Do veľkej politiky sa vracia po ôsmich rokoch, keď odišiel z parlamentu. IVAN ŠIMKO vraví, že sa ako márnotratný syn vrátil k otcovi – ku KDH.
Ste bývalým ministrom obrany. Je teraz Slovensko v priamom ohrození?
„V priamom ohrození určite nie. Sme súčasťou NATO, EÚ. To sú geopolitické reality, ktoré sú pre bezpečnosť Slovenska rozhodujúce. Môže sa stať, že budeme musieť prijať veľa utečencov. To by znamenalo veľkú záťaž, hoci nie priame ohrozenie. V istej kríze je aj NATO. Európske krajiny nevynakladajú dostatok prostriedkov na obranu, a tak trochu sa spoliehajú na tých ostatných a všetci na Spojené štáty. A tie pociťujú svoj bezpečnostný záväzok ako priveľkú záťaž, ktorá sa vždy nedotýka bezprostredne ich záujmov.“
Bola slovenská armáda niekedy schopná reálne plniť záväzky voči NATO, alebo je to všetko len na papieri?
„Záväzky sme plnili a myslím, že to, čo bolo na papieri, plníme aj dnes. Vysielame kontingenty do krajín, kam sme sa zaviazali ich vysielať, zapájame sa do aktivít, ktoré NATO robí. Iná otázka je, či vynakladáme dosť na svoju obranu, koľko požaduje od členských štátov aliancia. To nevykladáme, ale to nevynakladá z európskych krajín zrejme nikto. Otázka obrany patrí medzi najvýznamnejší, ktorým by sa mal štát venovať, pretože občan si sám svoju bezpečnosť zaistiť nemôže. Nechceme, aby to bolo tak, ako v USA, že bude mať každý doma guľomet a bude sa brániť. Tu v Európe platí, že je hlavným poslaním štátu chrániť svojich obyvateľov.“
Aj za vás bol rozpočet na obranu menej ako 2 percentá a teraz je to len jedno. Je to kritický stav?
„Keď som bol ministrom obrany, tak to takto bolo v Slovinsku a pamätám sa, že Slovinsko bolo predmetom veľmi ostrej kritiky, že zanedbáva nielen svoju obranu, ale aj spoločnú.“
A teraz sa nedeje nič.
„Teraz je to, bohužiaľ, celkový trend a čudujem sa tomu, pretože si myslím, že je svet nebezpečnejší ako pred desiatimi rokmi.“
Mali by sme ku kríze na Ukrajine pristupovať aktívnejšie?
„Aktívnejšie hlavne v tom, že by sme sa mali usilovať zvyšovať našu silu. My, ale aj v rámci EÚ vôbec. Toto bolo odvždy hlavným spôsobom, ako je možné efektívne odpovedať na akúkoľvek bezpečnostnú hrozbu. Treba sa, samozrejme, postaviť na stranu toho, kto je obeťou a odsúdiť toho, kto porušuje medzinárodné právo. Nemali by sme sa však len pohoršovať.“
Čo by sme mali NATO ponúknuť?
„Máme veľmi dobré špeciálne jednotky. Tie sú dnes niekedy aj rozhodujúcou vojenskou silou, v každom prípade mimoriadne dôležitou a vidíme, ako ich veľmi efektívne využíva ruská armáda.“
Kandidujete za KDH do europarlamentu. Kedy vám napadlo vrátiť sa do KDH?
„Chcel som sa vrátiť prakticky po tom, ako zlyhal projekt Slobodného fóra. Mali sme konflikt v SDKÚ a stále viac som vnímal, že sa SDKÚ komercionalizuje. SDKÚ sme zakladali s nejakou víziou a stále viac som sa presviedčal, že sa stávali dôležitejšie iné záujmy než vízie. Keď sme odtiaľ odchádzali, povedali sme si, že vytvoríme akési SDKÚ s ľudskou tvárou a vrátime sa k víziám strany s kresťanským základom, ale je aj viac otvorená k dnešnému liberálnemu svetu. Taký projekt sa úspešne buduje v Nemecku pod značkou CDÚ. Nevyšlo to a nebolo to len preto, že som sa tomu nestal predsedom.“
Všetci to tak interpretujú.
„Problém bol taký, že ma v istej chvíli niektorí ľudia z pozadia aj zvnútra vznikajúceho Slobodného fóra začali tlačiť, aby sme začali robiť politiku ako Fico – aby sme sa posunuli ani nie tak ideologicky, ako záujmovo, doľava. Vtedy bol návrh na odvolanie ministra financií Mikloša, ktorý bol mimoriadne úspešný – zaviedla sa rovná daň, ocenili ho viaceré renomované zahraničné inštitúcie. A mne sa zdalo úplne absurdné, aby sme sa postavili proti týmto reformám.“
Kto boli tí ľudia z pozadia?