PAVOL KORPÁŠ (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1975 v Nitre, vyučil sa za kuchára. Pracoval ako kuchár a čašník vo viacerých reštauráciách na Slovensku aj v zahraničí. Cvičiť v posilňovni začal ako 13-ročný, v šestnástich sa stal dorasteneckým majstrom SR v kulturistike. Je kvalifikovaným trénerom pre fitness a kulturistiku, zostavuje výživové režimy, trénuje profesionálov aj civilných klientov, jeho zverenci dosiahli viaceré úspechy na svetových súťažiach.
Vedie vlastný klub Bikini fitness Bratislava, poskytuje aj služby osobného ochrancu. Medzi jeho hobby patrí streľba, jazda na off roadoch, venuje sa Múzeu petržalského opevnenia. Je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave.
Rád sa pozeráte do zrkadla?
Keď sa v ňom vidím, zväčša som nešťastný, aký som suchý. Celkovo som však spokojný. (smiech)
O bodybuilderoch zaznieva aj názor, že sú to síce nabúchaní, ale v hlave jednoduchší, navyše agresívni mačovia. Z čoho to vzniklo?
To nemá nič spoločné s tým, čo kto robí, ale kto je aký človek. Pozrite sa ráno, koľkí vrieskajú a gestikulujú v autách cestou do práce. Sú to všetko kulturisti? Rovnako sa rozčuľuje mladá vodička aj 50-ročná teta. Alebo si sadnite na tribúnu počas futbalu a počúvajte okolie. To sú tam akože všetci agresívni, lebo cvičia vo fitkách? Ťažko.
Samozrejme, niekto cvičí, je plešatý, hrubokrký a potetovaný, robí vyhadzovača, kontroluje lístky na diskotéke a s radosťu prefackáva chlapcov, čo idú okolo. To je však vec charakteru, nie toho, že cvičí.
Medzi megaveľkými kulturistami nepoznám jediného, ktorý by vyhľadával bitky alebo zámienky, aby si mohol udrieť. A že ich teda poznám veľa vrátane reprezentantov. Naopak, môžete si ich natierať na chlieb. Ja podľa tetovaní, piercingov, holenia si hlavy a umelých rohov na čele ľudí neposudzujem presne tak, ako niekoho neposudzujem podľa farby pleti. Že existujú aj nabúchaní šialenci je dané percentom šialencov v celej populácii.
Čo vás v trinástich rokoch priviedlo do posilňovne?
<p>Veľké svaly som chcel mať už v desiatich rokoch. V časoch, keď som vyrastal, to predsa bola normálna vec, stačilo vidieť svalnatých mužov vo filmoch ako Terminátor či Rambo. Všetci sme nimi chceli byť. Na Slovensku sa síce tie filmy najskôr nedali vidieť, mali sme však šťastie a chytali rakúsku ORF. Jednoducho som videl Arnolda Schwarzeneggra a ostal z neho vyvalený. Povedal som si, že raz tak budem vyzerať aj ja.
Schwarzenegger však vo vrcholnej forme vyzeral až neprirodzene, nie?
Veď práve preto som sa chcel na neho podobať. Vyzeral úplne inak než dovtedajší kulturisti. Pozeral som na neho ako na mimozemšťana. Jedna vec však je, čo som chcel a druhá fakt, že až také veľké svaly ako on jednoducho nemám. (smiech) Myslím si, že som skôr vyrysovaný ako svalnatý človek.
“Nemusíme sa stretávať dva roky
„
Práve nabúchaní ľudia ako vy sú neraz psychickou zábranou, ktorá bráni prísť do posilňovne ľuďom s nadváhou. Boja sa, že sa na nich vaša komunita bude uškŕňať.
Poctivá komunita bodybuilderov tu existovala pred dávnymi rokmi, dnes je to fakt iné. Vtedy vlastne ani neboli fitnesscentrá, skôr činkárne a všetci sme si vzájomne pomáhali. Ak prišiel niekto nový, vítali sme ho a vraveli mu, že jeho rozhodnutie je super.
Dnes sú však v niektorých fitness centrách naozaj aj „zazerači“, o ktorých hovoríte. Ide však skôr o bitkárov a „fighterov“, určite nehovoríme o normálnych kulturistoch, ktorí sa správajú slušne. Tí si len odcvičia svoje a okolie si ani nevšímajú.
Máte však klientov, ktorí majú zábrany chodiť do posilňovní, kde je veľa ľudí?
Áno, niektorým to prekáža. Na to je však tréner, aby s nimi komunikoval a motivoval ich tak, že ostatných prestanú vnímať. Problém je, že to neovláda každý, kto si hovorí tréner. Treba na to veľa rokov praxe, množstvo skúseností a vedomostí.
A klient zase potrebuje množstvo peňazí.
Ani nie, lebo keď za mnou prídete, aby som z vás niečo urobil, vôbec to neznamená, že sa musíme stretávať dva roky bez prestávky. Základy vás naučím počas desiatich tréningov a potom to už, ak naozaj chcete, zvládnete aj sám.
Pozor – tých prvých desať stretnutí je dôležitých, lebo sa musíte naučiť správne rozcvičiť, ovládať jednotlivé stroje, oboznámiť sa s detailami, naučiť sa dýchať a konzumovať jedlo. Až vtedy budem mať istotu, že sa sám nezraníte alebo nebudete zbytočne cvičiť veci, ktoré k ničomu nevedú.
Čo tí, ktorí nechcú cvičiť s trénerom a pustia sa do toho sami?
Takých je veľa. Prísť prvýkrát do posilky a neporadiť sa je však chyba, lebo základné informácie tomu človeku budú objektívne chýbať. Je to to isté, ako keby som mal teraz ja začať robiť vašu prácu a vy moju – jednoducho by to nefungovalo.
U začiatočníkov sa však dajú chyby v tréningoch ako tak odpustiť. Je však aj mnoho tých, čo trénujú už roky a stále zle. Ono to totiž vôbec nie je len o činkách. Neverili by ste, koľkí nesprávne trénujú aj na kardiostrojoch ako stepery, bicykle, orbitreky, či bežecké pásy. Každý si pritom myslí, že tam nie je čo pokaziť.
Konkrétne?
V posilňovniach s piatimi pásmi bežne vidím, že ich správne ovládajú jeden až dvaja. Napríklad baba maká na steperi ako šialená a takmer vôbec nevidieť, že by jej pracovali nozdry. V praxi to znamená, že zle dýcha. Kardio je aeróbna aktivita a bez správneho dýchania je nanič.
Na Slovensku sú možno tisícky fitness trénerov, väčšina má pekné papiere s pečiatkou a môže teda trénovať ľudí, nikdy by som sa im však nezveril. (zdroj: SME - Tomáš Benedikovič)Čo u nás najviac trápi komunitu bodybuilderov?
Za všetkých hovoriť nemôžem, keďže je len málo trénerov, s ktorými sa mám o čom porozprávať. Na Slovensku sú nás možno tisícky, ale väčšina síce má pekné papiere s pečiatkou a môže teda trénovať ľudí, nikdy by som sa im však nezveril. Za seba teda otvorene hovorím, že najviac mi prekáža to, že sa tým živí aj veľa takých ľudí, čo to vôbec nevedia robiť. Škodia totiž aj ostatným.
Prekáža mi tiež, že kým opravám leteckých motorov, projektovaniu mostov a stavbe rakiet na Mesiac sa rozumie len málokto, všetci rozumejú tak trénovaniu, ako aj strave. Výsledkom je, že klienti niekedy prichádzajú s takými „múdrosťami“ z internetu, až mi zastáva rozum. Niekedy je fuška presvedčiť ich, že nie všetko na webe a najmä v ženských časopisoch je pravda. Našťastie pomerne rýchlo zistia, že hovoria s profesionálom a potom to už ide.
Mávajú ľudia prehnané očakávania?
To je tretia vec, ktorá nám prekáža. Niekto 20 rokov priberal a teraz čaká, že za tri mesiace všetko zhodí a bude mať vyrysované telo.
Ok, štyridsiatnik váži 115 kilogramov pri výške 175 centimetrov a chce schudnúť na 70 kilogramov, ktoré mal v osemnástke. Koľko mu to potrvá?
Do dvoch rokov sa to dá urobiť v úplnej pohode, nemá žiadny zmysel to urýchľovať. Dalo by sa to aj za rok, ale bola by to zbytočná a extrémna zátaž pre telo. Kam sa ponáhľať, keď na to niekto kašľal viac ako 20 rokov? Tie dva už vydrží.
Odporúčate, aby ľudia aspoň na začiatku oslovili trénera. Zároveň tvrdíte, že medzi nimi je veľa šarlatánov. Ako si potom vybrať?
Je to ťažké, napriek tomu upozorňujem, že nie sú tréneri ako tréneri. Odporúčam vyberať z tých, čo majú za sebou aj nejaké to súťaženie a niečo reálne dosiahli, hoci ani tí nie sú 100-percentnou zárukou. Nepomôžu ani certifikáty, lebo tie dnes dokáže získať každý. Ak to zjednoduším, certifikát na osobného trénera v priebehu chvíle dokážete získať aj vy.
To ste príliš neporadili.
Preto odporúčam buď si zistiť referencie od iných cvičencov, alebo sa aspoň pozrieť na to, ako tréner vyzerá. Mnohí za mnou chodia práve z dôvodu, že na mne cvičenie naozaj vidieť. Niečo zistíte aj z osobného rozhovoru – či vám vie poradiť v oblasti výživy, či vám ukáže správne rozcvičenie, dýchanie, samotné cviky so strojmi a podobne.
Aké chyby robia nedobrí tréneri?
Napríklad dávajú to isté cvičiť mužom aj ženám, čo je nezmysel. Niektorí zase hlásajú, že kardio cvičenie ráno a nalačno je úžasná vec. No je, ale treba vedieť, aké dlhé môže byť, lebo ak niekoho necháte hladného na steperi 40 a viac minút, tak ho vyčerpáte a ešte mu aj príde zle.
Maximum v takom prípade je totiž 10 až 15 minút a aj to si treba dať minimálne kofeín ako stimulačnú látku. Neverili by ste, koľko hladných báb už v posilňovniach skolabovalo, lebo im niekto nahovoril, že nemusia raňajkovať. Mýtus o rannom cvičení nalačno je však taký zakorenený, že škoda hovoriť.
Z čoho to vyplýva?
Neviem, kde sa to vzalo. Najesť sa ráno je mimoriadne dôležité, lebo práve vtedy začína fungovať metabolizmus. Všetkých učím, že postava sa najlepšie udržiava tak, že človek si ho sám zrýchli. Dosiahne to tak, že začne správne jesť, potom sa ani nemusí toľko mordovať s činkami.
Dokonca si môže dovoliť prijať počas dňa viac kalórií vrátane klobásy a slaniny, a aj tak ostane štíhly. Ak si ich dá niekto dvakrát týždenne, čo zlé sa stane? Nič. Rovnako si môže natrieť chlieb s maslom a dať si v ten deň aj vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou omáčkou. Je to len a len o zrýchlení metabolizmu.
Ako si ho zrýchliť?
Obvyklú stravu si rozdelíte tak, že ju nezjete naraz, ale postupne na päť až šesťkrát v priebehu dňa. Inými slovami konzumujete malé porcie počas celého dňa. Hladovanie je nezmysel, tým si akurát privodíte jojo efekt a navyše to ani dlho nevydržíte. Pochopiteľne, ráno treba začať s raňajkami.
Ďalším nezmyslom je mýtus, že človek nemá jesť po sedemnástej hodine. To akože majú sedem hodín hladovať všetci tí, čo idú spať až o polnoci? Kto tak robí, zbytočne si spomaľuje metabolizmus. Ak zaľahnem o polnoci a dve hodiny predtým si dám tvaroh, určite si neublížim. Zjednoduším to – človek by mal jesť niečo drobné každé dve až tri hodiny, a pokojne aj klobásku s chlebom. Ak si nedá nič, uškodí si viac.
Lenže toto ľuďom s nadváhou neporadia ani lekári.
Keď počúvam niektorých dietológov alebo lekárov, ako ľuďom radia, že majú jesť denne menej ako 1500 kalórií a potom budú určite štíhli, chytám sa za hlavu. Je totiž veľa obéznych ľudí, ktorí prijímajú aj menej kalórií, jedia však len raz za deň. Ich problémom je teda brutálne spomalený metabolizmus a nie počet kalórií.
O tom, že drevorubač či baník potrebujú iný počet kalórií ako človek v kancelárii, ani nehovorím. Preto sa ako tréner vždy pýtam, čo dotyčný robí, koľko sa hýbe, či nesedí celý deň v aute a podobne. Len šialený tréner by naordinoval rovnaké raňajky žene s výškou 1,50 metra a mužovi s výškou 1,90 metra. Tej prvej stačí polovička celozrnného rožka s dvomi plátkami šunky a jedným vajíčkom. Stačilo by to aj tomu chlapovi?
Pavol Korpáš na fotografii z roku 2011.Je strava, ktorú klientovi odporučíte, aj chutná? Aby to nebolo samé kura na vode s občasne povoleným zhrešením.
Jedlá na vode nikomu neodporúčam, jedálničky vždy robím každému na mieru. Ak niekto neznáša mozzarellu s paradajkami, tak mu ju nenaordinujem, nie? Miluje niekto steak? Dobrá voľba, pokojne si ho môže dať, lebo nemá žiadne tuky, iba samé bielkoviny. Že je trochu naolejovaný a pripravený na panvici či na grile? A čo? Že si dá niekto dusenú zeleninu na masle? V čom je problém?
Opakujem – cieľom nie je hladovať a jesť nechutné veci, ale jesť všetko, len v rozumnej miere a rozdelené na viac častí. Čo je zlé na tom, že niekto si dá dvakrát týždenne vyprážaný syr? Pozor, nemám na mysli to, že jeden deň si dáte steak, na druhý deň klobásu a na tretí vyprážaný syr. (smiech)
Problém je, že ak tréner zlou stravou niekomu poškodí zdravie, nenesie žiadnu zodpovednosť.
Preto nikomu neodporúčam extrémy typu žiadne solenie, hladovanie, nulové tuky, cukry a podobne. Trvám na tom, aby ľudia jedli všetko, len častejšie a v menších porciách tak, aby mali dostatok minerálov aj vitamínov. Nikomu nezakazujem zemiaky, ryžu či olej. Poškodiť zdravie si môže len ten, čo sa stavuje extrémne.
Čo treba piť?
Najmä čistú vodu a tú striedať s minerálkami. A aj pri minerálkach treba striedať viac druhov, nie piť stále tú istú. To sa netýka len tých, čo cvičia, ale aj tých, čo ťažko pracujú trebárs v záhrade, na stavbe, na dome. Ak sa veľmi potia, obyčajná voda im minerály nedodá.
Nad tým, prečo ľudia vo fitness platia za to, čo môžu vonku robiť zadarmo, uvažujem vždy, keď som v posilke. Niekto pol hodiny behá na páse, hoci hneď vedľa má hrádzu. (zdroj: Archív SME - Tomáš Benedikovič)“Umeliny do vás pchať nebudú
„
Nie sú posilňovne svojím spôsobom komické? Miesto toho, aby ľudia šliapali po schodoch a nepoužívali výťahy, platia za cvičenie na steperi. Miesto bicyklovania a behu v prírode platia za to isté na stacionárnom bicykli a bežeckom páse. Nie sú pritom tenis, korčuľovanie a podobné veci rovnako efektívne?
Nad tým, prečo ľudia platia za to, čo môžu vonku robiť zadarmo, uvažujem vždy, keď som v posilke. Niekto pol hodiny behá na páse, hoci hneď vedľa má hrádzu. Na toto teda fakt nemám žiadny protiargument. (smiech) Navyše ak sa niekto správne stravuje, je jedno, akému športu sa venuje, lebo schudnúť vie pri behaní, plávaní, futbale aj horolezectve.
Činky však majú jednu výhodu – energiu spaľujú svaly. A keďže v posilňovni objektívne viac pracujete na svalovej hmote, svaly tam, logicky, dokážu spáliť viac energie. Preto odporúčam spájať anaeróbny tréning, teda cvičenie s činkami, s aeróbnym, teda s behaním, bicyklovaním či plávaním.
Ako motivujete tých, čo sa hanbia prísť cvičiť?
Stretnem sa s nimi na káve a zisťujem, čo robia a jedia. Už v tejto fáze klient postupne začína nadobúdať dôveru, takže zabúda na hanbu. Ak je niekto príliš hanblivý, odporučím mu prísť cvičiť vo voľnejších teplákoch a bunde, aby ho netrápilo, že má na sebe niečo vypasované. Prídeme do posilky, zacvičíme si, klient zistí, že si nikoho nemusí všímať, ideme preč a na ďalšiu hodinu sa už doslova teší. Zistí totiž, že najťažšie bolo iba prekonať strach v hlave.
Hovoril som aj s ľuďmi, ktorí tam nechcú chodiť, lebo sa musia prezliekať či sprchovať spolu s tými nabúchanými. Jedna vec je byť v teplákoch, iná nahý, keď už človek nič neskryje. A ľudia vedia byť škodoradostní.
Aj to sa dá riešiť, niektorí sa len prezujú a idú sa sprchovať domov. Časom si aj tak zvyknú a prestanú to riešiť. Problém je opäť len v hlave a prekonať sa dá po dvoch až troch tréningoch. Nikdy sa mi nestalo, že som mal klienta a už sa viac neobjavil, lebo sa hanbil. A trénujem už naozaj roky. Vysvetľujem im, že to robia pre seba a okolie im môže byť ukradnuté. Existujú aj komunikatívnejšie typy – stačí pár tréningov a už majú medzi ostatnými kamarátov.
Nehrozí, že do nás tréneri budú tlačiť nejaké umelé preparáty, steroidy či výživové doplnky? Lebo tie medzi kulturistami objektívne fičia.
Žiadne umeliny do vás nik pchať nebude. Sú však veci, ktoré odporúčam, a nejde pritom o umelé preparáty. Samozrejme, ak má niekto perfektnú výživu päťkrát denne od rána do večera a má na jedlo aj dostatok času, nie je na to dôvod, prax však ukazuje opak.
Osobne preto skoro všetkým klientom odporúčam, aby si kupovali proteínové nápoje či proteínové tyčinky. Z vlastnej skúsenosti totiž viem, že ľudia v tejto hektickej dobe nemajú dosť času na to, aby sa starali o vyváženú stravu. To je fakt, s ktorým nič neurobím. A vtedy im tá proteínová tyčinka s kávou, povedzme na desiatu, príde vhod.
Má dostatok bielkovín aj uhľohydrátov, nejaké tuky plus vlákninu, takže ako výrobok s perfektnou nutričnou hodnotou sa hodí. Zväčša ide o sušené vaječné bielky, sušenú srvátku a podobné veci s príchuťou. Opakujem, že to nie sú žiadne umelé preparáty.
A čo tie steroidy?
O tých by som tu veľmi nechcel hovoriť, lebo to patrí do inej sféry a týka sa len profesionálov. Medzi trénermi a ich klientmi sa to vôbec nerieši, dokonca to ani nemá zmysel. V živote som sa nestretol s tým, aby tréner svojmu zverejncovi čosi také ponúkal. V žiadnom prípade.
Nedávno som čítal o prípade, keď to kulturistu zabilo.
Veď nevravím, že ich žiadny kulturista neberie, ale to sa deje v každom športe – aj futbalisti niekedy zomierajú a ktovie, čo vlastne brali. Doping je aj v hokeji, volejbale či basketbale, nie je to len vec kulturistov. Ja sa tomu vyhýbam, s klientmi riešim maximálne výživu, proteíny a aminokyseliny, čo sú zdravé a prospešné veci.
Prešiel som fázami, keď som mal denne aj osem či desať klientov za menšie sumy, dnes si môžem dovoliť zarobiť to isté s minimom klientov. (zdroj: SME - Tomáš Benedikovič)“Fajčenie? Každý nech sa rozhodne sám
„
Čo fajčiari? Niektorí sa boja prestať, lebo vedia, že sa to spája s prudkým nárastom hmotnosti. Od jedného som počul, že je vlastne jedno, či si poškodí zdravie obezitou a skončí s infarktom či porážkou alebo fajčením a skončí s rakovinou.
Ja nikomu fajčenie nezakazujem, sám som ešte donedávna fajčil 10 až 20 kusov denne. Prestal som a ani sám neviem, prečo. Fajčil som pritom od chvíle, čo som narukoval na vojnu. Nikdy mi ani nenapadlo, že s tým mám skončiť, lebo budem zdravší, ušetrím peniaze a podobne. Raz som sa však zobudil a nezapálil si. Odvtedy som dokonca ikskrát pil alkohol a ani mi nenapadlo začať s tým znovu.
Ak teda za mnou príde klient a pýta sa, či má prestať fajčiť, poviem mu, nech sa rozhodne sám, nič mu prikazovať nebudem. Ak nefajčí 60 denne, čo už je problém, ale povedzme len 10, je to v poriadku. Koniec koncov, čo je 10 cigariet v porovnaní s tým, aký vzduch vonku dýchame a aké pesticídy či umelé hnojivá jeme v potravinách?
Keď som sa kedysi Petra Dvorského pýtal, ako so svojou postavou mohol hrať romantických milovníkov, vtipne ma odpinkal tým, že existujú len dva typy ľudí – chudí a šťastní.
(smiech) Preto vždy, keď za mnou niekto príde s tým, že chce so sebou niečo robiť, lebo si to želá niekto iný, napríklad manželka, spýtam sa ho, či je šťastný. Ak je, nemáme čo riešiť. Sú totiž aj šťastní ľudia s nadváhou. Teoreticky by som na nich mohol zarobiť, ale nemá to zmysel, keď to oni sami nepociťujú ako problém.
Platí, že s lepšou postavou stúpa aj zdravé sebavedomie?
Fíha, netuším. Ak však mám hovoriť za seba, tak odpovedám, že áno, lebo s touto postavou sa cítim dobre a asi je to lepšie, než keby som mal šunky. Nemôžem však hovoriť za všetkých s nadváhou, lebo som ju nikdy nemal. Možno by som bol rovnako sebavedomý ako dnes.
Tak inak – obzerajú sa za vami baby?
Keď som štandardne oblečený, nik nevidí, že cvičím. Teraz mám vypasované tričko s krátkymi rukávmi, takže to vidieť. Nebudem však klamať – keď sa vyzlečiem na pláži, ľudia si to všímajú, bez debaty tam cítim ich reakcie. Problém je že minulý rok som sa bol kúpať iba raz, nerobím to teda preto, aby ma niekde očumovali a chválili.
Dokáže sa osobný tréner u nás slušne uživiť?
Mám toľko klientov, koľko potrebujem. Ľudia vedia, že moje zverenkyne dosiahli veľké úspechy na súťažiach, takže sa hlásia. Po každom úspechu mám plný Facebook žiadostí.
Ste drahý?
Určite patrím k drahším. Prešiel som fázami, keď som mal denne aj osem či desať klientov za menšie sumy, dnes si môžem dovoliť zarobiť to isté s minimom klientov. Sú tréneri, ktorým platíte 15 eur na hodinu, menej asi v Bratislave neberie nik, iní si pýtajú 40 eur aj viac.
Využili ste niekdy svoju silu v praxi?
Ani nie, lebo nie som bitkár. Koniec koncov, dnes už je taká doba, že bitky ani nie sú v móde. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný. Pavol Korpáš v prepise nič nezmenil.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
