Žijeme zlatý vek veštkýň a šarlatánov, hovorí historička, autorka knihy Bosorky, strigy, čarodejnice. Kedysi by ich mučili a popravovali.
Striga si?
„Nie som, ani som nikdy nebola, ani do nikoho neviem nišť, ani nikoho nemuožem na dušu vzati.“
Chodila si z tovariškami stridžiti?
„Nechodila nikdy, dokonca nemuožem vyvodlovat.“
Které sú tovariškyne tvoje?
„Dokonca nemám žiadne.“
Darmo obžalovaná opakovala, že je nevinná. Nepomohlo. Pisár do jej zápisu poctivo zaznačil aj všetky stupne mučenia, ktoré pri výsluchu využili – mliaždenie prstov, sťahovanie predlaktia povrazom, mučenie španielskou čižmou, ako sa volali dve kovové dlahy, ktoré sa pritláčali na nohu, až kým sa nepolámali kosti.
Obvinenú Juditu Polionskú napokon v roku 1741 v Krupine upálili ako jednu z troch posledných bosoriek popravených v strednej Európe.
Vzácne zápisnice
- Trest smrti: 412 / 37 / 449
- Smrť vo väzení či po lynčovaní: 22 / 1 / 23
- Menšie tresty: 199 / 26 / 225
- Oslobodenie: 213 / 22 / 235
- Neznámy: 636 / 74 / 710
- Spolu: 1482 / 160 / 1642
Keď sa historička Tünde Lengyelová venovala výskumu postavenia žien na našom území, dostala sa i k zápisniciam z procesov s bosorkami, ktoré sú jedným z mála prameňov o živote poddaných.
„Je tam množstvo informácií, ktoré sa inde nedajú nájsť vzhľadom na to, že v tejto sociálnej skupine sa zachovalo len veľmi málo písomných pamiatok,“ spomína Lengyelová.
„Čo ma pri nich desilo, boli fanatické honby na domnelé bosorky, ktoré z času na čas prepukli. A najmä príčiny ich vzniku - veľmi často to bola obyčajná ľudská hlúposť, zloba a nevzdelanosť a strach,“ hovorí historička.
Zo štúdia materiálov napokon vznikla kniha Bosorky, strigy, čarodejnice, ktorá vyšla nedávno vo vydavateľstve Trio Publishing.
Ako to bolo na Slovensku
Mestom bosoriek bola Krupina. Len v roku 1675 vypočul napríklad tamojší magistrát až 600 svedkov a odsúdil dokopy jedenásť žien.
