žiarenie, spisovateľ, železničiar aj jeden z priekopníkov kybernetiky v Československu.
Už od nežnej revolúcie sa stretáva zaujímavá skupinka ľudí. Spája ich nielen kamarátstvo, ale aj spomienky na vojenčinu.
Hoci boli roztrúsení po rozličných jednotkách, všetci patria medzi približne 60-tisíc ľudí, ktorí prešli od roku 1948 do roku 1954 vojenskými tábormi nútených prác.
Napriek tomu, že dnes sú už takmer zabudnuté, veď oficiálne zrušené boli presne pred 60 rokmi rozhodnutím ministra obrany Alexeja Čepičku, pre nich sú tieto spomienky stále živé. Pravidelne sa stretávajú v bratislavskej Rači, minulý rok sa vybrali na banskobystrické sídlisko Fončorda, ktoré niektorí z nich kedysi stavali.
Na šesťdesiate výročie ich kroky vedú do starobylej pevnosti v Komárne – presne tam totiž vznikol jeden z prvých pomocných technických práporov určený na prevýchovu politicky nespoľahlivých „triednych nepriateľov“.
Malá hra na vojačikov
Ich existencia od začiatku porušovala hneď štyri články Dohody o nútenej alebo povinnej práci z roku 1930. Bola to vlastne malá hra na vojačikov, ktorú si vymyslel generál Čepička.
„On nikdy nebol vojakom, nieto ešte na vojne, ale ako manžela Gottwaldovej dcéry ho urobili ministrom obrany aj generálom,“ veselo hovorí kybernetik František Kľuska, jeden z tých, pre ktorých generál s raketovou kariérou kedysi zariadil neodmysliteľné čierne výložky.
„Čierni baróni?“ ohradia sa, keď ich oslovíte literárnym pomenovaním z knihy českého spisovateľa Miloslava Švandrlíka, ktoré vďaka sfilmovaniu zľudovelo. Prívlastok autora, ktorý týmito tábormi neprešiel, považujú za zľahčovanie. „Oproti skutočnosti je to len taká rozprávka,“ svorne dodávajú.
Čo bolo, to bolo. Major Terazky viedol svoj šík pétépákov v komédii Čierni baróni.
Svätci aj hriešnici
Do novozriadených pomocných technických práporov sa medzi prvými dostali bohoslovci. Samostatný prápor pre nich zriadili v Komárne, ale roztrúsení boli aj po ďalších jednotkách. Bolo to len krátko po tom, čo komunisti pri takzvanej akcii K pozatvárali všetky mužské kláštory.
„Jednoducho nás zlikvidovali. Najskôr nás poslali budovať socialistickú vlasť na Priehradu mládeže, potom prišiel povolávací rozkaz do PTP,“ spomínal kňaz Marián Kolník. Jeho cieľovou stanicou sa stal jeden z prvých štyroch pomocných technických práporov, ktoré vznikli v roku 1950. Bol to 53. pomocný technický prápor v českej Libave.
„Ten priestor bol zvláštny tým, že v ňom prebiehali aj vojenské cvičenia s tankami a delami. Dôkazom toho bolo, že okolité dedinky už nemali kostolné veže, keďže to bol vďačný cieľ pre delostrelcov,“ usmieva sa Kolník.
Ďalší bývalý bohoslovec František Kľuska sa zasa v roku 1950 dostal do Komárna. „Boli sme tam vyberaná spoločnosť, medzi nami právnici, roľníci, ale aj obuvníci,“ spomína dodnes na kamarátov zo svojho práporu.
Pre otca rodiny, obuvníka Petra Trebichalského sa stal vstupenkou konflikt, ktorý mal jeho brat s miestnym šéfom strany. Na prevýchovu však komunisti nepovolali len mladých brancov, ale aj tých, ktorí si už vojenské časy dávno odžili. A tak sa medzi triednymi nepriateľmi v Komárne ocitol aj vyše štyridsaťročný barón Ghillány, chýrny hudobný skladateľ.
„Vy dediči imperializmu, vy buržoázni pohrobkovia, vy nie ste ľudia, vy ste kusy,“ vypočul si pri príchode do 67. pomocného technického práporu v českých Zdechoviciach v roku 1952 autor kníh o Nemšovej Karol Bartek. Vojenčinu si predtým odkrútil u delostrelcov, v rote bol najstarší.
Do PTP prišiel, keď mal dvadsaťsedem - podľa jeho slov pre zlé kádrové posudky - bol totiž na čele Mladých demokratov. Zrátali mu tiež s úrokmi aj dávny dlh, keď ešte pred Víťazným februárom vypisoval v rodnej Nemšovej komunistom na steny urážlivé odkazy.
Pocity v jeho vnútri sa miešali – dôstojník sa na úvod až prehnane snažil o antickú drámu a jemu to pripadalo celé skôr ako historická komédia. Stáli tam nastúpení v širokých uniformách, ktoré zdedili po nemeckom wehrmachte.
Krompáč a lopata
Vojenské tábory nútených prác, z ktorých väčšia časť bola roztrúsená v Česku, sa takmer navlas podobali. Rozdielom bolo iba to, či sa namiesto zbrane dostanete ku krompáču, alebo k lopate.
„Dali nás k Lounom, kde sme budovali muničné sklady. Na auto sme ručne nakladali kamenie, niekedy aj dve tony,“ spomína Emil Moravčík, ktorého jednotku čoskoro presunuli stavať kasárne do Českej Třebovej.
„Bolo to v januári, mínus 15 stupňov, a kázali nám betónovať strop. Majstrovi sme hovorili, že to celé zamrzne. On nám oponoval, vraj to bude brať ako sabotáž, keď nebudeme pracovať, tak sme ho spravili,“ hovoril s dobrou náladou na stretnutí pétepákov.
