Vytrvalosť ukázal, keď jeho kariéra stúpala nahor. Vytrvalosť zostať predsedom strany mu vydržala až do roku 2012.
V dejinách neexistuje keby, a tak nemožno povedať, čo by sa stalo s Mečiarom a najmä Slovenskom, keby sa 1. októbra 1997 nestal hovorcom Slovenskej demokratickej koalície Mikuláš Dzurinda. Je však takmer isté, že pre neho a sčasti i pre pravicu to bol kľúčový okamih.
Rodák zo Spišského Štvrtka a absolvent Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline nebol ani predtým neznámou postavou.
Od začiatku pôsobil v KDH, kde to rýchlo dotiahol na podpredsedu, bol ministrom dopravy v dočasnej vláde Jozefa Moravčíka a asi najviac zaujal v roku 1996, keď vyzval predsedu KDH Jána Čarnogurského.
Zložil zložitú koalíciu
Dzurindova predstava širokej ľudovej strany síce prehrala a podpredseda sa načas stiahol, ale práve post hovorcu a neskôr lídra kandidátky 150-člennej Slovenskej demokratickej koalície mu zvyšovali nielen popularitu, ale aj šancu svoju víziu uskutočniť.
V tej chvíli však bolo najdôležitejšie, že sa Dzurinda stal kandidátom na premiéra. Človek s imidžom vytrvalca, ktorý sa vedel prihovoriť ľuďom v krčme i na medzinárodnom fóre, nevyhýbal sa Mečiarovým voličom a oblastiam a prešiel celé Slovensko na bicykli, sa ním aj vďaka nasadeniu strán, mimovládok, celebrít a médií stal.
Okrem skladania a riadenia koalície, kde postkomunistická Strana demokratickej ľavice torpédovala reformné návrhy a hlavným cieľom Strany občianskeho porozumenia bolo pretlačiť Rudolfa Schustera na post prezidenta, musel Dzurinda riešiť aj nespokojnosť materských strán, ktoré tvorili SDK.
