Prijať cudzie dieťa do rodiny sa v našej spoločnosti stále považuje za určitú úchylku. Hoci pozitívnu, ale úchylku, ktorá o vás hovorí, že ste iný a divný. MAREK ROHÁČEK je spoluzakladateľom a riaditeľom občianskeho združenia Návrat, ktoré už dvadsať rokov pomáha opusteným deťom nájsť nový domov. V apríli získal cenu Nadácie Orange za rok 2013 za občiansku angažovanosť.
Čo bolo prvé? Založenie Návratu alebo to, že ste si s manželkou zobrali do pestúnskej starostlivosti dvojičky?
Prebiehalo to doslova súbežne. V čase revolúcie som s kamarátom a kolegom Vladom Matejom študoval špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu a uvedomili sme si, že všetko sa začína a končí v rodine. Chceli sme problém uchopiť z tohto konca a založili sme združenie Návrat. Netušili sme, ako na naše aktivity zareagujú rodiny a systém. Ohlas bol nakoniec neuveriteľne veľký.
Z ktorej strany prišiel?
Hlavne z pestúnskych a náhradných rodín, ale aj adoptívnych, ktoré boli v podstate ponechané samy na seba. Systém sa nezaujímal o ich potreby. Založili sme niekoľko klubov náhradných rodín, ale začali za nami prichádzať ľudia z celého Slovenska, že aj oni by chceli v ich meste taký klub. Dnes ich je po celom Slovensku asi dvadsať. Nestíhali sme cestovať a museli sme založiť regionálne centrá Návratu. Mali sme víziu, že deti, ktoré nemôžu byť so svojimi biologickými rodičmi, budú vyrastať v náhradných rodinách, a nie v inštitúciách.
Dvojičky ste spoznali vďaka svojim profesionálnym aktivitám?
V podstate áno. Ešte ako študent som sa pohyboval v týchto zariadeniach, stretol veľa detí a toto boli jedny z nich. Respektívne jedny z tých, ktoré oslovili moju budúcu manželku z môjho rozprávania. Nepoznala ich osobne, rozprával som jej o viacerých deťoch a ona povedala: Čo keby naše prvé deti boli Milan a Soňa?
Aký je vekový rozdiel medzi dvojičkami a vašimi biologickými deťmi?
Dvojičky mali sedem rokov, keď sme si ich začali brávať na víkendy. Trvalo to asi rok. Potom k nám prišli definitívne a vtedy sa narodila Barbora. V rozpätí dvoch týždňov sme mali zrazu tri deti. Nevedeli sme, že to tak bude. O rok a pol pribudla Veronika.
Prečo stretávanie trvalo tak dlho?
Nebolo právne možné, aby boli u nás hneď. Museli sme vybaviť mnoho vecí. Nedeľné návraty do domova boli šialene ťažké, vôbec nedokázali pochopiť, prečo nemôžu ostať s nami.
Nežiarlili po narodení bábätka?
Práve naopak. Mali takú veľkú potrebu byť v rodine, že to bol pre ne silný zážitok. A tiež veľká pomoc pre ich osobnostný rozvoj. Ony si na ich rannom detstve odžívali svoje nenaplnené rané detstvo. Mohli sa hrať s hračkami, s ktorými sa nikdy predtým nehrali, zažívať si batolivé správanie, my sme sa mohli s nimi hrať na malé deti a dávalo to tomu legalitu.
Nestretávajú sa profesionálne a pestúnske rodiny s predsudkami a odsudzovaním okolia? Napríklad, že to robia pre peniaze?
