[content type="longread-pos" pos="full"]
Ak sú deti hladné a choré, musím sa o ne postarať sama,
vraví pedagogička ANNA MAAROVÁ.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5505179/5505179.jpeg?rev=2" author="SME - Vladimír Šimíček" longread-pos="full"]Anna Maarová (26) sa narodila v Bratislave, ako dvanásťročná sa odsťahovala. Žila a študovala vo viacerých krajinách, študovala fyziku a filozofiu na King's College London a vzdelávacie systémy na University of Oxford. Skúsila prácu v UNESCO, no rozhodla sa venovať vzdelávaniu detí v chudobných regiónoch, čo si vyskúšala v Európe, Ázii a Latinskej Amerike. [/content]
Spolu s rodinou odišla zo Slovenska, keď mala dvanásť rokov. Ako tínedžerka žila a študovala vo viacerých krajinách, vyštudovala Oxford a pracovala v centrále UNESCO. Nakoniec sa Anna Maarová rozhodla učiť deti, ktoré majú problémy.
Študovali ste fyziku a filozofiu. Keď niekto povie, že je niečo vedecky dokázané, čo si pomyslíte?
Že to ešte nič neznamená. Často ide len o to, koľko overovaní bolo spravených, ani vyvrátiť sa nedá všetko na prvý raz. Keď sa niečo nevyvráti ani na miliónty pokus, potom s tým už môžem pracovať, že je to dokázané, ale aj tak počítam s tým, že to ešte môže byť vyvrátené.
Keď ste študovali fyziku a filozofiu, čo ste si mysleli, že s tým môžete robiť?
Nemala som potuchy. Boli to predmety, ktoré som mala rada na strednej škole a boli dobré na zlepšovanie analytických schopností. Vedela som, že toto mi nezavrie dvere do ničoho, čomu by som sa potom mohla venovať, keďže išlo o kombináciu humanitného a prírodovedného vzdelania, bakalársky stupeň. V Anglicku by sa mi mnoho z toho rátalo, aj keby som sa potom rozhodla študovať medicínu, biznis či právo. No a počas tej školy som prišla na to, čo chcem.
Medicína, biznis a právo to nebolo.
Bolo to školstvo. Počas školy som sa zapájala do programov, ktoré pomáhali dostávať detí z chudobných štvrtí a rodín na univerzity. Mysleli si, že tam nepatria, pretože nik z ich rodiny vysokú školu nemal. Alebo že je to drahé, pritom existujú dostupné možnosti financovania, len o tom nevedeli. Takže sme ich brali na túry po vysokých školách, aby sa im rozšírili obzory. Jedno leto som bola tiež v Nepále pomáhať učiteľom v miestnej škole. Tam som sa rozhodla, že chcem v budúcnosti robiť so vzdelávaním.
Ako učiteľka?
Skôr na úrovni „policy“, teda vypracovávania stratégií, ako zlepšovať prístup k vzdelaniu. Vtedy som si dala päťročný cieľ, ktorým bolo dostať sa do UNESCO, aby som tam mohla robiť so vzdelávaním na veľkej úrovni a mať vplyv. Predtým som si potrebovala urobiť titul master, no ešte predtým som chcela ísť učiť. Aby som vedela, o čom vzdelávanie je priamo z prvej línie, aké majú problémy učitelia, žiaci, školy. Tak som sa prihlásila do univerzitného programu, ktorý mi umožnil učiť v jednej z najproblematickejších londýnskych štvrtí.
Kedy ste to začali ľutovať?
Ak mi niečo liezlo na nervy, tak to bolo cestovanie, keďže to bolo veľmi ďaleko od miesta, keď som bývala. Každý deň som cestovala dve hodiny tam a potom rovnako dlho naspäť, vstávať som musela o piatej.
Koľkoročných žiakov ste učili?
Vo veku jedenásť až osemnásť rokov, tínedžerov.
(SME - Vladimír Šimíček)Akú autoritu môže mať dvadsaťjedenročná učiteľka u tínedžerov?
O autorite veľa neviem, je to o rešpekte. Vedeli, že môj rešpekt majú a ja som žiadala ten ich. A získať rešpekt ostatných učiteľov tiež nebolo ľahké. Rešpekt sa láme, keď sa nedodržujú slová, keď sa kričí, keď sa nepočúvame. Párkrát sa stalo, že som sľub nedodržala, bolo toho veľa, organizáciu som nemala perfektnú. No keď žiaci videli, že sa snažím a že pre nich robím všetko, čo viem, dalo sa to.
To znie ako z knihy, ale tínedžeri majú svoju hlavu a vedia robiť poriadne zle.
To vedia. Na niektorých školách sme mali permanentne aj strážnikov-policajtov. Častý trest je vyhodiť dieťa z triedy, ale na to bol systém. Takýto incident sa zapisoval a neskôr riešil s rodičmi. Ak to naozaj nešlo inak, v zálohe boli špeciálne centrá, kam na istý čas boli agresívne či problémové deti preložené a kde sa s nimi pracovalo zvlášť intenzívne. Každá škola mala svoj systém. Sloboda škôl v tom, ako si s tým poradiť, bola pomerne veľká. Niekde mali systém zlých bodov, zažila som aj školu, kde mal učiteľ k dispozícii „panic button“, poplachový gombík. To bola celkom zábava, normálny červený gombík tam bol.
Aké to bolo mať v škole policajta?
Finta bola v tom, že to nebol náhodný policajt. Bol to policajt, ktorý poznal svoj rajón, ľudí, rodičov detí. Deti vedeli, že ho nemôžu len tak nahnevať, chceli s ním byť zadobre.
Ale u nás sa už stalo, že učitelia dostali od žiakov aj bitku.
Aj ja som dostala tak trochu bitku.
Tak to vás poprosíme o detaily.
