Zvolenie alebo nezvolenie Štefana Harabina za šéfa Najvyššieho súdu bude mať zásadný význam pre ďalšie smerovanie slovenskej justície. No jeho prípadný neúspech nebude automaticky znamenať vyriešenie problémov, ktoré na súdoch sú. A ani jeho opätovné víťazstvo nebude len osamoteným úkazom, výsledkom šikovnosti jedného človeka.
Okrem konkrétnych káuz a osôb, ktoré systém riadia dnes, v justícii totiž existujú aj hlbšie trendy, z ktorých niektoré sa ťahajú desaťročia.
Skúsme sa preto pozrieť na otázky, ktoré v súčasnosti asi najviac trápia slovenskú justíciu, a povedať si, do akej miery sú dôsledkom javov, ktoré prebiehali dávno predtým, ako na Najvyšší súd prišiel Štefan Harabin, a ktoré ho môžu aj prežiť.
Prejsť na čelo Najvyššieho súdu z pozície ministra spravodlivosti, ako sa to v roku 2009 podarilo Harabinovi, je v západnom svete nepredstaviteľné. Rovnako čudný je fakt, že hoci voľba v Súdnej rade má prebehnúť mimo politiky, výsledok bol v skutočnosti daný koaličnou dohodou Smeru, SNS a HZDS.
Pre slovenského sudcu však ide o pokračovanie ďalekosiahlej tradície. Oddeľovanie súdnej moci od tej výkonnej začalo v Uhorsku prebiehať až v 2. polovici 19. storočia. Dovtedy podžupani, richtári či slúžni spravovali aj súdili. Ako-tak sa rozdelenie zavŕšilo na začiatku storočia dvadsiateho, ktoré však až na obdobie prvej Československej republiky dávalo sudcovskej nezávislosti jednu ranu za druhou.
V prvých rokoch vojnového slovenského štátu sa ešte darilo súdnictvu udržiavať odstup od totalitného režimu, najmä vďaka tomu, že vo funkciách ďalej pôsobili sudcovia vymenovaní za prvej Československej republiky.
Štát jednoducho nemal dosť ľudí, ktorými by ich nahradil. Veľká časť neprávostí navyše prebiehala mimo súdov – zodpovedala za ne polícia, žandári či Hlinkova garda. Silnejšie zásahy do samotného súdnictva a súdny teror tak nastali až ku koncu slovenského štátu a v období Slovenského národného povstania.
Komunistický režim vďaka inšpirácii zo Sovietskeho zväzu však vyvinul omnoho účinnejšie metódy politického zasahovania do práce sudcov. Na základe Leninovej tézy, že „dôsledný demokratizmus výkonu súdnictva“ sa dosiahne voľbami, mali sudcovia funkčné obdobie časovo obmedzené najprv na tri a postupne na desať rokov.
Mechanizmus voľby sa počas obdobia komunizmu menil, ale po celý čas platilo, že hoci hlasovanie malo byť výrazom „zľudovenia súdnictva“, v skutočnosti mala kariéru sudcov v plnej miere v rukách komunistická strana. Aby bola kontrola dokonalá, existovala aj možnosť odvolať sudcu, ak „závažným spôsobom porušuje svoje sudcovské povinnosti alebo z iného dôvodu stratí dôveru pracujúcich“.
Zasahovanie dnešných politických strán či prenasledovanie kritikov, ku ktorým „stratil dôveru“ Harabin, sú teda vlastne ničím v porovnaní s tým, na čo si v minulosti musela zvyknúť veľká časť sudcov.
„Často sa stane, že súdruhovia prichádzajú s rozsudkom v ruke, súčasne mi predkladajú Rudé právo a hovoria: Súdruh, ako je možné, že v Rudom práve sa píše to a ono a v rozhodnutí opak?“
Citát z odborného článku v časopise Socialistická zákonnosť z roku 1953 ilustruje, aký prístup sa od sudcu čakal pri nástupe komunizmu.
Ako povedal v roku 1950 Klement Gottwald: „Náš nový právny poriadok už neslúži vykorisťovateľom, kapitalistom, veľkostatkárom a bohatým príživníkom. Slúži záujmom ľudovodemokratického štátu, záujmom pracujúceho ľudu.“
Pri napĺňaní tohto záujmu sa mal uplatňovať sudcovský aktivizmus, pri ktorom sudca nielen aplikuje zákon, ale právo prispôsobuje politickým cieľom.
Od konca päťdesiatych rokov však nastal zásadný obrat, ktorý bol spôsobený jednak čiastočným vytriezvením z flagrantného zneužívania práva a jednak tým, že komunisti si medzičasom prispôsobili právny poriadok na svoj obraz.
Namiesto aktívneho boja za práva pracujúcich sa tak povinnosťou sudcu stalo prísne formalisticky sa držať znenia zákona a neprihliadať na žiadne mimoprávne súvislosti. Tento prístup potom vydržal až do pádu komunizmu.
