[content type="longread-pos" pos="full"]
Prvá svetová vojna zásadne zmenila vzťahy v slovenských rodinách,
hovorí historička GABRIELA DUDEKOVÁ.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5505152/5505152.jpeg?rev=2" author="SME - Vladimír Šimíček" longread-pos="full"]Gabriela Dudeková (46)je samostatná vedecká pracovníčka Historického ústavu SAV. Venuje sa sociálnym dejinám Slovenska s dôrazom na dejiny sociálnej starostlivosti a sociálnej politiky, rodové štúdiá a sociálne dejiny 1. svetovej vojny. V rokoch 2010 a 2012 bola členkou kolektívov, ktoré dostali ocenenie SAV. V roku 2005 dostala Moritz Csáky Preiss, udeľovanú Rakúskou akadémiou vied.[/content]
Prvá svetová vojna nepostihla len vojakov na frontoch. Doma nechali rodiny, ktoré sa rýchlo museli vyrovnať s odchodom živiteľov. Tí sa v mnohých prípadoch nevrátili alebo domov prišli zmrzačení. Dôsledkom bola aj zmena v postavení európskych žien, ktoré nikdy predtým nemuseli čeliť takému masovému odchodu manželov na bojiská.
Traduje sa, že ľudia v Európe vojnu v roku 1914 vítali s nadšením. Aká bola skutočnosť?
Nadšenie za vojnu je mýtus. V nemeckých veľkých mestách naozaj existovali skupiny, najmä študenti, ktoré nadšenie prejavovali. Hovorilo sa, že to prebieha aj vo Viedni a v Budapešti, ale situácia bola trošku zložitejšia. Vedelo sa, že 25. júla 1914 o šiestej večer príde srbská odpoveď na ultimátum rakúsko-uhorskej vlády a ľudia čakali, čo bude nasledovať. V tom čase neboli rozhlas a televízia. Bolo prirodzené, že sa obyvatelia miest zhromaždili pred dôležitými budovami a čakali, že im oznámia nové správy. Fotografie z týchto takzvaných spontánnych prejavov nadšenia síce ukazujú aj nadšených ľudí, ale sú na nich aj davy ľudí, ktorí len stoja a čakajú.
Čo sa dialo na našom území?
Môžeme si porovnať správy rôznych politických skupín. Každá má svoj tlačový orgán. Nemecké nacionálne orientované skupiny očakávajú očistnú vojnu, v ktorej sa ukáže sila nemeckého národa. Nacionálne krídlo Maďarov, čo tiež nie je väčšina, očakáva možnosť získať ešte väčšiu mieru samostatnosti. Ostatní sú opatrní a vyčkávajú. Sociálna demokracia je jednoznačne proti, ale v okamihu, ako 25. júla došlo k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie, teda tri dni pred vyhlásením vojny Srbsku, začali platiť mimoriadne zákony pre prípad vojny. Tam verejný prejav odporu nebol možný.
Dá sa teda povedať, že mýtus o nadšení šírila oficiálna propaganda?
Áno, takéto opisy nadšenia kolujú oficiálnou tlačou a zakrátko vznikajú prvé propagandistické publikácie, kde sa to už „zabetónuje“ ako informácia – že všetci nadšene narukovali a podporovali vojnu. Nebolo to tak. Napríklad v Prešporku sa tiež spontánne zhromaždili ľudia, začali spievať maďarské národné piesne a kričať: Nech žije vojna! Odhadovalo sa to na sto až päťsto ľudí podľa toho, ktoré noviny o tom písali. Napríklad Slovenské robotnícke noviny sa vyjadrovali, že je to nezmysel, veď sú to otcovia rodín a aj oni budú rukovať. V Pressburger Zeitung sa dôstojník a mešťanosta vyjadrujú, že je prirodzené, ak vojnové nadšenie chýba u vojakov, ktorí majú rodinu.
Boli medzi národmi monarchie v tomto rozdiely?
Keď sa pýtate na Slovákov, tak narukovať museli všetci. Mnohí starší muži, ktorí predpokladali, že povolávací rozkaz príde a boli napríklad bankovými úradníkmi, novinármi, proste stredná vrstva, prihlásili sa ako jednoroční dobrovoľníci, pretože vedeli, že potom môžu ovplyvniť, kam sa dostanú na vojnu. Toto urobili napríklad Janko Jesenský a po veľkom, veľkom prehováraní aj Jozef Gregor Tajovský, hoci s tým mal veľké problémy, pretože s vojnou nesúhlasil. Ako veľká časť slovenských politikov drukoval Rusku, respektíve slovanským národom.
A čo zvyšok?
Radoví Slováci narukovali, pretože nemali inú možnosť. V situačných správach podžupanov však nájdeme zárodky neskoršej radikalizácie. Napríklad – my musíme narukovať, a židovský lekár nie. Boli aj protesty, keď sa ľudia zastávali Srbov – nepôjdeme proti srbskému bratovi, prídu Srbi tí vám ukážu. Ale takéto prejavy boli hneď v zárodku potlačené.
Postaral sa štát o rodiny vojakov?
