Slová sú pre nepočujúcich pohybujúce sa pery

ANNA ŠMEHILOVÁ patrí k nemnohým počujúcim tlmočníkom posunkového jazyka na Slovensku, cez združenie EFFETA organizuje aktivity zamerané na komunitu nepočujúcich, pre ktorú pracovala ešte jej mama. Tvrdí, že mnohí počujúci rodičia sa obávajú, že keď ich nepočujúce dieťa začne posunkovať, už sa nikdy nenaučí rozprávať. Opak je však pravda

Čím nepočujúci trpia najviac?

Sociálnou izoláciou. Ľudia ich niekedy vnímajú tak, že keď nevedia komunikovať, ako keby boli mentálne zaostalí. Oni sú absolútne v poriadku, akurát majú iný komunikačný systém, ktorý naša spoločnosť v mnohom nerešpektuje. Neustále sú preto vystavovaní záťažovým situáciám. Spýtajú sa na niečo, čomu nerozumejú, raz, druhýkrát, ale potom už nie, aj keď tomu stále nerozumejú, lebo sa hanbia. Väčšinová spoločnosť to berie tak, že vždy sú oní tí, ktorí nerozumejú nám, nikdy nie sme my počujúci tí, ktorí nerozumejú im.

Môže to mať aj nejaké psychické následky?

U nepočujúcich je riziko depresií vyššie, deti so zdravotným postihnutím sa aj častejšie stávajú obeťami týrania.

O akej veľkej skupine ľudí na Slovensku hovoríme?

Presné štatistiky neexistujú, podľa expertných odhadov tvoria ľudia so sluchovým postihnutím asi tri percentá z celkovej populácie. Sú v tom zahrnuté všetky stupne sluchového postihnutia od najľahšieho až po najťažšie. Ľudí s vyššou stratou sluchu je asi jedno percento. Tí, ktorí sú odkázaní výlučne na vizuálnu formu komunikácie, predstavujú však asi 0,2 percenta.

Dá sa do posunkového jazyka preložiť všetko?

Veľa ľudí si myslí, že posunkový jazyk je primitívny, no on má pritom rovnaký rozsah vyjadrovacích prostriedkov. Má, samozrejme, aj špecifiká, ktoré nie sú paralelné s hovoreným jazykom. Jeden posunok niekedy vyjadruje celú vetu v hovorenom jazyku.

Na akom systéme je vlastne založená posunkový jazyk?