SME

Motorkár: Zomrelo mi už 20 kamarátov

Motorkár: Zomrelo mi už 20 kamarátov

Najviac nás trápi nevraživosť plechovkárov, teda vodičov áut, a rozbité cesty, tvrdí Peter Fischer.

[content type="longread-pos" pos="full"]

PETER FISCHER jazdí na motorke takmer každý deň vrátane zimy. Jeho komunitu najviac trápi nevraživosť plechovkárov, teda vodičov áut, a rozbité cesty. Uznáva, že za väčšinou smrteľných
nehôd motorkárov je ich vlastné zavinenie.

[/content]


[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/fischer4.jpg" author="" longread-pos="full"]PETER FISCHER (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1982 v Bratislave, maturoval na dopravnej priemyslovke. Od detstva jazdí na motorke, je jedným zo zakladateľov najnavštevovanejšej motorkárskej stránky na Slovensku www.motoride.sk, externe na ňu prispieva dodnes. Šesť rokov pracuje v Honde, posledné tri roky ako vedúci motocyklového oddelenia. Na motorke prejazdil takmer celú Európu a časť Ázie, organizoval množstvo motorkárskych akcií vrátane medzinárodných, patrí k veteránom zimného motorkárskeho zrazu, ktorý sa každoročne koná v Bavorskom lese v Nemecku. Je ženatý, má dve deti, žije v Svätom Jure,
medzi jeho záujmy okrem motoriek patria gitara, literatúra, filmy a hudba. [/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Mojím motorkárskym vrcholom bola babeta, ktorú mi v detstve požičal otcov kolega. Na prvých metroch som vrazil do múru a bolo po kariére. U vás to bolo zjavne inak.

Babeta predstavovala aj môj začiatok. Otec bol profesionálne aj srdcom motorista, brával ma do práce, takže som sa celkom prirodzene motal po garáži a spoznával náradie, stále sme niečo opravovali a montovali.

V desiatich rokoch, keď už som mal vlastný rozum a ako-tak vedel narábať s peniazmi, som si vzal našetrené vreckové od babky a za 1500 korún si kúpil mustanga.

V desiatich rokoch?

Áno. Bývali sme predsa v Svätom Jure, čo bolo v tých časoch malé mestečko, takže na mňa nebolo treba dávať veľký pozor.

Čo na to otec?

Pomohol mi motorku doviezť domov a odvtedy poznám tú nádhernú slobodu na dvoch kolesách. Už v tom veku som lietal po poľných cestách, ale zašiel som si aj do Bratislavy či Pezinka. Normálne som si spravil klasický zlepený chlieb, zbalil do ruksaku vodu a jazdil. Rodičia o tom, kam všade chodím, ani nevedeli. Mal som to teda v sebe odmalička.

Čo autá?

Miesto na ne mi už v srdci akosi neostalo, dodnes som si žiadne nekúpil. Mám síce služobné, ale využívam ho minimálne, takmer všade jazdím na motorke. Aj do práce. V tomto som trochu extrém, na motorke trávim takmer 365 dní v roku s výnimkou tých, keď je veľa snehu a ľadu.

Auto je bezpečnejšie a pohodlnejšie, nie?

Áno, v aute by som mohol cestou do práce počúvať hudbu a mať zapnutú klimatizáciu, lenže v praxi musím prechádzať aj dvomi či tromi zápchami. Kým autom mi to trvá 40 minút až hodinu, na motorke maximálne 20 minút bez ohľadu na počasie, havárie či zápchy. Denne tak ušetrím dosť času. O tom, že nepoznám žiadne stresy s parkovaním ani nehovorím, na motorku sa nájde miesto hocikde. A v aute si len ťažko prevetráte hlavu.

Kdesi som čítal, že podľa európskej štatistiky má motorkár 18-krát väčšiu šancu zabiť sa na ceste než človek v aute.

Dá sa to logicky vysvetliť. Predstavte si, že šoférujete auto a zbadáte jeleňa. Prudko zošliapnete brzdu a auto už nejako zastaví, trebárs aj nárazom o nejakú prekážku. Tú však nemáte priamo pri tele, chráni vás karoséria.

Na motorke sa pri plnom brzdení stane iné – okamžite dostanete šmyk a motorka bude neovládateľná. Odletí preč, vy spadnete a začnete sa kotúľať. Ak v tej rýchlosti zastaví vaše telo prekážka, napríklad strom, zvodidlá, priekopa, skaly, je problém. V inom prípade musíte mať veľké šťastie, aby vás po páde neprešlo iné auto.

Na naše stretnutie ste pár minút meškali. Poslali ste SMS, že vás zastavili policajti. Čo sa stalo?

Už som spomínal zápchy. Keby som v nich mal poctivo stáť, cesta sem by mi trvala rovnako dlho ako autu. Robím teda to, čo je zaužívané v Taliansku, Španielsku či Rakúsku – zápchami sa snažím prejsť pomedzi stojace autá.

Priznávam, že policajtov to provokuje, a tak ma aj dvakrát mesačne zastavia a pokutujú. Asi to v rozhovore nebude vyzerať dobre, ale taká je pravda. Som si vedomý, že možno nekonám čisto podľa zákona, ale nikoho tým neohrozujem ani na živote, ani na zdraví.

Môžete niekomu oškrieť auto.

Ešte sa mi to nestalo, a ak sa stane, ako mierumilovný človek sa ospravedlním a uhradím škodu. Nie som žiadny agresor.

[content type="citation"]Problémy? Vodiči áut a rozbité cesty[/content]

Existujú motorkárski solitéri, iní potrebujú byť v komunite a stretávať sa na špeciálnych akciách. Vy patríte k tým druhým. Prečo?

Lebo tam môže motorkár zažiť nekonečné debaty. Niektoré motorkárske zrazy sú totiž také, že na nich nie je žiadny večerný program a iba sa debatuje o všetkom možnom.

Predstavte si, že sa stretnete so stovkami ľudí z celej Európy a vymieňate si zážitky či skúsenosti, kecáte o svojich motorkách a ich úpravách, kam sa chystáte v lete, radíte sa, akú motorku si vybrať nabudúce, aké si zohnať oblečenie a podobne. Pre milovníkov jazdy sú to nevyčerpateľné témy a sú o nich schopní hovoriť aj dva dni bez prestávky.

Je medzi motorkármi veľa pozérov?

Pomerne dosť. Je veľa „auparkovoeuroveových“ nabúchaných zazobancov, čo si kúpia najdrahšie stroje za desaťtisíce eur plus drahé oblečenie mysliac si, že už patria do komunity. Tento hrubozrnný štýl však skutoční motorkári nemajú v láske, prekuknú ich do pol hodiny. Cítiť z nich totiž, že to robia nasilu.

Playboyov tohto typu priťahujú konkrétne značky. Okrem skutočných fanúšikov sa tak na ne nachytajú aj prachatí ľudia, ktorí ani netušia, o čom motorkárstvo je. Je to, akoby si kapela kúpila aparatúru za pol milióna a myslela si, že odteraz dokáže lepšie hrať.

Akú motorku máte vy?

Pätnásťročnú, teda starú Hondu Varadero, čo je pohodlné cestovné enduro. Keď prišla na trh, bol okolo nej veľký boom. Za posledné roky som otestoval viac ako 100 motoriek rôznych značiek, túto by som však nevymenil.

Čo najviac trápi motorkársku komunitu u nás? Tipujem, že to, ako na vás zazerajú vodiči áut.

Presne tak. K tomu nás mimoriadne trápia rozbité cesty. Ich stav na Slovensku je doslova morda. V kombinácii s plechovkami, teda autami, je to drsné, keďže musíte neustále dávať pozor nielen na ne, ale aj na to, aby ste nevleteli do nejakej jamy.

Predstavte si, že niekto jazdí na skútri, ktoré majú zväčša len dvanásťpalcové kolesá. Ak nimi vletíte čo len do menšej jamy, stačí chvíľka zaváhania a ste na zemi.

Dnes už môžu na skútroch jazdiť aj všetci s vodičákmi na osobné auto. Nebol to risk?

Áno, od minulého roka platí novela, že držitelia vodičských preukazov typu B môžu riadiť aj skútre s kubatúrou do 125 cm3. Dôsledkom bolo, že na ne vysadlo aj množstvo laikov, ktorí s nimi nemali žiadne skúsenosti. Mysleli si, že môžu jazdiť ako v aute a prerátali sa. Stúplo teda riziko nehodovosti. Nie je to totiž len o samotnej jazde, ale aj o oblečení a bezpečnostnej výbave.

Bol to potom dobrý krok?

Napriek všetkému zmenu považujem za výborný krok, lebo kurzy bezpečnej jazdy na malých motorkách ponúka viac firiem. Je len na vodičoch, či ich využijú, na predkladateľov návrhu by som zodpovednosť nehádzal.

Nepáčilo sa mi skôr, že to neprebrali s odbornou verejnosťou či importérmi a schválilo sa to na začiatku sezóny, keď už motorkárske firmy nemali šancu naplniť si sklady. Boli sme v tom, že opäť predáme možno 200 skútrov ročne a zrazu nastal dopyt po päťnásobku. Rovnako dopadla aj konkurencia.

Ako vnímate postoj vodičov áut?

Ako jeden z najhorších možných, horšie je to snáď len na Ukrajine či v Bulharsku. Stačí však prejsť do Ázie, jazdiť v Turecku či Sýrii, a motorkár sa nemusí cítiť menejcenný. Iná vec je tamojší chaos na cestách, to je však iný problém.

V Česku je to lepšie, predsa len je to viac motorkársky národ ako my, o Nemecku ani nehovorím, najlepšie sa nám však jazdí v Španielsku a Taliansku. Tam zvykne mať ešte aj malý skúter takmer absolútnu prednosť.

Z čoho konkrétne však cítite, že šoféri vás nemajú radi?

Vezmite si zápchy. Vidia, že sa pomedzi stojace autá pomaličky predierame dopredu, napriek tomu neuhnú, hoci môžu. V lete si neraz otvoria dvere a odmietajú ich zavrieť, hoci ich poprosíme, či by ich na chvíľu nezavreli, aby sme mohli prejsť.

Mnohí nedokážu zniesť, že keď stojíme na križovatke prví, tak prví aj odštartujeme. Snažia sa nás obehnúť, aby nám na najbližšej križovatke ukázali, že oni sú viac. Iní na nás neustále vytrubujú alebo nás predbiehajú tak, že ohrozujú naše životy, lebo sú leniví obchádzať motorky väčším oblúkom. Niektorí sa na nás s radosťou lepia, takže prudké brzdenie by malo fatálne následky. Motorkári v meste naozaj majú pocit, že ostatným len zavadzajú.

A mimo mesta?

Tam si zase mnohí nedávajú pozor a motorkárov jednoducho nevidia, preto im ani nedávajú prednosť. Osemdesiat percent motorkárov, ktorí mali havárie nie z vlastnej viny, doplatilo práve na to, že vleteli do auta, ktoré ich nezaregistrovalo.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/fischer3.jpg" author=""]Za zlou povesťou motorkárov sú 90. roky, keď si každý druhý mafián kúpil superšportovú motorku
alebo veľkého choppera. Správali sa totiž ako šialení.[/content]

[content type="citation"]Averzia na nás vyplýva z minulosti[/content]

Známy český motorkár Stanislav Berkovec však priznal, že z viac ako 130 smrteľných prípadov motorkárov a ich spolujazdcov v roku 2007 až 75 percent spôsobilo samozavinenie – riskantná jazda, rýchlosť a nezvládnutie stroja. Nemôžu si teda za averziu sami motorkári tým, že jazdia ako blázni?

Za averziu určite áno, je to však aj dedičstvo z minulosti. Kedysi prišiel boom takzvaných superšportových motoriek, ktoré sú vhodné skôr na okruh a nie do bežnej premávky, lebo keď idú pod stovku, doslova trpia. Ideálne pre ne je ísť minimálne 150 až 200 kilometrov za hodinu.

Jazdiť na nich pomaly je teda podobné, ako keby ste šli autom stále len na jednotke. Ľudia si však tieto motorky nakúpili, mysleli si, že sú majstri sveta a potom sa mnohí z nich rozflákli sa na ceste. Ostatní si ich zafixovali v hlavách ako typických motorkárov a na túto povesť dodnes doplácajú aj tí slušní.

Berkovec na otázku, prečo motorkári tak veľmi prekážajú ostatným odpovedal inak – vraj je to zotrvačnosť z minulosti, keď ich odsudzovali ako symbol slobody a voľnomyšlienkárstva zo Západu. Podiel vraj na tom majú aj médiá, od ktorých potom ľudia tie normy preberajú.

To by som netvrdil a prekvapuje ma, že to povedal človek z motorkárskej krajiny, kde na Jawe 250 či 350 jazdil snáď každý. Ani za komunizmu ich nebrali ako nejakých pankáčov, ale normálnych ľudí. Aj dnes, keď prídete na český zraz, vidíte samé ponožky, sandále, gitaru a Jawu. Česi sú jednoducho motorkársky národ.

S médiami je to inak – televízia Nova šla po motorkároch takým spôsobom, že to bolo až nechutné. Jej antikampaň dokonca spôsobila pokles predajov motoriek. Na Slovensku médiá nič také neurobili, naopak, skôr nám vždy pomohli.

Kto potom stojí za nedobrou povesťou?

Sú za tým 90. roky, keď si každý druhý mafián kúpil superšportovú motorku alebo veľkého choppera. Správali sa ako šialení a hoci nevedeli jazdiť, vozili sa ako strašní páni. Keď stretli nejakých motorkárov, všetkým platili obedy a podobne. Asi si mysleli, že príslušnosť k motorkárskej komunite sa dá uplatiť.

Robíte však osvetu aj v samotnej komunite? Upozorňujete menej vyzretých kolegov, aby sa nesprávali ako idioti?

Ak vykročia zo svojho tieňa a stretávajú sa s inými motorkármi, tak sa k nim tieto informácie dostanú. Keď vidím motorkára, ktorý jazdí ako šialený, napríklad po Svätom Jure na zadnom kolese, okamžite ho upozorním. Musím však natrafiť na motorkára, ktorý také posolstvo dokáže dešifrovať. Je logické, že nás hnevá, ak niekto škodí celej komunite a okrem seba ohrozuje aj ostatných.

Ak však ide o jazdcov, ktorí majú vytvorenú len malú uzavretú partiu a všetci v nej jazdia ako blázni, tak nevieme urobiť nič. Pomôže až to, keď sa niektorému z nich čosi naozaj stane. Zloženie motorkárov totiž kopíruje zloženie populácie ako takej, čiže isté percento bláznov sa vyskytne všade.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/7.jpg" author=""]Zo štatistík vyplýva, že viac ako 80 percent smrteľných nehôd je spôsobených samotnými motorkármi.[/content]

[content type="citation"]Zomrelo už 20 kamarátov[/content]

Koľko vašich kamarátov už zahynulo na motorke?

Veľa. Za posledných 15 rokov ich zomrelo okolo 20. Boli to vážne kamarátstva, smutných príbehov poznám, žiaľ, priveľa. Niektorí si boli na vine sami, ďalším k nešťastiu dopomohli iní.

Aký je medzi nimi pomer?

Zo štatistík vyplýva, že viac ako 80 percent smrteľných nehôd je spôsobených samotnými motorkármi. Buď spadnú sami, lebo nezvládnu rýchlosť či stroj, inokedy neskoro zbadajú zákrutu, prudko zabrzdia a dostanú šmyk, prípadne si nevšimnú štrk, prach alebo jamu.

Sú aj prípady, že motorkára naozaj vyrušilo auto, bolo v tom však nevinne, motorkár jednoducho spanikáril. Občas sa zase stane, že motorkárovi z vedľajšej cesty vybehne auto a dôjde k smrteľnej zrážke.

Smrť kamarátov zrejme vplýva aj na členov komunity.

Samozrejme. Keď sa niečo také dozvieme, šialene nás to zasiahne. Iba sedíme a nijako nedokážeme reagovať.

Má to vplyv aj na to, ako ďalej jazdíte?

Určitý čas áno. U väčšiny to však platí len dovtedy, kým im to nevyšumí z pamäte.

Sú u nás aj nejaké motorkárske gangy?

Pred rokmi tu bol istý bratislavský klub, ktorého členovia sa na taký gang hrali, pár z nich sa dokonca pohybuje v politike. Bola to však taká strašná umelina, až to bolo komické. Občas machrovali, ako vymlátia celú krčmu, ale ostatní ich mali na saláme, lebo sa chceli normálne voziť. Chodievali aj na zrazy, kde zámerne vyvolávali bitky, vždy však boli na smiech.

Ako komunita organizujete aj zbierky pre pozostalých kolegov. V jednom prípade sa vyzbieralo viac ako 8600 eur.

Vyplýva to z toho, že sa medzi sebou poznáme. Oficiálne zbierky sme organizovali trikrát, neoficiálnych bolo viac. Vo vami spomínanom prípade šlo o veľmi tragický prípad motorkárov, manželov a slušných ľudí, ktorí prišli o život a ostali po nich dve siroty. Bol to mimoriadne silný príbeh, ktorý zasiahol aj kolegov v Česku.

S motorkármi sa spája dosť stereotypov vrátane toho, že ide o arogantných, potetovaných a v koži oblečených mačov.

Na motoride.sk máme 25-tisíc registrovaných členov. Kým na začiatku som osobne poznal takmer všetkých, dnes to už nejde. Ak sme však niečo potrebovali, v databáze sme dokázali nájsť všetkých od smetiarov až po chirurgov či kňazov. Medzi motorkármi sú teda zastúpené všetky profesie vrátane politikov, nemá to nič spoločné so zjednodušeným pohľadom tých, čo v nás vidia len agresorov.

Jeden rozdiel medzi nami a nemotorkármi sa však nájde – na motorku totiž človek potrebuje aj pomerne solídne peniaze a priestor, kde ju garážuje. Z toho vyplýva, že nejde práve o najchudobnejších ľudí, hoci sa nájdu aj študenti, ktorým lacnejší stroj kúpili rodičia, prípadne si sami vzali úver, aby si mohli splniť sen.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/9.jpg" author=""]Väčšine motorkárov sú dnes zrazy so striptízom, tvrdou hudbou a alkoholom ukradnuté.
Do 10 či 20 rokov zrejme zaniknú.[/content]

[content type="citation"]Motorkár kolegovi vždy pomôže[/content]

Čo je pravdy na tom, že motorkári na zrazoch chľastajú a na druhý deň nemajú problém robiť spanilú jazdu mestom? Množstvo videí naznačuje, že vrcholom zábavy je tam súťaž typu miss monokiny či miss mokré tričko.

Je pravda, že na zrazoch starého typu vidieť aj negatívnu vzorku motorkárov, kde sa všetko deje v rámci akejsi davovej psychózy. Musím však dodať, že takéto zrazy superšportových motorkárov a choppristov sú na ústupe a štandardizuje sa to po vzore západnej Európy.

Motorkársku komunitu totiž dnes tvorí obrovské množstvo skútristov, mnohí využívajú motorky len ako civilný dopravný prostriedok. Tým všetkým sú zrazy so striptízom, tvrdou hudbou a alkoholom ukradnuté. Do 10 či 20 rokov podľa mňa zaniknú.

Dá sa povedať, koľko motorkárov je na Slovensku?

Nie, ale v zlatých časoch, teda v rokoch 2007 a 2008, sa ročne predalo okolo 3000 nových motoriek. Odvtedy to kleslo, v najťažších časoch až na menej než 2000 kusov. Najväčšiu skupinu dnes zrejme tvoria skútre do 125 cm3, nasledujú naháče a endurá, z toho sa však veľkosť celej komunity odvodiť nedá.

Na zrazoch sa stretávajú všetky skupiny?

Áno, hoci sa tam zvykneme podpichovať, napríklad jogurťák sa smeje z chopperáka, že ho predbehne aj čmeliak. V každom prípade si pomáhame, v tomto platia univerzálne nepísané pravidlá.

Napríklad?

Ak motorkár vidí pri ceste stáť iného, vždy zastaví a zistí, či nemá nejaký problém. Ak ho má, pomôže mu. Tak ako kamionisti či vodiči autobusov, aj motorkári sa medzi sebou zdravia ľavou rukou. Ak sa stretneme niekde na pumpe či kdekoľvek, automaticky prehodíme pár slov a bez ohľadu na vek si tykáme.

Platí to aj v zahraničí?

Tam, kde nie je mimoriadne veľký pohyb motorkárov, áno. Kde ich je priveľa, napríklad v Alpách či na akciách, by to nebolo možné, lebo by ste stáli každú minútu, preto sa v prípade problémov používajú špeciálne znaky.

Napríklad v Alpách sa používa žltý šál alebo šatka. Dáte si ich na motorku alebo na seba a ostatní hneď vedia, že nestojíte, lebo oddychujete či sa kocháte prírodou, ale máte problém. Dá sa to však aj inak – zakývate a prichádzajúci motorkár automaticky zastaví.

Máte za sebou aj nejaké pády?

Mám, ale musím si zaklopať. Vždy šlo o pády v teréne mimo ciest, prípadne o vyslovene drobné kolízie v križovatkách.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/8.jpg" author=""]Čím sme starší, tým viac sa mení aj naša psychika. Ja sám dnes jazdím pomalšie ako pred rokmi.[/content]

[content type="citation"]O lacných prilbách sa ani nebavme[/content]

Je motorkárska výbava primárne vecou imidžu, či najmä bezpečnosti?

Je mimoriadne dôležitá najmä kvôli bezpečnosti. Číslom jedna je helma. Mnohí ju nenosia z neznalosti – nikdy nespadli ani len z bicykla, a tak netušia, čo sa im môže stať. Vezmite si len rukavice - stačí, aby ste šli rýchlejšie ako dvadsiatkou, spadli, dlaňami vyšúchali cestu s kamienkami či nebodaj sklom a dva mesiace, kým sa vám to zahojí, máte o čom premýšľať.

Stačí akákoľvek motorkárska prilba?

O lacných plastových prilbách za 20 či 50 eur z Lidla a podobných reťazcov sa ani nerozprávajme, tie sa pri nehode rozpadnú. Odporúčam polykarbonátové či karbónové prilby. Sú síce drahšie, ale, obrazne povedané, môže po nich prejsť aj tatrovka. Kvalitnú prilbu kúpite od 100 eur, špičkové od 400 eur.

Čo oblečenie?

Z hľadiska bezpečnosti je topkou koža, lebo je oderuvzdorná a v jej vnútri sú špeciálne protektory. Ak teda spadnete a šúchate sa po ceste, dokáže vás slušne ochrániť. Dobrá jazdecká kombinéza stojí viac ako 500 eur.

Vy ste však prišli v textilnom odeve.

Ten sa používa z pohodlnosti, lepšie totiž dýcha, najmä ak je vonku teplo. Je však z cordura materiálu, ktorý vydrží veľmi dlho a prederie sa len s problémami. Bundu zoženiete za 200 a nohavice za 150 eur. Najlacnejšie čižmy stoja okolo stovky.

Čo ženy a motorky?

Kedysi ženy fungovali najmä ako „ľadvinky“, teda spolujazdkyne, ktoré vám vzadu zohrievali kríže, tvorili ich manželky, frajerky a milenky. Dnes už nájdete mnoho žien priamo za riadidlami, v takom Maďarsku dokonca fungujú silné ženské motorkárske kluby. Je skvelé, keď vás predbehne parádna motorka a na nej žena v perfektnej kombinéze. (smiech)

Vznikajú medzi motorkármi aj manželstvá?

Jasné. Viem si predstaviť, že slobodným chlapom, ktorý vidí motorkárku na kvalitnom stroji a so solídnym oblečením, pričom je nielen pekná, ale aj inteligentná, to zamáva. Často sa však stáva aj to, že muž jazdí na motorke, nájde si ženu, ktorá sa o to nikdy nezaujímala, začne medzi nás chodiť a chytí ju to. Zrazu ich rodinný relax spočíva vo víkendových a dovolenkových výletoch na motorkách.

Sú aj opačné prípady? Že muž sa toho koníčka kvôli žene radšej vzdal?

Také prípady nepoznám. To by totiž znamenalo, že tie motorky až tak nemiloval. Na druhej strane treba chápať strach tých, čo sa boja, že ich blízky si zavesí črevá na strom. Aj moja manželka sa najskôr bála a dnes máme spoločne prejazdenú celú Európu. Poznám aj prípady, kde jazdili rodičia a dnes už na akcie chodia ich deti.

Stúpa s vekom obozretnosť?

Ak to vezmeme z hľadiska športu, na okruhoch najlepšie jazdia mladí jazdci, lebo ešte nemajú pud sebazáchovy, ktorý vyplýva z toho, že máte na krku manželku, deti, dom, hypotéku. Čím sú však starší, tým viac sa mení aj ich psychika. To isté platí aj pre motorkárov v normálnej premávke. Ja sám dnes jazdím pomalšie ako pred rokmi.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/10.jpg" author=""]Spomienkovej jazdy za zosnulých motorkárov sa zúčastňuje až 500 kolegov.[/content]

[content type="citation"]Pomáhame aj iným[/content]

Ktoré sú obľúbené trasy motorkárov na Slovensku?

Určite Pezinská Baba, Šturec, Čertovica, prípadne priechod Huty nad Liptovskou Marou.

To vás baví jazdiť stále po tej istej ceste aj viackrát do mesiaca?

Jasné. Napríklad na Šturci dokážu mnohí chalani stráviť aj celý deň. Stále dokola jazdia hore a dole.

Čo ich na tom fascinuje?

Zákruty, lebo tie predstavujú najväčšiu radosť z jazdy. Rovina je nuda pre autá, tu sa však človek môže pekne nakloniť až na koleno. Ak je pekné počasie a terén zalieva slnko, je to nádhera.

Motorkári sa delia na rôzne skupinky. Aké?

Najzákladnejšie delenie ešte z histórie je nasledovné – existujú takzvaní jogurťáci, teda jazdci na výkonných a rýchlych superšportových motorkách. Ich opakom sú tí, čo jazdia na chopperoch. Na cestách patria k najpomalším, sú to teda salámisti, ktoré len neradi presedlávajú na iné typy strojov. Zväčša už ide o starších pánov, vychutnávajúcich si samotnú jazdu bez naháňania sa. Najnovšou skupinou sú skútristi.

Existujú aj jazdci na takzvaných naháčoch. Čo sú zač?

Tí netvoria samostatnú komunitu, ide však o tých, čo jazdia na úplne najklasickejších motorkách typu Jawa 350, teda úplne obnažených. Zjednodušene povedané majú len nádrž, motor a kolesá, žiadne zbytočné ozdoby naviac.

Podľa webu sa motorkárske komunity venujú aj charite. Konkrétne?

Viackrát sme robili akcie pre deti z detských domovov, prišli sme ich povoziť. Organizujeme aj mikulášsku jazdu, kde rozdávame sladkosti. Onkologicky chorým deťom, ktoré nemôžu ísť von, zase umožňujeme, že si môžu pozrieť motorky aspoň z balkóna nemocnice a hore im nosíme nejaké darčeky. Pamätám si aj akcie pre matky v krízovom centre či pre hendikepované deti. Veľmi populárne medzi motorkármi je aj pravidelné darovanie krvi, organizuje sa každé štyri mesiace v štyroch mestách.

Každoročne tiež pripravujeme jazdu za zosnulých motorkárov. Robí sa na Šturci a chodí na ňu 400 až 500 jazdcov. Hore máme kríž, kde zapálime sviečky a pospomíname na starých priateľov, ktorí už nie sú medzi nami. Miesto minúty ticha tam prebieha minúta rachotu 500 naštartovaných motoriek. V Šaštíne zase robíme motorkárske omše, keď do baziliky dotlačíme motorku až k oltáru a kňaz, tiež motorkár, slúži svätú omšu.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/8/72/7217628/11.jpg" author=""]Robíme aj motorkárske omše, keď do chrámu dotlačíme motorku až k oltáru a kňaz, tiež motorkár, slúži svätú omšu.[/content]

[content type="citation"]Pozri dvakrát, zachrániš život[/content]

Čo by sa malo udiať, aby sa u nás motorkárska komunita cítila lepšie?

Veľa vecí, ale o niektoré sa snažíme aj sami. Napríklad sme prichystali kampaň, ktorá na Západe beží už iks rokov. Volá sa „Pozri dvakrát, zachrániš život.“ Ide o malé nálepky na autá, ktoré upozorňujú vodičov, aby sa najmä pri výjazde z bočnej cesty na hlavnú nepozerali len letmo, ale poriadne a dvakrát, inak môžu motorkára, ale aj cyklistu či nebodaj dieťa ľahko prehliadnuť. Budú k tomu aj sprievodné videá.

V minulosti sme vodičov áut na riziká upozorňovali aj tak, že sme im na pumpách umývali okná a hovorili im o rizikách pri nebezpečnom predbiehaní motoriek a podobne. Prijímali to veľmi pozitívne.

Ak sa motorkár žení, zrejme mu tam celá partia prídete hučať na strojoch.

(smiech) Presne tak. Keď párik vychádza z kostola, už ho tam čaká kolóna, ktorá trúbi a túruje stroje. Keď som sa ženil ja, prišlo až 70 motorkárov a babičky sa tak zľakli, až sa rozplakali. Inokedy sa novomanželia vezú priamo na motorke.

Chodíte aj na pohreby?

Samozrejme. Keď sa dáva truhla do zeme alebo v krematóriu odchádza do pece, vzdávame kamarátovi hold naštartovanými motorkami. Prísť tam je nepísaná povinnosť.

Ste veriaci?

Som hlboko veriaci. To, čo vo mne zakorenila babka, s ktorou som bol ako dieťa na mnohých pútnických miestach, už vo mne ostalo. Rozhodol som sa preto ich znovu obehnúť na motorke plus pridať aj mnohé ďalšie. V Európe som tak bol už na väčšine pútnických miest od Lúrd cez Fatimu, Vatikán až po Santiago de Compostela.

Kde všade ste už boli na motorke?

V Európe okrem Škandinávie snáď v každej krajine, v mnohých dokonca viackrát. Milujem Alpy, Pyreneje a Dolomity, zašiel som aj do Turecka a Sýrie, chystám sa do ďalších ázijských krajín. Keď totiž prišiel internet, objavil som motorkárske cestopisy a bolo to ako zjavenie. Cítil som, že tam musím ísť, môj motorkový život je teda najmä o plnení snov.

Raz ročne chodíme na veľké cesty, ktoré trvajú dva aj viac týždňov, popri tom sú nejaké týždňové výjazdy, počas víkendov si zase s chalanmi hocikedy odskočíme do Álp. Na niektoré cesty chodím sám, inokedy sme traja, niekedy až pätnásti. To už si však človek príliš nezajazdí, skôr sa kávičkuje, debatuje a sranduje. V každom prípade by som všetkým doprial, aby tú slobodu pri jazde na motorke zažili aspoň raz v živote.

Rozhovor bol autorizovaný, Peter Fischer v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Prečítajte si aj motorkárove cestopisy

Ak vás rozprávanie Petra Fischera zaujalo a chcete vedieť, čo všetko zažil na motorke v zahraničí, tu si môžete stiahnuť a prečítať jeho cestopisy:

Čítajte ďalej

Kiska ukončil dlhoročný spor, vymenoval nových ústavných sudcov

Ústavný súd bude po takmer troch rokoch opäť v kompletnom zložení.

Duriš, Laššáková a Mamojka sú ústavnými sudcami.

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho naplno, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

Superpočítač Aurel a Filip Holka, vedúci oddelenia administrácie Výpočtového strediska SAV.

Laššáková: Maďarič hovoril čiastočne aj z môjho srdca

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková nevidí problém v tom, že by ako ústavná sudkyňa mala politickú minulosť.

Jana Laššáková.

Danko s Bugárom tvrdia, že Kiska nemôže vymenovať naraz oboch ústavných sudcov

Mamojka a Laššáková pôvodne kandidovali na jedno miesto, nie na dve, Žitňanská má iný názor.

Andrej Danko.

Rok 1994: Keď sa valec Mečiar naplno rozbehol krajinou

Vladimíra Mečiara z postu premiéra dvakrát odvolali a vždy sa vrátil. Chcel ovládnuť všetko.

Vladimír Mečiar

Kiska vymenuje za ústavných sudcov Laššákovú aj Mamojku

Spor o ústavných sudcov sa ťahá už viac ako tri roky. Prezident po rozhodnutí súdu vybral z kandidátov, ktorých zvolil Smer.

Prezident Andrej Kiska.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop