[content type="longread-pos" pos="full"]
Keby ste zavolali na prednášku lekárku, ktorá by o očkovaní dokázala rozprávať fundovane, mamy by neprišli. Ak sa však ohlási niekto, kto hovorí o škodlivosti očkovania, centrum je plné, tvrdí
šéfka Únie materských centier SOŇA HOLÍKOVÁ.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5510572/5510572.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] SOŇA HOLÍKOVÁ sa narodila v roku 1975 v Nitre, maturovala na strednej škole zdravotnej, neskôr vyštudovala sociálnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Pracovala ako farmaceutický laborant v detskej nemocnici, neskôr v súkromnej lekárni, osem rokov sa angažovala v materskom centre Ráčik v bratislavskej Rači, aktuálne je riaditeľkou Únie materských centier. Je vydatá, má dve deti, žije v Bratislave, medzi jej hobby patrí tramping a balet. [/content]
Dnešným rozhovorom so šéfkou Únie materských centier štartujeme nový letný seriál rozhovorov s ľuďmi z rôznych komunít aj menšín. V novinách aj na SME.sk ich nájdete každý deň.
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Aký bol dôvod vášho prvého príchodu do materského centra? Nuda na materskej dovolenke?
Začala som tam chodiť najmä kvôli svojmu dieťaťu, ktoré od svojich šiestich týždňov zrazu nechcelo ísť nikomu na ruky, dokonca ani starým rodičom. Každý deň som preto zbožne čakala, kedy príde manžel z práce, aby ma aspoň na chvíľu odbremenil.
Potrebovala som teda primárne riešiť to, aby sa dcérka stala trochu samostatnejšou. V jednom kuse totiž chcela, aby som ju držala na rukách. Dôvody na návštevu centra však bývajú rôzne – od socializácie dieťaťa, ktoré sa prirodzene naučí deliť o hračky, až po zmysluplné trávenie času matky, ktorá sa v centre zapojí ako dobrovoľníčka. Všetky aktivity, vzdelávacie, zábavné aj komunitné, sa totiž delia medzi deti aj rodičov.
Začínali ste v materskom centre v bratislavskej Rači, ktoré sa v roku 2008 mediálne preslávilo bojom o svoje priestory. Vtedajší smerácky starosta Zvonár vás chcel o ne napriek platnej zmluve obrať a podľa hovorcu Bartišeka odkázal, že s Ráčikom máte ísť všetci do riti. Ako sa to celé skončilo?
Krásne, lebo sme vyhrali súd, na ktorom nás úrad zažaloval. Dokonca právnička, ktorá nás vtedy zastupovala, dnes do centra chodí aj so svojím dieťaťom. Nakoniec sme teda ostali v pôvodných priestoroch a nádherne si ich prerobili. Súčasný starosta sa zasadil o to, aby nám pomohla aj samospráva, k tomu sme získali nejaké granty aj sponzorov.
Ako vtedy matky vnímali, že do niečoho dávajú svoju energiu, peniaze a čas, a niekto ich chce vyštvať s tým, že ako náhradu ponúka napríklad plesnivé a zatekajúce krídlo školy, ktorá sa má zavrieť z havarijných dôvodov?
Zle, ale veľmi nám vtedy pomohla reportáž v Sme. Kvôli tým ťahaniciam nastala dokonca aj kríza medzi nami, matkami, lebo časť z nich si povedala, že proti samospráve nemá zmysel bojovať. Iné sa zase rozhodli, že to len tak nemôže prejsť. Písali sme listy všetkým možným úradom vrátane premiéra či ombudsmana.
Nik síce nereagoval, ale povedali sme si, že už jednoducho niet cesty späť. Aj keby sme vtedy rovno prehrali, stálo to za to, lebo sme ukázali, že toto sa matkám na materskej dovolenke nesmie robiť.
Prečo je podpora matkám s deťmi zo strany samosprávy dôležitá?
Na jednej strane sú materské centrá zahrnuté prakticky v každom komunitnom pláne miest a obcí, rovnako aj v pláne hospodárskeho a sociálneho rozvoja, na druhej podpora z ich strany zvykne byť len ojedinelá.
Vždy sa preto samospráv pýtam – keď zaniknú všetky materské centrá na Slovensku, čo si v tých plánoch vykážete ako prácu s rodinou? Povedzme si narovinu, že obce ani štát s rodinou pracovať nevedia, preto môžu byť radi, že to ťahajú dobrovoľníci. Niekto môže argumentovať, že predsa existujú školy a škôlky. Tie však nepracujú s rodinami, ale s deťmi. Nebyť neziskoviek, s rodinou tu vlastne nepracuje nik.
video: Soňa Holíková vysvetľuje, načo sú dobré materské centrá [content type="citation"]Alternatíva je u matiek v móde[/content]
V prospech materských centier sa používa argument, že dokážu nahradiť dnes už zanikajúci trojgeneračný model výpomoci a poradenstva v rodine. Je to fakt taký problém?
Je. Aj ja som sa do Bratislavy prisťahovala a ak mi aj mama radila do telefónu, nebolo to ono, lebo človek to potrebuje vidieť v praxi. A to som len z Nitry, k našim som to mala hodinku cesty. Čo však ženy, ktoré prišli z Košíc? Takým mamám sa potom veľmi hodia rady od vyštudovanej duly, poradkyne v dojčení alebo masážach bábätiek.
Napríklad ani ja som nevedela, že špeciálnymi technikami masáží dokážem u dieťaťa eliminovať bolesť z rastúcich zúbkov či bolesti bruška. Mnoho žien má tiež vážne problémy s dojčením, pričom v pôrodnici sa o ňom až tak veľa, žiaľ, nedozvedia.
V materskom centre vám teda vedia poradiť nielen iné mamičky, ale aj odborníčky, ktoré si voláme. Mnohé mamy to upokojí, lebo z každého neúspechu sú frustrované, všetko je pre ne nové. Dieťa neustále plače, oni nepoznajú dôvod, a tak im pomoc od mám, ktoré tým už prešli, príde vhod.
Internet priniesol šialený rozmach konšpirácií a nezmyslov typu očkovanie spôsobuje autizmus, že rakovinu treba liečiť sódou bikarbónou, na Facebooku som čítal status matky, ktorá ťažký zápal ucha dieťaťa riešila kvapkaním nejakej energetickej vodičky miesto toho, aby šla okamžite k lekárovi. Bavia sa o tých témach aj matky v centrách?
Samozrejme. Paradoxne, keby ste im zavolali na prednášku lekárku, ktorá by o očkovaní dokázala rozprávať fundovane, mamy by skôr neprišli ako prišli. Ak sa však ohlási niekto, kto hovorí o škodlivosti očkovania, centrum je plné. Jednoducho stačí, že niekto hlása alternatívu a automaticky je o to väčší záujem.
Niektoré mamy tvrdia, že očkovanie spôsobilo ich deťom cukrovku. A že to tak musí byť, lebo predtým ju nemali a problém určite vznikol až po injekcii. Keď sa však spýtate, ako vedia, že dieťa nemalo cukrovku už skôr, či mu naozaj niekto hladinu cukru dlhodobo meral aj pred očkovaním, odpoveď nepoznajú. Napriek tomu si to nedajú logicky vysvetliť a ovplyvňujú tým aj ostatné mamy.
Čím to je?
Zrejme je to móda. Alternatíva je in bez ohľadu na dôkazy. Dokonca občas počúvam aj také nezmysly, že už dávno existujú lieky na rakovinu, tajomstvo spočíva v dažďových pralesoch, ale farmaceutické firmy ich nechcú pustiť na trh.
Ja som pritom rada, že sa o očkovaní debatuje, ľudia musia mať čo najviac informácií, aby sa mohli správne rozhodnúť, ale čo môžete robiť proti argumentu, že v zahraničí je očkovanie dobrovoľné? Kritici totiž hovoria len A a zamlčiavajú B, teda že v zahraničí je 90-percentná zaočkovanosť a ľudia naň chodia dobrovoľne, lebo to považujú za dôležité. A mlčia aj o C, že v mnohých krajinách nezaočkované dieťa nesmie ísť do štátnej škôlky.
Ako môže centrum pomôcť matkám, ktoré sú na materskej sociálne izolované, strácajú zručnosti, sebavedomie aj profesijné kontakty?
Vezmime si matku, ktorá chodí do komerčného detského kútika v nejakom obchodnom centre. Môže si to dať do životopisu? Ťažko. Ak však v materskom centre pripraví nejaký projekt, vedie jazykové kurzy pre deti či maminy, prípadne centru rovno šéfuje, to sa už dá na pracovnom trhu krásne zužitkovať.
Matky v centre totiž úplne prirodzene nasávajú veci ako komunikácia s inými ľuďmi, vybavovanie agendy na mestskom úrade, debaty so starostom či poslancami, legislatíva o sociálnych službách či sociálno-právnej ochrane.
Niektorá mama môže mať ekonomické vzdelanie a na materskej sa zrazu prirodzene naučí ovládať ekonomickú agendu neziskovky. Všetky tieto drobnosti sa potom môžu odraziť aj v životopisoch pri hľadaní práce. Ak to zjednoduším, mamy s deťmi zmysluplne trávia svoj čas a ešte aj podvedome získavajú pracovné návyky z rôznych oblastí.
Zmenia potom niektoré brandžu?
Stáva sa to. Poznám prípad mamy, ktorá bola pred materskou burzovou maklérkou. V centre zistila, že ju tá práca až tak nenapĺňa, navyše nebolo mysliteľné, aby sa ona aj manžel vracali z práce až o ôsmej večer. Dnes robí niečo iné. Ani ja som sa po materskej nevrátila do zdravotníctva a už ôsmy rok pracujem v neziskovom sektore.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5510574/5510574.jpeg?rev=2" author=""]Deti chodia zabávať aj známi herci, medzi nimi Juraj Kemka.[/content]
[content type="citation"]Aroganciu voči matkám vidieť v MHD[/content]
Na webstránke píšete, že centrum je výhodné aj pre celkový nedostatok inšpirujúcich zariadení a bezpečných ihrísk pre deti v prvých rokoch života.
To je pravda, práve preto realizujeme kampaň pod názvom Vstúpte s dieťaťom, kde oceňujeme zariadenia ako hotely, úrady či reštaurácie, ktoré sú priateľské k deťom a rodinám.
Nemám pocit, že by dnes bolo málo „baby friendly“ podnikov. Detské kútiky sú v mnohých.
Lenže stále to nedokážeme správne diferencovať. Ani ihriská, ani hotely, ani reštaurácie. Detský kútik je zväčša pre najmenších do troch rokov, hrať sa však predsa potrebujú aj pubertiaci či deti na základnej škole.
Koľko ihrísk je takto rozdelených? Ak sa chce 15-ročný chalan skateboardovať, má k dispozícii trebárs U-rampu? Snáď ho nepošlem na detský kolotoč. V praxi sa to však deje, partie mladých vysedávajú na preliezkach, lebo inú možnosť nemajú.
Lepšia sa v prístupe k matkám s deťmi aj štátne inštitúcie?
Ako ktoré. Napríklad Slovenská národná galéria nám robieva programy pre deti do troch rokov, čo je úžasné. A robí to skvele – vyberie sa nejaká téma, k nej tri obrazy, aby deti príliš nezaťažili, tie si potom v ďalšej miestnosti tie obrazy maľujú. Je to uchopiteľné aj pre najmenších a galérii za to patrí vďaka.
Veľkým problémom podľa vašej únie je nevšímavosť, neochota pomôcť až arogancia zo strany verejnosti k matke s dieťaťom, rôzne typy bariér a zákazov pre vstup s kočíkom, z čoho potom vyplývajú materské komplexy z pocitu „prekážania“.
Práve toto bolo najväčším impulzom na spustenie už spomínanej kampane. Dnešné mamy s malými deťmi si už vďaka nej možno ani nedokážu predstaviť, aké to bolo, keď pomaly na každých dverách boli nálepky o zákaze vstupu s kočíkom. Množstvo reštaurácií má dnes dokonca pre deti vysoké stoličky, čo ešte pred pár rokmi ani zďaleka nebolo samozrejmosťou.
Občas pritom niekto aj chce urobiť dobrú vec a vybuduje nájazdy pre kočíky, ale tak, že dieťa z nich doslova vypadáva. Veľa by o tom dokázali hovoriť aj hendikepovaní na invalidných vozíkoch.
Na druhej strane sú reštaurácie, do ktorých vedú schody a keď čašník vidí matku s kočíkom, doslova uteká, aby jej pomohol. Nemôžem teda povedať, že celá spoločnosť je proti matkám s deťmi, istý posun objektívne nastal.
Čo tá arogancia verejnosti voči matkám?
Bežne ju vidieť v MHD, kde vás mnohí napriek vysokému štádiu tehotenstva či napriek tomu, že ste s kočíkom, nepustia sadnúť. Keď ich o to poprosíte, ešte gúľajú očami. Prešla som si tým aj sama, dokonca keď som bola v deviatom mesiaci, niekto mi argumentoval, že si na mne nič nevšimol.
Rovnako niektorí zazerali, keď som ich poprosila, aby mi pomohli s kočíkom do autobusu. Stačia dve či tri takéto zlé skúsenosti a nakoniec sa na to vykašlete, snažíte sa poradiť si sám bez toho, aby ste sa doprosovali okoliu.
Na druhej strane asi treba tiež občas rozumieť trebárs osadenstvu kaviarne či reštaurácie, že majú na matky s deťmi alergiu, keď vidia prísť dve mamičky s malými deťmi, ktoré na ne kašlú a neuveriteľne vrieskajú. Videl som prípad, keď sa dieťa doslova hádzalo o zem a iní hostia radšej odišli.
Rozumiem, ale práve pri tom hádzaní o zem by som dané matky ocenila. Ak sa dieťa na verejnosti pleskne na zem, najužitočnejšie pre rodiča je to, že si ho nebude všímať. Lepšia taktika neexistuje. Ak podľahne, dieťa bude svoje nároky stupňovať. To vám povie každý odborník.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/55/5510576/5510576.jpeg?rev=2" author=""]Ešte aj politici z EÚ sa občas pýtajú, prečo sme s deťmi až tri roky,
prečo nie menej, a že načo je nám taký blahobyt.[/content]
[content type="citation"]Naozaj je matkám čo závidieť?[/content]
Prekáža vám aj celospoločenská situácia, ktorá nemotivuje mať deti, prípadne ich mať viac.
Samozrejme, lebo štandardom sa naozaj stalo jedno dieťa, rodičia ich viac nechcú. Máme tu tiež množstvo párov, ktoré sa blížia k štyridsiatke a stále sú v tom, že ešte majú čas. V tom horšom prípade nakoniec zistia, že dieťa už mať nemôžu.
Čo je príčinou?
Najmä ženy sa boja o zamestnanie a o to, že nemusia prípadne zvládnuť dlhy, ktoré si narobili hypotékami. A neklamme si, prvé dieťa je naozaj záťaž, pre matku je to zložitá situácia. Niektoré nechcú ďalšie práve zo strachu, že by museli to isté prežiť ešte raz.
Práve materské centrá im však môžu pomôcť ten strach prekonať, lebo sa tam konfrontujú s mnohými matkami, ktoré majú dve a viac detí.
S matkami komunikujete dlhé roky. Potomkov plánujú, alebo to nechávajú skôr na náhodu?
Väčšina žien v centrách má prvé dieťa až okolo tridsiatky, hovoriť teda o náhode asi nemožno. Skôr je to tak, že v istej chvíli príde prirodzená túžba, a tak sa do toho tí rodičia pustia.
Viaceré páry naozaj doslova kalkulujú s hypotékou, že napríklad prvé tri roky sa ešte dajú prežiť s rodičmi a podobne. Poznám aj takých, čo majú zámerne dve deti rýchlo za sebou, aby boli bez jedného príjmu čo najkratší čas. Ale sú aj takí, ktorí by chceli, ale rodinu si založiť netrúfajú, lebo ona aj ona pochádzajú z garsóniek.
Čo najviac trápi mamy na materskej?
Že nás spoločnosť stále vníma ako tie, ktoré sa tri roky váľajú na dovolenke. Ešte aj politici z EÚ sa občas pýtajú, prečo až tri roky, prečo nie menej, a že načo je nám taký blahobyt. Naozaj je však tým matkám čo závidieť? Že sa neženú za peniazmi, kariérou, ale chcú čo najdlhšie ostať doma so svojimi deťmi?
A na druhej strane – majú sa kam vrátiť? Čo motivuje predavačku na materskej dovolenke hnať sa do práce, kde mala 300 eur? A čo tie matky, ktoré by aj chceli pracovať, ale nemajú kam dať deti, lebo škôlok je málo a na súkromné nemajú? Nech skúsia vo svojej firme navrhnúť, že by chceli pracovať iba štyri hodiny denne a poženú ich.
V čom sú materské centrá iné oproti jasliam a škôlkam?
Škôlky a jasle sú určené len pre deti, materské centrá sú pre matky aj otcov, hoci z 97 percent sú na materských dovolenkách práve matky.
Máte aj nejaké pedagogické plány?
Nie, v tomto sme iní ako škôlka, žiadne plány nie sú, všetko funguje výhradne na princípe ponuky a dopytu. Sú centrá, ktoré fungujú len ako voľná herňa, teda sú tam trebárs hračky, ktoré si doma nemôžete dovoliť buď pre ich veľkosť, alebo z finančných dôvodov.
K tomu sa pridávajú hudobné, pohybové či jazykové vzdelávania podľa toho, čo si želajú samotné matky s deťmi. Vzdelávajú sa tak obe skupiny. Rodičia sa tiež učia, ako sa s deťmi správne hrať, ako vychytať najclitlivejšie obdobia, napríklad obdobie vzdoru či trebárs ustavičného mydlenia sa. Mnohé deti totiž prídu do fázy, keď sa neustále umývajú, len aby mohli používať pumpičky s tekutým mydlom a vyrábať bubliny. Niektorí rodičia sú z toho po čase nervózni.
Môžem tam odniesť dieťa a ísť si po svojom?
Nie. Našou úlohou nie je strážiť cudzie deti, ale pomôcť s nimi. Samozrejme, vieme pomôcť aj vám – ak si potrebujete iba odskočiť niečo vybaviť na úrad, nemáme problém vaše dieťa na chvíľu zabaviť.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5510577/5510577.jpeg?rev=2" author=""]U nás deťom dovolíme robiť aj veci, na ktoré by doma rodičia nemali nervy.[/content]
[content type="citation"]Hanbia sa priznať frustráciu[/content]
Niektorým na materskej dovolenke stačia stretnutia a debaty s inými matkami na návštevách, pieskoviskách, ihriskách či prechádzkach. Nie je materské centrum vlastne o tom istom, teda že matky bavia matky, len v inej forme?
Áno, medzi tými, čo chodia, máme aj takzvané návštevníčky, teda tie, ktoré iba zamenili vonkajšie ihrisko za herňu v materskom centre. Našou výhodou však je, že kým vonku len ťažko stretnú odborníkov, tu ich majú zaručených, lebo si ich voláme na prednášky.
Medzi nimi sú aj lektorky, ktoré rodičov učia správne sa hrať s dieťaťom. Ďalšou výhodou je, že u nás deťom dovolíme robiť aj veci, na ktoré by doma rodičia nemali trpezlivosť ani nervy. V Poľsku som trebárs videla, ako deťom dovolili hrať sa so škrobom a vodou, teda všetko naokolo zababrať.
Ktorá matka by dovolila, aby sa jej dieťa doma v obývačke vybláznilo s pieskom? V materskom centre sa to dá. Vieme tiež, že všetky deti sa isté obdobie svojho života rady hrajú s blatom. My im na to vytvoríme podmienky, dokonca rodičom vysvetlíme, prečo je to pre ne dôležité.
Tak schválne, prečo je dobré, aby sa deti hrali v blate?
Kvôli baktériám, takto totiž získavajú imunitu. Sú totiž aj rodičia, čo to s hygienou preháňajú, zažili sme dokonca mamičku, ktorá dieťa kúpavala v destilovanej vode. Mamy sú všelijaké, preto mimoriadne pomáha už len to, že sa vzájomne pozorujú a vidia, ako sa správajú tie ostatné. Inšpirovať sa dokážu aj bez slov.
Koľko detí vydiera rodičov tým, že sa hodí o zem a vrieska, pričom matka si nevie rady? Zrazu vidí inú matku, ktorá rovnaký problém vyrieši úplne v pohode. Logicky ju zaujíma, ako to robí, aby to nabudúce vedela aj ona. V podstate je to také nenásilné učenie sa byť dobrým rodičom. Čím viac vzorov okolo nás, tým lepšia inšpirácia.
Vráťme sa k blatu.
Všimnite si, ako sa deti v lese či kdekoľvek vonku rady hrajú s hlinou. Preto sme aj u nás zaviedli záhradkárčenie, aby ten kontakt so zeminou mali úplne prirodzene. V Rači sa trebárs spojilo 20 rodín a vytvorilo vlastnú komunitnú záhradu s vlastnými políčkami, kde sa realizujú rodičia aj deti. Má to výhodu, že keď nemôžete prísť, záhradu vám polejú kolegovia.
Prináša to aj iné benefity – niektoré deti odmietajú jesť zeleninu. Keď si však ten hrach a reďkovku samy zasadia, pozorujú ho, ako rastie, zrazu im aj chutia. Čo si deti zasadia, to si aj zjedia, mám to potvrdené rokmi praxe.
Koľko matiek chodieva do materských centier?
Podľa štatistík navštívi jedno materské centrum približne 500 rodín mesačne, len v Bratislave ich je jedenásť.
Platia za to?
Snažíme sa vplývať na samosprávy, aby centrá podporovali, vďaka čomu by ostali vždy nízkoprahové, teda že matka s dieťaťom nezaplatia viac ako 50 centov na deň, ktoré sa použijú na nákup hygienických potrieb. Ešte aj celoslovenskú akciu Míľa pre mamu, na ktorú prišlo 30-tisíc ľudí, robíme tak, aby to mali všetci zdarma. Peniaze sa snažíme získať z dvoch percent daní, z rôznych grantov či od sponzorov.
Iná vec je, ak majú rodičia záujem o špeciálne aktivity, pozývanie kapacít na prednášky priamo v centre a podobne. V takom prípade sa musia poskladať. To už však nie je povinné, nik do toho nikoho nenúti.
Prichádza veľa matiek, ktoré sú z materskej dovolenky doslova frustrované?
Áno, hoci sa to niekedy hanbia priznať, ostatní to však vidia. Samozrejme, nik sa im nevysmeje za to, že niečo dokonale nezvládajú, veď laktačné či popôrodné psychózy sú bežná vec. Ostatné v centre ich už prirodzene korigujú tak, aby nekonali skratovo.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5510579/5510579.jpeg?rev=2" author=""]Odborná literatúra nám káže, že máme byť dôsledné. Ak by ste sa to však pokúsili prísne dodržiavať,
všetci vám povedia, že ste prehnane direktívny rodič.[/content]
[content type="citation"]Chlapi nemajú pochopenie pre emócie[/content]
Mnohí rodičia si myslia, že ich deti sú najlepšie, najkrajšie, najinteligentnejšie. Keď niečo vyvedú, majú prirodzenú tendenciu ich brániť aj za cenu, že chybu urobil ich potomok, napríklad udrel iné dieťa či niekomu násilím vzal hračku. Neurážajú sa, ak počujú kritiku od iných matiek?
Neprekáža to, lebo aj to je proces učenia. Keby sa aj niekto urazil, nepomôže mu to, lebo sa s tým istým bude stretávať nielen v materskom centre, ale aj v civilnom živote – v škole, komerčnom detskom kútiku či na ihrisku.
Dieťa teda musí spoznať isté mantinely napriek tomu, že existujú aj rodičia, ktorí ich u svojich detí neuznávajú. Samozrejme, stretávame sa aj s matkami, ktoré razia teóriu, že dovoľme deťom všetko, korekcia okolím v centre je v tomto prípade užitočná. Veď ak po mojom dieťati iné hodí stoličku a ja s tým nesúhlasím, čo už mi môže povedať jeho matka? Že je to v poriadku?
Stačí sa vyhovoriť, že začalo vaše dieťa a toto bola len reakcia.
Výhodou materského centra je, že tam nikdy nie sme len dve. (smiech) Vďaka tomu môžu aj ostatní rodičia pomôcť tej mame pomôcť pochopiť, kedy už ide o prekročenie hraníc. Jasné, dôsledkom môže byť aj to, že sa jej v centre prestane páčiť. Takéto prípady však nepoznám.
Od akého veku dieťaťa k vám možno prísť?
Ja som začala chodiť so sedemmesačnou dcérou, ale prichádzajú aj mladšie deti. Horný vek tiež nie je ohraničený, na druhej strane, ak by prišiel 15-ročný chlapec, hrať sa s leporelami by ho asi nebavilo. Pre starších však robíme rôzne tvorivé dielne, vyrábajú šperky alebo sa venujú patchworku. Inokedy chodia deťom knižky čítať herci, takého Roberta Rotha sledujú úplne fascinovaní.
Aké najväčšie chyby robievajú matky na materskej?
Odborná literatúra nám káže, že máme byť dôsledné. Ak by ste sa to však pokúsili prísne dodržiavať, všetci vám povedia, že ste prehnane direktívny rodič. Chyby sa teda nedajú paušalizovať, navyše nikdy neviete, čo je za nimi.
Niekto má jedno dieťa do troch rokov neustále choré a matka sa tak, celkom logicky, stane úzkostlivejšou. Okolie ten dôvod nemusí poznať a môže ju kritizovať, lebo vidí, že jedno dieťa rozmaznáva viac a druhé menej. Motívy netreba podceňovať, preto ani nemám ambíciu kritizovať, kto aké chyby robí.
Materské centrum už z princípu tvorí najmä kolektív žien. V ňom to však bez mužského elementu po čase zvykne vrieť.
No, mali sme svojho času zapojených viac chlapov, ale spätne nemám pocit, že by to kolektívu výrazne pomohlo len preto, lebo bol zmiešaný. Chlapi chceli príliš veľa vecí robiť prakticky a my sme v tom zase chceli mať aj tie emócie. Pre ne chlapi akosi nemajú pochopenie. (smiech)
Samozrejme, že v ženskom kolektíve vznikajú aj spory, lebo celé centrum nikdy nemôžu ťahať dve dobrovoľníčky, zapájať sa musia aj ostatné matky. Ak potom niektorá niečo nespraví, hoci ide o jedinú vec, ktorú ma za celý rok na starosti, vznikne problém.
Práve to je však ďalšia výhoda centra – naučíte sa tam pracovať s ľuďmi. Ak doň chodí 20 matiek a každá je iná, musíte sa naučiť nejako skĺbiť všetky povahy. A aj to sú benefity, ktoré sa každej žene po materskej dovolenke v živote nepochybne zídu.
Rozhovor bol autorizovaný, Soňa Holíková v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
