Do Rakúska, za železnú oponu, sa dostali vďaka ich šikovnému nápadu.
Vyrobili si improvizovanú lanovku, vyšplhali sa na stĺp vysokého napätia a odtiaľ sa vydali na cestu za slobodou. Vyzerá to jednoducho, koniec koncov ako väčšina úspešných pokusov o útek, keď sa ne pozeráme spätne.
Železná opona
Rozprávanie Zdeňka Pohla a Roberta Ospalda si môžete vypočuť aj na svojom mobile.
Stiahnite si mobilnú aplikáciu Pamäť národa a zoznámte sa s osudmi tých, ktorým sa železná opona vryla do života.Viac informácií na www.ironcurtainstories.eu, alebo na www.mistapametinaroda.cz
Robert Ospald sa narodil 2. júla 1951 v obci Libina na úpätí pohoria Jeseníky. Jeho otec bol sudetský Nemec, matka Češka. Keď mal Robert tri roky, dostal sa, nie z celkom jasných dôvodov, do náhradnej starostlivosti.
Naspäť k rodičom sa vrátil, až keď mal šesť. Jeho detstvo bolo komplikované. Chodil poza školu, utekal z domu, na konci deviateho ročníka to vyzeralo, že skončí s piatimi päťkami a s trojkou zo správania za 365 neospravedlnených hodín.
„Keď nás prišli verbovať do ostravských baní, prihlásil som sa na banícke učilište. No oni povedali: ,Súdruhovia učitelia, to nejde. Budúci baník nesmie dostať päťku a zo správania môže mať v najhoršom prípade dvojku.‘ Tak mi teda napísali nové vysvedčenie, na ktorom som mal dvojku zo správania a osem štvoriek. A mohol som ísť do Ostravy.“
Na baníckom učilišti však Robert vydržal len dva roky. Nakoniec z internátnej knižnice ukradol kufor plný knižiek (hovorí, že literatúra bola pre neho v tom čase veľmi dôležitá) a zmizol.
S vozíkmi na chrbtoch.
FOTO - POST BELLUM
Kriminál a tri dôležité stretnutia
Robert Ospald sa vo väzení ocitol trikrát. Ani raz to nebolo z politických dôvodov. Prvý raz sa dostal za mreže za to, že ukradol peniaze svojmu dedovi. Z bratislavskej väznice pre mladistvých sa dostal von po deviatich mesiacoch. Za krádeže bol zatvorený ešte dvakrát, na sedem mesiacov a na dva roky. Na slobodu sa dostal, keď mal dvadsaťštyri rokov, dve deti a za sebou rozvod.
Presťahoval sa do mesta Litomyšl, kde sa stretol s Kristýnou, budúcou matkou jeho dcéry Veroniky. Vtedy vraj objavil vieru v Boha. Duchovným vodcom a oporou mu bol miestny farár.
Robert začal navštevovať kurzy karate, kde sa zoznámil so Zdeňkom Pohlom, ktorý bol o pätnásť rokov mladší a ktorý sa neskôr stal jeho parťákom na ceste do Rakúska.
O úteku premýšľali dlho. Robert si vraj nevedel predstaviť, že strávi zvyšok života v komunistickom Československu.
Na Západ po drôtoch
S prípravami začali v lete 1985, keď vyskúšali rôzne spôsoby a cesty, akými by sa mohli dostať na Západ. Nakoniec sa ako najschodnejšia možnosť ukázalo prekročenie hranice po drôtoch vysokého napätia. Skonštruovali špeciálne „vozíky“ a vo februári 1986 uskutočnili neďaleko Bratislavy prvý pokus o útek.
„Vozíky boli pomerne ťažké. Ťahať ich bola hrozná drina, navyše, mal som so sebou aj dosť veľké česko-anglické slovníky. Myslel som, že to neprežijem.“
Prišli k stĺpom, počkali, kým zapadne slnko a začali sa šplhať na stožiar. „No zistili sme, že sme sa tam vyškriabali úplne zbytočne, že sa budeme musieť vrátiť domov a vozíky prerobiť, pretože niektoré technické veci na nich nesedeli. Skrátka, nedalo sa s tým odísť.“
Čas na ďalší pokus nastal v marci, o útek sa opäť pokúsili pri Bratislave, no tentoraz s vylepšenými a odľahčenými vozíkmi. “Mylne sme sa domnievali, že tie drôty vedú na slobodu. Až ráno sme zistili, že sa točia a zostávajú poslušne v štáte,“ pokračuje v rozprávaní.
Robert a Zdeněk sa následne vrátili do Litomyšli. Na tretí pokus sa pripravovali dlhšie, vyrazili až v júli. Dorazili do Znojma a odtiaľ sa vydali pozdĺž železničnej trate, okolo obce Dyje, smerom k drôtom vysokého napätia. Na ceste ich zastihla búrka, a tak za sebou v poli nechávali obrovské šľapaje. Situácia bola zúfalá. Rozhodli sa, že sa vrátia do vnútrozemia a skúsia šťastie na území Slovenska. Tam sa im však nepodarilo nájsť vhodné vedenie, ktoré by ich doviedlo aspoň do Maďarska.
Ospald stúpa na stĺp vysokého napätia.
FOTO - POST BELLUM
19. júla 1986 sa to podarilo
Až tretí pokus o útek, ktorý uskutočnili v júli blízko Znojma, bol úspešný. Ukrývali sa pred pohraničnými strážami a tri dni čakali na vhodné počasie.
Robert Ospald spomína: „Osemnásteho júla... začalo pršať a lialo ešte aj päť minút po polnoci, keď sme sa začali šplhať na stožiar. Bolo to ako na objednávku. Len čo sme vyliezli po pár priečkach, začalo liať. A padalo to smerom do Rakúska. Ten vietor úplne odnášal dážď. Ani jedna kvapka nepadla rovno.“
Zavesili sa na „vozíky“ a vietor ich niesol správnym smerom. Izolátory na stĺpoch iskrili aj na miestach, kde nemala byť ani iskra, no Ospald a Pohl boli odhodlaní nevzdať sa a prejsť.
„Nech si kto chce myslí, čo chce, ale bez Božej pomoci by to nebolo možné.“ Vozík na konštrukcii vŕzgal, Robert tŕpol strachom, že zvuky ich prezradia, ale spoliehali sa na to, že v takom nečase budú všetci v suchu a v teple a že hliadky nebudú také ostražité. A podarilo sa. Prešli z jedného stĺpa na druhý, zliezli dolu a boli za železnou oponou.
Ospald dnes.
FOTO - POST BELLUM
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda
Beata
Balogová
