Pred sto rokmi sa svet ocitol v diplomatickom kolapse. Stačili dva výstrely a päťdesiat miliónov ľudí rukovalo na front, kde ich osem zahynulo v zákopoch prvej svetovej vojny v blate, v snehu, po zásahu guľkou, prepichnutí bodákom, či po výbuchu granátu.
Vojna zmietla aj umelca Františka Krejčího a zlievača Aloisa Vocáska.
Organizácia Post Bellum vám prináša ďalšie z Príbehov 20. storočia.
V júni 1914 v uliciach Sarajeva zavraždil atentátnik Gavrilo Princip arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Ferdinanda d'Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú.
„Mesiac po tejto udalosti bolo ohlasované bubnami na všetkých rohoch, že ,milovaný z božej milosti‘ cisár rakúsko-uhorský Franc Jozef I. s ľútostivým srdcom veľkého ľudomila je nútený vypovedať nešťastnému Srbsku vojnu. Pri tejto správe zastali sme mnohí akoby pred niečím desivým,“ píše v úvode denníka vtedy tridsaťjedenročný ilustrátor František Krejčí z obce Konice, ktorý narukoval v Šumperku. Na ruský front odchádzal so 120 ostrými nábojmi.
O niečo mladší vyučený zlievač Alois Vocásek prešiel vojenským výcvikom v Rumburku a po šiestich týždňoch aj on pochodoval na východ.
Zabíjanie Rusov sa im priečilo
Denník Františka Krejčího
Denník čs. legionára Františka Krejčího (1883 - 1955) nedávno objavili jeho potomkovia v pozostalosti po babičke.
Ide o jedinečné svedectvo, ktoré napísal vojak priamo v zákopoch na východnom fronte.
Unikátnosť denníka nespočíva len v opise udalostí a pocitov autora, ale najmä vo výnimočne vydarených kresbách.
Pravnuk Krejčího, dizajnér Petr Skala, zhruba vo veku, keď jeho pradedo rukoval, chce denník vydať v knižnej aj elektronickej podobe. Z kresieb vznikne výstava.
„O pradedovi som vedel, že bol skvelý výtvarník, ale to, že bol aj legionár, som netušil. Dozvedel som sa o tom, až keď rodina objavila jeho zápisky. Ten príbeh je strhujúci,“ hovorí Skala.
Krejčí a Vocásek mali mnoho spoločného. Obaja v roku 1916 zbehli z rakúsko-uhorského vojska k Rusom, vstúpili do légií a nakoniec sa vďaka sibírskej anabáze dostali späť domov. Obaja po sebe zanechali výnimočné svedectvá.
Krejčí vo svojom denníku autenticky opisuje hrôzy, ktoré zažil na ruskom fronte.
„Mŕtvi ležia na sebe zohavení paľbou na nepoznanie - telá plné krvi a blata sú v rôznych polohách spletené dohromady. Videl som ruského dôstojníka, ako vyliezol zo zákopu s puškou v ruke a nechcel sa vzdať. Prial som mu v duchu, aby sa z toho dostal, ale presilou mu bola puška vytrhnutá z rúk a on sa dal na útek. Pár výstrelov za ním a on klesá mŕtvy k zemi. Hrozné divadlo! Útok je taký prudký, že Rusi sa neudržali ani v rezervných zákopoch. Výstrely, krik, stony ranených, povely, prosby zajatcov, všetko sa mieša v jedno.“
Alois Vocásek pred štrnástimi rokmi dve hodiny zaznamenával svoje spomienky pre Pamäť národa. Rozprával aj o tom, ako ho v júli 1917 zranili pri ukrajinskej obci Ternopiľ.
„Zákopy sme rozdeľovali traverzami, aby nepriateľ nemohol pri vpáde do zákopu všetkých postrieľať. Ukrýval som sa za jednou takou traverzou. Kúsok odo mňa vybuchol granát a zasypala ma hlina a kamenie. Trčala mi len noha. Nemci mi ju celú dostrieľali. Neviem, ako dlho som tam ležal. Zachránil ma kozák, ktorý išiel okolo. Všimol si, že noha ešte krváca a vyhrabal ma,“ opisuje svoj zážitok Vocásek.
Práve bitka pri ukrajinskom meste Zborov, obrana obcí Ozerná a Ternopiľ, patria medzi slávne víťazstvá československých legionárov bojujúcich na strane Rusov.
Netrvalo však dlho a ruská armáda sa začala rozpadať. Boľševici už nechceli bojovať, vraždili svojich veliteľov a dezertovali.
Legionári čelili skoro dvojnásobnej presile lepšie vyzbrojených Nemcov, ktorí predpokladajúc, že idú proti demoralizovaným a zle vycvičeným Rusom, zahájili útok s bodákmi. Na ich prekvapenie sa na nich však divoko vrhli „bielo-červení“, ako nazývali čs. legionárov podľa ich bielo-červenej národnej stužky na čiapkach.
Medzi Nemcami zavládla panika. Počas bodákovej bitky sa podarilo Čechoslovákom zajať tridsať nemeckých vojakov vrátane ich dôstojníka. Légia teda útok odrazila.
Počas týchto bitiek pri obci Ternopiľ stratili Nemci viac ako sto vojakov, mnohí boli zranení. Druhý čs. strelecký pluk utrpel straty len 40 mŕtvych a 160 ranených.
Pozrite si ako prebiehala Veľká vojna
Dezercia kvôli svedomiu
Vocásek aj Krejčí dezertovali k Rusom po tzv. Brusilovovej ofenzíve v roku 1916 a neskôr vstúpili do légií. Zhodne tvrdia, že k Rusom prešli kvôli svedomiu. Odmietali totiž zabíjať svojich slovanských bratov.
Ako teda vyzeralo boľševickou revolúciou zmietané Rusko z pohľadu výtvarníka a zlievača?
Obaja legionári zbehli z rakúsko-uhorskej stotiny za dramatických okolností. Krejčího obstúpila kozácka jazda so vztýčenými šabľami.
„Za domčekom na ceste - vyhrnú sa proti nám kozáci. A navyše to boli tí najobávanejší, v oných povestných veľkých huňatých čiapkach, vďaka ktorým vyzerali tak hrozivo a naháňali strach. Tasili kozácke šable, hoci my sme zbrane nemali. Ako ich zajatci - vyzvaní sme jedným z kozákov dopredu. Plazíme sa po bruchu, keďže cesta len tak iskrí od guliek po nás pálených a narážajúcich na kamene - to už v našej stotine zistili, čo sme vykonali. Našťastie nás nezasiahla ani jediná guľka, výnimočne len torbu na chrbte, v ktorej mäsové konzervy sa roztekali súc prestrelené tými guľami,“ zapísal si Krejčí do denníka.
Neozbrojený Vocásek musel ruských vojakov presviedčať, že on je ten, kto chce ísť do zajatia.
„Prišli sme do ruín domu, kde Rusi čajovali. Keď nás zbadali, mysleli si, že je to prepad. Niektorí zdvíhali ruky hore, iní sa naťahovali za puškami. My sme sa smiali a kričali, že nie oni, ale my sa vzdávame! Keď to pochopili, zobrali nám kovové lyžice, topánky, všetko, čo sme mali vo vreckách. Ale to viete, vtedy dáte všetko a ešte rád, len aby vás nezabili,“ rozpráva Vocásek.
Krejčí sa v denníku zdôveruje, že u Rusov dopadol lepšie ako ostatní.
„Jest nám odobratá obuv, avšak len tá dobrá a dané sú nám „lapte“, t. j. lykové krpce, ktorými som ja našťastie obdarený nebol. Po celú dobu najhoršie sa správali Maďari, bola ich totiž väčšina. Zakaždým, keď Rusi delili nám chlieb, vždy ho schmatli Maďari - hotová zver. Inak dostávali sme denne jeden bochník chleba na dvadsať mužov a skoro každý deň polievku - ale akú! Cez deň kvapku čaju a máličko cukru,“ opisuje v denníkových zápiskoch Krejčí.
Z denníka Františka Krejčího.
Zajatci pracovali a kšeftovali
Alois Vocásek po tom, čo sa dostal zo zajateckého tábora, v Kyjeve sa stretol s krajanmi, ktorí mu odporúčali, aby všetko predal.
„Ľudia tam žili veľmi chudobne. Ale Česi vedeli obchodovať. Predávali vojenskú výstroj, zbrane, všetko možné. Tí, čo tam boli už dlhšie, si žili ako baróni,“ hovorí Vocásek, ktorého slová potvrdzujú aj denníkové zápisky Františka Krejčího.
„Predávame všetko, čo sa dá. Trhuje každý: dôstojník, vojak, babka, žena, dievčina, chlapec, policajt, robotník, boháč – všetci sú pohrúžení v obchode. Jest z nás 600 (bolo nás 1200) odvezených niekam inam. Denne prichádzajú „chlapíci“ a vyberajú si robotníkov. My sa držíme v partii: ja, Vysloužil, Růžička a Kopečný, ten nás ale opúšťa najatý k jednej babe do služby. My sa do práce nehrnieme, a preto ju ani nevyhľadávame,“ prezrádza v denníku Krejčí, ktorý už o pár týždňov nastupuje do práce v „derevni“, teda v dedine.
Drie na poliach a lúkach, stará sa o dobytok a rozkazuje mu báryšňa, postaršia dáma vo vedení poľnohospodárskeho družstva. Mesačne dostáva 7,5 rubľa. Rožok stojí sedem kopejok rovnako ako krabička cigariet, klobása rubeľ, pomaranč 40 kopejok.
V boľševickom Rusku sa každý deň vraždilo priamo na uliciach. Krejčí opisuje prípad z Odesy.
„V mori kúpala sa baba a vedľa nej muž. Po chvíli baba vyliezla z vody a zháňala svoje peniaze - vraj jej niekto ukradol asi 200 rubľov. Podozrenie ihneď padlo na spolukúpajúceho sa mužského. Po prehľadaní jeho šiat skutočne našli u neho takú sumu. Zbili ho teda do krvi a hodili do vĺn, kde sa utopil. V tom ale baba kričí, že darmo zmárnili ľudskú dušu, že ona peniaze našla - schovala ich v štrbine skaly na pobreží. Chytili teda zase babu, stĺkli aj ju a hodili do mora. Nikto sa o vrahov nestaral, aby boli potrestaní - odišli pokojne aj s ulúpenými peniazmi,“ poznamenal si Krejčí.
Kresba z denníka Františka Krejčího.
Chcel so synom jazdiť zadarmo
Stoosemročný Alois Vocásek, posledný legionár z obcí Zborov a Ternopiľ, dožil opustený v pražskom činžiaku. Zomrel v roku 2003.
Jeho spomienky som nakrúcal počas Vianoc v roku 2000. Na privítanie som sa ho zdvorilo opýtal, či sa teší na nejaké darčeky a čo by si želal.
Vocáska som tým pobavil: „Pozrite! Ja nemám žiadne priania. Žijem každý deň rovnako, či sú Vianoce alebo nie. Syna mi zabili doktori! A on sa tešil, že keď už bude mať sedemdesiat, bude u mňa a bude jazdiť zadarmo električkou. A zrazu bol preč. Toto je moja štvrtá manželka,“ ukazoval na fotku legionár Vocásek, ktorý sa narodil v roku 1896 v českom meste Pečky.
S prvou manželkou žil štyridsaťosem rokov. Keď mal 97, oženil sa štvrtý raz. Jeho jediný šesťdesiatdeväťročný syn z prvého manželstva sa vraj po injekcii proti bolesti žlčníka neprebral.
Alois Vocásek, prastarý muž, prežil aj svoju jedinú vnučku a pravnučku.
Revolúcia v Rusku
Už v roku 1905 vypukla v Rusku revolúcia, no nie boľševická.
Vtedy stotisícový dav demonštrantov niesol petíciu k sídlu cára, teda k Zimnému palácu v Petrohrade. Viedol ich kňaz menom Gapon. Ľudia pochodovali s ikonami a portrétmi cára!
Ruský ľud sa domnieval, že cár je „dobrotivý otec“. V sprievode prevažovali robotníci. Cár rozkázal strieľať do demonštrantov, výsledkom bolo asi 500 mŕtvych.
V Rusku vypukla vlna štrajkov a demonštrácií. Prvá svetová vojna predstavovala pre Rusko hospodársku katastrofu. Nemci platili boľševikov. S Leninom sa dohodli na ukončení bojov na východnom fronte.
Dňa 7. novembra 1917, v čase, keď ešte v Rusku platil juliánsky kalendár to bolo 25. októbra, odtiaľ pochádza aj názov „veľká októbrová revolúcia“, presne o 21:45 začali boľševické gardy útočiť na Zimný palác. Lenin sa držal Marxovej teórie o jedinej možnej ceste, ktorou bola krvavá revolúcia.
Diktátorsky vládol prostredníctvom dekrétov. Prvým bola ukončená vojna. Leninov dekrét č. 2 nariadil likvidáciu 10-tisíc nepriateľov týždenne.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
