Strana Smer seba samu zaraďuje k štandardným politickým subjektom. V istom ohľade to je pravda – veď už dva roky po založení začala vytvárať štandardnú stranícku štruktúru a o rok neskôr prijala aj štandardné ideové zameranie, vďaka ktorému ju prijali do štandardnej európskej straníckej skupiny.
V niekoľkých ohľadoch je, minimálne na slovenské pomery, veľmi neštandardná. Jej predseda Robert Fico za celý čas nenašiel vyzývateľa; okrem odstavenia Fedora Flašíka a odchodu Bohumila Hanzela a Milana Murgaša strana nezažila viditeľný spor; má taký pevný poslanecký klub, aký Slovensko za štvrť storočia nevidelo; je dôvodne podozrivá, že je akciovkou niekoľkých podnikateľov; rozhodovanie v nej sa odohráva nielenže mimo zraku verejnosti, ale aj mimo zraku samotných straníkov.
Aj preto vyvoláva údiv už samotné slovné spojenie „pracovný snem Smeru“, ktorý sa v sobotu uskutoční v Bratislave.
Vždy správne
Keď 18. decembra 2013 oznamoval Fico na slávnostnom zhromaždení za prítomnosti členov vlády, vládnych poslancov a veľvyslancov úmysel kandidovať za prezidenta, nebol to blesk z jasného neba. Nielen preto, že sa o blesku špekulovalo už dlhé mesiace, ale aj preto, že cez intenzívne zahmlievanie nebo nebolo vidieť.
Ešte tri týždne predtým Fico napríklad hovoril, že „predpokladá“, že otázkou výberu kandidáta poverí blížiaci sa snem predsedníctvo: „Keď príde čas a predsedníctvo rozhodne, ja to budem rešpektovať alebo to nebudem rešpektovať.“
O tom, či to vôbec bude téma na slávnostnom sneme, pritom nevedela ani predsedníčka poslaneckého klubu a členka predsedníctva Jana Laššáková. Na sneme, ktorý sa konal 7. decembra, napokon o kandidátovi nepadlo ani slovo.
Prezidentská príhoda ilustruje, ako málo do straníckych rozhodnutí vidia aj vysoko postavení členovia partaje. Pre mnohých z nich platí skôr vyjadrenie radového poslanca Viliama Jasaňa, ktorý na otázku, čo si myslí o možnej kandidatúre Fica, odpovedal: „Nechám to na jeho rozhodnutí a myslím, že akékoľvek bude, bude správne.“
Mnohí v úzadí
Smer je od svojho založenia v novembri 1999, aspoň navonok, stranou jedného muža. Jeho rastúca popularita, ktorú potvrdilo aj takmer dvestotisíc preferenčných hlasov vo voľbách v roku 1998, mu získala hlasy takmer všetkých delegátov zakladajúceho snemu Smeru.
