Bloger Drahovský: Naháňali ma policajti, dnes ma čítajú

[content type="longread-pos" pos="full"]

Už pred blogovaním som opakovane komunikoval s policajtmi, tí však o chybách nechceli počuť,
hoci šlo o životy, tvrdí v rozhovore bloger JOZEF DRAHOVSKÝ.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/55/5512061/5512061.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] JOZEF DRAHOVSKÝ (na fotografii Karola Sudora) sa narodil v roku 1963 v Piešťanoch, maturoval na elektrotechnickej priemyslovke. Pracoval ako skúšobný technik vo výskumnom ústave, analytik informačných systémov, dnes má vlastnú firmu zameranú na informačné systémy pre dopravu a počítačové siete. Medzi jeho hobby patria počítače, fotografovanie, filmovanie a adrenalínové športy (súťažné autá, rafting, horolezecké steny). Od roku 2001 zverejňoval dopravné postrehy na vlastnom webe,
viac ako deväť rokov ich publikuje na blogu Sme (drahovsky.blog.sme.sk), vďaka čomu sa vypracoval na dopravného analytika, ktorého pri téme
dopravy oslovujú aj médiá. Je členom komisie dopravy a informačných systémov pri mestskom zastupiteľstve v Bratislave, bol aj členom
pracovnej skupiny Ministerstva vnútra pri príprave zákona o cestnej premávke. Za svoje blogovanie v roku 2007
získal Novinársku cenu, o doprave prednáša aj na odborných konferenciách. [/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Na naše stretnutie ste meškali, lebo cestou z Podbanského do Bratislavy ste zase objavili množstvo dopravných nezmyslov. Mýlim sa?

Áno, je to už klasická profesionálna deformácia, všetci si všímame niečo iné. Ak sa pozriem na papier formátu A4, gramatické chyby si nevšimnem, vnímam len obsah. Tak je to aj s križovatkou – len čo ju zbadám, okamžite viem, kde sú chyby.

Iní sú na tom naopak – na križovatke si nevšimnú nič, ale na papieri by červenou fixkou vychytali všetky gramatické nezmysly. Aby som však bol konkrétny – cestou sem som zaznamenal 10 až 15 nezmyselných dopravných značení.

Koľko z nich skončí na blogu?

Nemám šancu stíhať riešiť všetky, vyberám si teda len také, ktoré niekoho vyslovene ohrozujú na živote, prípadne sa kvôli nim intenzívne a neoprávnene vyberajú pokuty od vodičov.

Pamätáte si na prvé dopravné situácie, kvôli ktorým ste začali blogovať?

Určite. Napríklad tú, keď sa dalo vyjsť na istú cestu bez toho, aby bolo treba niekomu dávať prednosť, lebo pravý pruh bol zatvorený. Niekto múdry potom tento vyšrafovaný pruh zmenil na pruh pre MHD a pridal k nemu značku hlavná cesta, pričom ostatným zabudol označiť, že zrazu musia dávať prednosť. Autá tak jazdili vo svojom pruhu a keď prišli na úroveň zbiehania, autobus ich zošrotoval. Nápravu som dosiahol do 24 hodín.

Dopravné nezmysly si všímame viacerí, len málokomu však napadne o tom písať. Prečo ste s tým začali?

Mám zákazníkov po celom Slovensku, vďaka čomu som v minulosti mesačne najazdil aj 6000 kilometrov. Nezmyslov, ktoré mi na cestách komplikovali život bolo toľko, že som si ich začal fotografovať s cieľom dosiahnuť nápravu.

Na nezmysly som navyše pokutou neraz skoro doplatil aj ja. Napríklad ma chceli sankcionovať, lebo som v Poprade vošiel do oblasti, kde bola značka zákaz vjazdu a dodatková tabuľka MHD. Policajtom som musel namáhavo vysvetľovať, že zákaz naozaj platí len pre MHD, nie pre mňa. Keď som sa tam po dvoch týždňoch vrátil, už to bolo opravené.

Už pred verejným publikovaním som opakovane komunikoval s policajtmi, tí však o chybách nechceli počuť, hoci neraz šlo o životy vodičov. Zmenilo to až zverejňovanie na blogu.

Médiá vás dnes titulujú ako dopravného analytika. Niektorým to prekáža a napádajú vás, že samozvaný kritik z blogu nemôže byť odborníkom.

Áno, tú kritiku vnímam. Keď som za jednu šialenú vec podal trestné oznámenie, protistrana sa mi začala vyhrážať súdom. Neostalo mi iné, než sa so všetkými vecami okolo dopravy oboznámiť úplne do detailov.

Spolupracoval som preto aj s Vysokou školou dopravnou v Žiline či s Ústavom súdneho inžinierstva. Všetko som si študoval vo voľnom čase a vo vlastnej réžii tak, aby som v prípade žaloby neprehral žiadny súd.

Médiá si potom všimli, že moje analýzy uznávajú aj iné inštitúcie, a tak mi titul dopravný analytik prischol. Najviac sa mi začali ozývať po tom, čo som za blogové články o doprave získal Novinársku cenu. A k tým kritikom: Robím dopravné analýzy, dokonca aj na objednávku? Robím. Naprávajú sa vďaka nim vážne chyby? Naprávajú.

Ministerstvo vnútra si vás ako blogera vybralo do pracovnej skupiny, ktorá mala vplyv na prípravu novej legislatívy. Podarilo sa vám dosiahnuť niečo konkrétne?

Som ten, vďaka komu dnes môžu mladí vodiči od 17 do 18 rokov jazdiť pod dozorom rodičov. O tejto praxi mi hovorili známi z Nemecka, kde to malo úspech, tak som sa pokúsil umožniť to aj u nás. Podarilo sa, pracovná skupina to akceptovala a parlament schválil.

Za dopravnými nehodami, ktoré spôsobili mladí ľudia, sú totiž zväčša banálne chyby na rovnej ceste či v miernej zákrute, keď sa chceli vytiahnuť pred rovesníkmi, nezvládli riadenie a skončili v strome. Dnes majú možnosť ešte pred dovŕšením dospelosti jazdiť pod dozorom rodičov, ktorí na ich správanie za volantom môžu uplatniť svoj výchovný vplyv tak, aby už v osemnástke vedeli, čo si môžu dovoliť.

video: Jozef Drahovský tvrdí, že kým sa o veci verejne nenapíše, úrady nekonajú.

[content type="citation"]Vyhrážky chodia, na súde neskončili[/content]

Prečo píšete práve na blogu Sme?

Lebo oproti ostatným je iný. Sme dáva články blogerov priamo na titulku, čím získavajú vysokú čítanosť. Pri zaujímavej téme je tak garantované, že sa o nej dozvie adekvátne množstvo ľudí.

Kompetentné orgány potom, logicky, reagujú úplne inak, nehovoriac o tom, že Sme mnohé články z blogov preberá aj do tlačeného vydania. Inštitúcie a firmy si potom dobre rozmyslia, ako zereagujú a či chyby radšej neopravia.

Koľkokrát sa vám za blogovanie vyhrážali súdom či trestným oznámením?

Vyhrážok bolo určite viac ako desať, na súde však nikdy neskončili. Každá vyhrážka ma akurát motivuje študovať si nielen dopravnú, ale už aj právnu legislatívu, aby som sa v prípade potreby mohol adekvátne brániť.

Ako zaznamenávate chyby?

Keďže často pracovne jazdím, stále mám v aute zapnutú kameru. Ak narazím na nezmysel či mimoriadnu udalosť na ceste, zastavím, nafotografujem všetko potrebné a napíšem o tom. Inokedy niekam zájdem účelovo, lebo viem, že sa tam niečo chystá či deje.

Ďalšie tipy mi dávajú čitatelia, napríklad ak mali dopravné nehody, platili pokuty, ktoré sa im nepozdávajú, prípadne zažili nejakú kolíznu situáciu. Radím im mimo verejnosti, ale ak vidím, že by to mohlo zaujímať aj ostatných, dám to na blog. Tipov chodí 30 až 60 mesačne, čiže veľa.

Oslovujú vás aj úrady?

Určite. Úrady aj firmy, a to najmä vtedy, ak chcú nezávislý názor na nejaký dopravný projekt. S výsledkami sú spokojné, pohľad niekoho iného oceňujú. To už sú však, samozrejme, platené veci na objednávku.

Verejné publikovanie má aj nevýhody. Ktoré komunite blogerov prekážajú najviac?

Kto píše pod svojím menom a fotografiou, ide s kožou na trh. Ak však publikuje len svoje zážitky a príhody či cestopisy, ktoré sa prakticky nikoho osobne netýkajú, blogovanie je v podstate bezproblémové.

Stačí však niekoho kritizovať a bloger má problém, lebo protistrana obvykle zareaguje. V tom lepšom prípade chybu napraví a iba informuje, že je to vybavené, za čo ju verejne pochválim, v horšom prípade si chybu neprizná a začne sa vyhrážať. Sú to nepríjemné veci, keď človeku nie je všetko jedno, na druhej strane inak ako verejným tlakom nápravu nedosiahnete.

Ktorých reakcií je viac?

Určite tých, čo si chybu priznajú. Tých druhých je síce menej, ale dokážu vám skaziť náladu na dlhšiu dobu. Kto by sa tešil, aku mu niekto napíše či zavolá, že podáva trestné oznámenie či žalobu za poškodzovanie dobrého mena? Našťastie však za tie roky nik neuspel.

Čo diskutéri? Tí si vás tiež podávajú dosť tvrdo.

Áno, ale keď sledujem diskusie u seba a pod inými blogermi, mám pocit, že som na tom ešte celkom dobre. Diskutujúcich u mňa, až na výnimky, nie je tak veľa, a väčšina sa vyjadruje k podstate článku. Myslím si, že som si ich už aj trochu vychoval. Dokonca sa stalo, že si uznali chybu.

Pozeral som, až také idylické to nie je.

Jasné, už dlhé roky dostávam tvrdú kritiku za pravopis, ale čo s tým narobím? Keď niečo píšem, premýšľam len nad obsahom a významom textu. Napíšem dlhé súvetie či niekoľko viet po sebe, potom pri kontrole v niektorej z nich niečo zmením, ale už zabudnem štylisticky prispôsobiť zvyšok.

Ja tie chyby jednoducho nevidím, hoci článok pri opakovanom čítaní dokážem recitovať naspamäť. Aby to bolo inak, musel by som článok po napísaní nechať odležať aspoň tri dni a znovu ho skontrolovať. Na to však nie je čas. Neuveríte, ale aj preto vyvíjam vlastný softvér, ktorý by dokázal všetky tie chyby opraviť.

Vlastný program?

Áno, lebo word to poriadne nedokáže. Nerozlišuje napríklad jednotné a množné číslo v kontexte, takže pri spojení urastený chlapec nevyhodí chybu, hoci napíšem urastení chlapec.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5512063/5512063.jpeg?rev=2" author=""]Kto píše pod svojím menom a fotografiou, ide s kožou na trh. Ak publikuje len svoje zážitky a príhody či cestopisy, ktoré sa nikoho osobne netýkajú, blogovanie je bezproblémové. Stačí však niekoho kritizovať a bloger má problém.[/content]

[content type="citation"]Spoznávajú ma na ulici[/content]

Čo ďalšie veci, ktoré trápia komunitu blogerov?

Občas ma štve, koľko mi blogy zaberajú veľa času, stále to však vyvažujú benefity. No a prekážal mi aj spôsob prechodu blogovacieho systému na Sme zo starého na nový. Obsahoval toľko technických chýb, že škoda hovoriť.

Mali ste niekedy chuť seknúť s písaním?

Nie. Teraz mi však napadla ešte jedna nevýhoda, hoci iní ju skôr oceňujú – dlhodobým blogovaním sa človek stáva verejne známym, stráca súkromie. Ľudia ma spoznávajú na ulici a keď niekde čakám v rade na jedlo, pýtajú sa, či by som im nemohol poradiť s ich problémom. Človeka to na jednej strane teší, na druhej je to občas otravné.

Spoznávajú vás aj policajti?

Ako ktorí, dopraváci na cestách zväčša nie, veď ma ani nezastavujú. Poslednú pokutu som platil v roku 2007, hoci som sa už s policajtmi aj naháňal. Vliekli sa príliš pomaly, tak som vyhodil smerovku, obehol ich a zaradil sa späť do pravého pruhu. Zrazu však zapli maják, tak som uhol do ľavého pruhu, aby mohli ísť bez zdržania. Lenže oni sa zase zaradili za mňa, preto som pridal a opäť sa preradil. Takto sme to niekoľkokrát zopakovali, až som pochopil, že idú po mne.

Zastavil som a oni, že či som nevidel ich maják. Hovorím, že videl a dokonca som im uhýbal, ako sa dalo, len aby mali voľnú cestu. Vysvetlili, že chceli zastaviť mňa, tak som im pripomenul, že autá sa zastavujú buď červeným terčíkom alebo signálom STOP.

Čo urobili?

Tvrdili, že ma zastavili, lebo mám zapnuté hmlovky, hoci nie je hmla. Musel som im vysvetliť, že moje auto má špeciálnu funkciu – keď ide veľmi pomaly a prudko odbočí, automaticky sa zapne rohový reflektor. Je podobný hmlovke, len má iný výkon a smeruje nie dopredu, ale doboku.

Dokonca som ich posadil do auta, aby si to sami vyskúšali. Výsledkom bolo, že sme pol hodinu debatovali o rôznych problémoch v doprave, dokonca sú dnes čitateľmi môjho blogu. (smiech)

Zmenila sa blogerská komunita za posledných desať rokov?

Výrazne. Pamätám si na prvé stretnutie blogerov Sme, na ktorom bol ešte aj zakladateľ Tomáš Bella. Prvé tri roky chodili najmä ľudia, ktorí sa o počítače zaujímali už v čase, keď na ne široká verejnosť príliš nereflektovala. Tým boli limitované aj profesie tých, čo blogovali, primárne šlo o nadšencov zo špecifických brandží či študentov.

Dnes má internet v podstate každý, bloguje oveľa širšie spektrum ľudí, vďaka čomu sa celá komunita atomizovala a de facto rozbila. Výsledkom je, že kým pred siedmimi rokmi bolo na stretnutí blogerov v krčme až 80 ľudí, dnes sa stretávajú vo viacerých skupinkách do 10 ľudí, aj to zväčša tí, ktorí sa poznajú ešte zo začiatkov. Noví blogeri na stretnutia nepribúdajú, hoci písať začali tisícky ďalších.

Dôvod?

Ak sa raz vytvorila nejaká komunita, tá už medzi seba len nerada aktívne volá a púšťa ďalších členov. Je to sociálne prirodzené a ťažko to niekomu vyčítať.

Neprispeli k tej atomizácii aj sociálne siete? Priemerná životnosť blogera je asi 2,5 roka. Hovoril som s mnohými a tí tvrdili, že prestali blogovať, lebo im stačí vyjadrovať svoj názor na Facebooku medzi ľuďmi svojej krvnej skupiny.

Podľa mňa nie. Tá komunita sa rozpadla celkom prirodzene kvôli obrovskej rôznorodosti, ktorá na blogoch pribudla. Záujmy 27-tisíc blogerov na SME sú, logicky, rozdielnejšie, ako keď ich bolo niekoľkonásobne menej. Iné je cítiť sa súčasťou komunity, kde je pár sto členov a iné, keď ich je toľko, čo dnes.

Koľko môže mať človek známych medzi blogermi? Dvesto? Nad toto číslo je už ťažké vôbec hovoriť o komunite, lebo je takmer nemožné nájsť niečo, čo by ich všetkých spájalo tak, že spolu pravidelne chodia na pivo či na chaty.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5512064/5512064.jpeg?rev=2" author=""]Mnohí sa zvyknú uzavrieť do komunít na Facebooku, ktoré si sami vytvoria a kde si na nich nik netrúfne.
Získavajú tým však len falošný pocit o správnosti svojich názorov a svojho konania. [/content]

[content type="citation"]Blogy plnia detské sny[/content]

Mnohí prestali písať, lebo sa im zmenil život. Predtým boli študenti, dnes pracujú, majú rodiny, deti a už nepociťujú túžbu deliť sa o to s verejnosťou.

Samozrejme, že je veľa aj takých. Niekto kedysi potreboval prezentovať seba, a keď mu vyšla trebárs kniha, blogovanie už nepotreboval. Ľudia jednoducho prestávajú blogovať vo chvíli, keď sa pominie hlavný dôvod, ktorý ich k tomu doviedol. Mne sa to, žiaľ, nepodarí, lebo chyby v doprave sú nevyčerpateľné.

Zvláštnym fenoménom je, že hoci oproti minulosti na blogoch Sme pribúda výrazne menej článkov, čítanosť stále stúpa. Minulý rok dokonca stránka blog.sme.sk v návštevnosti opakovane porážala aj titulku Sme.sk.

Blog má jednu vec, ktorá chýba Twitteru aj Facebooku – umožňuje človeku prezentovať sa tak, že to vždy ľahko nájdete. Kým sociálne siete sú vysoko operatívne a ľudia okamžite vidia statusy, ktoré olajkujú, prípadne o nich podiskutujú, o dva dni na ne všetci zabudnú a už ich nikto nikdy nenájde.

Ak potom niekto chce o mesiac nájsť niečo dôležité, nemá šancu sa k tomu prerolovať. Na blogu s tým nie je problém, preto je na publikovanie oveľa vhodnejší. A z tohto dôvodu sa nikdy nestane, že Facebook spôsobí zánik blogov.

Je to podobné, ako keď prišla televízia – mnohí vraveli, že kvôli nej zanikne rozhlas, lebo kto by už len počúval zvuk, keď môže mať aj obraz. Prax ukázala, že zvuk bez obrazu je dôležitý a rozhlasových staníc nieže neubudlo, ale sa ich počet šialene znásobil.

Facebook však má jednu výhodu – svoje posolstvá tam viete šíriť len ľuďom, ktorých považujete za príčetných, lebo sám rozhodujete, kto si ich môže prečítať. Na blogoch, tobôž tých pod masovými médiami, návštevám trollov nezabránite, kým šanca, že vás na Facebooku douráža niekto z „friendov“, je zanedbateľná.

Samozrejme, ak si na Facebooku vytvoríte vlastnú skupinu ľudí, ktorá vás bude vo všetkom počúvať a zdieľať s vami rovnaký názor, prakticky žiadna kritika nehrozí. Na blogu je to iné – čítať ho môžu všetci a preto aj to, čo vám inde všetci chvália, na ňom zrazu môže byť vysoko kritizované.

Mnohí sa potom zvyknú uzavrieť práve do komunít, ktoré si sami vytvoria a kde si na nich nik netrúfne. Získavajú tým však len falošný pocit o správnosti svojich názorov a svojho konania. To však určite nie je cesta.

Keby zanikli všetky blogy, chýbali by vám?

Samozrejme, lebo je to jedno z médií, ktoré môže efektívne zužitkovať úplne každý. Chýbali by mi ako autorovi aj ako čitateľovi. Navyše blog mi pomohol splniť detské sny.

Napríklad?

Už od detstva som rád počúval motoristickú reláciu Zákruta, opakovali ju vždy večer a stala sa takým mojím Večerníčkom. Dokonca som si zmajstroval systém, že keď sa Zákruta skončila, rádio sa automaticky vyplo. Už vtedy som mal sen, že raz chcem byť v tej relácii naživo. Stalo sa vďaka blogu, bol som jej hosťom. (smiech)

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5512067/5512067.jpeg?rev=2" author=""]Dopravní projektanti robia svoju prácu od stola bez toho, aby sa šli na dané miesto pozrieť.[/content]

[content type="citation"]Pri novinároch by som bol opatrný[/content]

Prinieslo vám blogovanie aj finančné benefity?

Áno, lebo práve aj z tejto oblasti dnes dostávam rôzne zákazky, dokonca som si založil vlastnú firmu.

Sú aj kritici, ktorí blogy napádajú pre ich amatérskosť a nedodržiavanie profesionálnych štandardov, kým profíci sa ich musia držať.

Pri tých profíkoch by som bol veľmi opatrný. Novinár môže byť doma v jednej či dvoch témach, ak to preženiem, tak v troch. Ak píšu len o nich, je to v poriadku. V praxi to tak však nebýva, neraz píšu aj o veciach, ktoré si nedoštudovali, lebo na to ani nemajú čas, potom však zverejňujú aj nerelevantné informácie.

U blogerov je to naopak, lebo píšu o veciach, s ktorými reálne žijú a riešia najmä veci, ktoré ich objektívne tlačia. Je iné, ak o pomeroch v zdravotníctve blogujú zdravotné sestry a lekári, než keď o tom píše novinár, ktorý v nemocnici strávil maximálne hodinu.

Čo najdôležitejšie sa vám podarilo vyriešiť vďaka blogu?

Mnohé veci, ktoré doslova ohrozovali životy vodičov. Napríklad stavebná firma urobila križovatku, nemala však ešte súhlas na jej prevádzku a ani ju riadne neoznačila. Vodiči tadiaľ jazdili a firme napadlo, že tomu zabráni umiestnením panelov v odbočke bez toho, aby zrušila odbočovací pruh. Výsledkom bolo, že do tých panelov narazilo niekoľko áut.

Podarilo sa mi tiež zrušiť extra nezmyselnú križovatku, kde kompetentní vyznačili, že na hlavnej ceste sú vodiči zo všetkých štyroch smerov. Keď som im to hovoril, nechceli veriť, musel som ukázať fotky.

Sú aj iné prípady. Nejeden vodič na vás nadáva, lebo nemôže cestou z bratislavského Avionu z Ivánskej cesty odbočiť cez koľaje doľava do Vrakune. Zákaz prišiel po kolízii vlaku s MHD a vašom článku.

Lenže to nie je moja chyba, lebo ja som úradom navrhol spôsob, vďaka ktorému by sa odbočovať doľava dalo. Niekto to však zamietol, lebo to bol návrh práve odo mňa.

Pôvodná situácia bola mimoriadne nebezpečná, lebo autobus plný ľudí musel vždy zastaviť na železničnom priecestí a dávať prednosť ostatným autám. Upozorňoval som na to viackrát, dokonca aj na konferencii, kde sedeli zodpovední z ministerstva dopravy a vnútra. Všetci o tom teda vedeli, ale kašľali na to.

Keď sa po rokoch naozaj stalo, pre čím som varoval, teda že autobus, našťastie prázdny, stál na priecestí a dával prednosť, pričom mu zhasol motor a nabral ho vlak, úradníci zakázali odbočovanie vľavo.

A keďže mnohí vodiči to zvyknú ignorovať, polícia tam má finančný raj. Problém je, že obchádzať to inou trasou alebo sa točiť pri neďalekých bytovkách, je naozaj hlúpe riešenie.

Stačí tam zmeniť značenie tak, že vozidlá, ktoré budú na priecestí, sú vždy na hlavnej ceste a ostatné im dávajú prednosť. Lenže vysvetlite úradníkom, že existuje aj jednoduchšie riešenie, ktoré problém vyrieši bez zbytočných zákazov. Navyše potom by nemali luxusný flek na vyberanie pokút.

V čom sú príčiny, že na cestách je toľko dopravných nezmyslov, odobrených úradmi?

Projektanti robia svoju prácu od stola bez toho, aby sa šli na dané miesto pozrieť.

To snáď nie.

Ale áno. Ďalším problémom sú ľudia, ktorí dopravné značenie fyzicky montujú, hoci ich nepoznajú. Výsledkom je, že si ich neraz zamenia. Keď ide niekto doma montovať banálnu elektrickú zásuvku, musí mať špeciálne osvedčenie na elektrické zariadenia, keď niekto robí plynovú prípojku, musí mať osvedčenie na plynové zariadenia, výťahár zase na zdvíhacie zariadenia.

Na umiestňovanie dopravných značiek však, žiaľ, nemusíte mať vôbec nič. Ďalšia vec – tipnite si, koľko je len v Bratislave správcov komunikácií.

Štát, mesto, mestská časť, VÚC?

Výrazne pridajte. Len mestských častí je sedemnásť, každá si cesty spravuje sama. K tomu existuje Národná diaľničná spoločnosť, Slovenská správa ciest, VÚC a magistrát. Pripočítajme aj Slovnaft, kde ulice okolo neho spravuje práve tento závod.

Pokračovať môžeme železnicami a, samozrejme, developermi, lebo napríklad tí dávajú novopostavené ulice do podielového vlastníctva majiteľom domov a bytov. Potom príde zima a všetci sa čudujú, že pluh odhrnul sneh len na hlavnej ceste a o novú ulicu ani nezavadil. Všetci nadávajú na mesto či mestskú časť, až kým sa nedozvedia, že správcami komunikácie sú samotní obyvatelia, ktorí si pluh musia objednať sami, alebo sa na správcovstve dohodnúť s niekým iným.

Ste jeden z mála blogerov, ktorý mal pred rokmi vlastnú reláciu o doprave, konkrétne na TV Sme.

Mal, ale skončila, lebo niektorí si mysleli, že tým propagujem nejakú politickú stranu. SAS si totiž vtedy osvojila niektoré moje návrhy na zlepšenie dopravy a zapracovala ich do svojho programu. Moje námety pritom bežne preberali aj iné strany.

Faktom je, že vás vtedy SAS oslovila, aby ste za ňu kandidovali do parlamentu.

Áno, ale odmietol som, lebo viem, že ak chcem odstraňovať nedostatky v doprave, musím byť zadobre s celým politickým spektrom. Jedna strana nestačí, musím mať podporu od všetkých. Ukázala to aj prax, v parlamente sa mi podarilo presadiť viaceré zmeny zákonov len vďaka tomu, že nie som politicky jednofarebný.

Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Drahovský v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia