Parašutista Karel Čurda túžil oslobodiť krajinu spod nacistickej okupácie. Namiesto toho však po atentáte na Heydricha udal svojich priateľov.
Keď sa na začiatku mája 1945 dotackal na policajnú stanicu v Manětíne opitý muž so strhanou tvárou, aby sa udal za to, že prezradil vinníkov atentátu na Heydricha, dobromyseľní žandári ho najprv posielali domov, aby sa radšej poriadne vyspal.
Vtedy už bol podľa dobových záznamov i výpovedí pamätníkov 34-ročný Karel Čurda ľudskou troskou a notorickým alkoholikom.
Nesnažil sa ospravedlniť ani siahodlho vysvetľovať, nežiadal o odvolanie ani amnestiu, ktorú by však ani nikdy nedostal. Trest smrti prijal odovzdane, bez akejkoľvek snahy o svoju záchranu.
„Teraz sa pýtam nielen vás, ale aj samej seba, či je možné, aby človek, ktorý ma zaprisahával, aby som učila svojho syna lepšie po česky, zradil. Vtedy mi povedal, že my všetci položíme svoje životy na oltár vlasti, ale naša republika musí byť zachránená. Pri pamiatke svojej matky prisahal pomstu všetkému, čo bolo nemecké,“ cituje vojenský historik Jiří Plachý rozrušené slová z listu pre povojnový súd, ktorý mu adresovala v roku 1946 česká emigrantka z Francúzska.
Keď sa pred šiestimi rokmi v tejto krajine spoznali, už rok bol v odboji proti nacistom – z protektorátu Čechy a Morava ušiel medzi prvými – na krátko k cudzineckej légii, potom k československej armáde vo Francúzsku a po jeho porážke s ostatnými odbojármi loďou do Veľkej Británie.
Nebál sa výšok
„Veselý, kamarátsky, dobrosrdečný. Smelý, odvážny so zmyslom pre kolektívnu prácu, poriadny, spoľahlivý,“ môžeme čítať z jeho výcvikového listu podpísaného britským majorom Youngom.
Opisujú mladého muža, ktorý má na dobových fotografiách švihácke fúziky ako muža fyzicky zdatného, stredne urastenej postavy s gaštanovými vlasmi a modrými očami.
„Dobre skáče, lety znáša veľmi dobre,“ hodnotili jeho parašutistický výcvik – pravdepodobne aj preto ho československá zahraničná armáda vybrala na výcvik pod taktovkou britských dôstojníkov a ponúkla mu, aby sa ako parašutista v trojčlennej skupine Out Distance zapojil už v roku 1942 do odboja v protektoráte.
„Ich úlohou bolo zúčastniť sa na príprave na bombardovanie Škodových závodov v Plzni a deštrukcii rafinérie vykurovacích olejov v Kolíne nad Labem. Po zoskoku sa členom skupiny Adolfovi Opálkovi a Karlovi Čurdovi podarilo úspešne napojiť na sieť podzemného hnutia,“ hovorí Vojtěch Šustek, ktorý spracoval autentické dokumenty z protektorátu v knihe Atentát na Reinharda Heydricha.
Hoci v blízkosti Škodových závodov založili signálne požiare, nepodarilo sa ich pre nízku oblačnosť bombardovaním zasiahnuť.
Na začiatku prišli o svojho tretieho člena. „Ivan Kolařík stratil pri zoskoku falošnú legitimáciu, ktorú našlo gestapo. Nechcel byť pre ostatných odbojárov nebezpečný, a tak sa od nich oddelil. Keď mu však bolo gestapo v pätách a vedel, že niet úniku, užil jed a spáchal samovraždu,“ hovorí Šustek.
