[content type="longread-pos" pos="full"]
Našich dôchodcov trápia samota, depresie a pocity, že už sú nepotrební a nanič,
tvrdí v rozhovore penzista FRANTIŠEK ŠUŠLÍK.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/55/5513246/5513246.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] FRANTIŠEK ŠUŠLÍK (na fotografii Jána Krošláka) sa narodil v roku 1940 v Žiline, vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline, dva roky bol na Akadémii spoločenských vied v Moskve. Pracoval vo Zvolene ako rušňovodič, frézár a opravár, vedúci opravovne v rušňovom depe, na personálnom oddelení Ministerstva dopravy a spojov v Prahe,
nakoniec sa vrátil na post rušňovodiča. V roku 1999 odišiel na dôchodok, po čase sa stal predsedom krajskej organizácie Jednoty dôchodcov na Slovensku
v Banskej Bystrici. Je ženatý, má dve deti, medzi jeho hobby patrí záhrada a šport, žije vo Zvolene. [/content]
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Premýšľali ste pred rokmi, aké to bude na dôchodku?
Veľmi som sa o to nezaujímal, v mladosti som si vôbec nepripúšťal, že môžu existovať aj veci ako samota či depresia.
Bol ten prechod ťažký?
U mňa ani nie, lebo po odchode na dôchodok som ešte päť rokov pracoval v nocľahárni pri zimnom štadióne na recepcii. Okrem toho som pomáhal športovcom, ale aj pri budovaní štadióna či krytej plavárne, kam som chodil na brigády za vatikánsku menu.
Prečo ste šli do predčasného dôchodku?
Situácia bola taká, že sa znížili požiadavky na železničnú dopravu a mladí rušňovodiči nemali čo robiť. Viacerí starší sme preto dostali možnosť odísť o rok skôr. Bolo to lepšie, než by mali prísť o prácu mladí, lebo, čo si budeme hovoriť, mladé rodiny dnes majú horšiu situáciu než dôchodcovia. Predstavte si otca troch detí, ktorý príde o prácu.
Nepatríte teda k dôchodcom, ktorí nariekajú, že sa majú najhoršie zo všetkých?
V žiadnom prípade. Aj na vlastných vnúčatách či inej rodine vidím, že mladí sa majú omnoho horšie ako my. Iní s tým nemusia súhlasiť, ale ja mám takéto životné skúsenosti.
Je odchod na dôchodok veľkým finančným šokom?
Veľkým, lebo niekto naučený na veľké peniaze zrazu dostane minimum z pôvodnej sumy. Ja som mal šťastie, že som si mohol ešte istý čas privyrobiť a nejako to vyrovnať tak, aby sme vyšli a mohli niečo kúpiť aj vnúčatám, trebárs zmrzlinu. Nebudem sa sťažovať, lebo nejaké peniaze dostanem každý mesiac.
Viac ma však trápi, keď idem po Zvolene a vidím, ako decko žiada mamu, aby mu niečo kúpila, lebo to majú aj kamaráti, a ona odpovie, že na to nemá. Deti sa takto separujú už od škôlky. Keď vidím beznádejných ľudí, pôsobí to na mňa psychicky veľmi zle.
video: Dôchodca vraví, že záleží na každom z nich, ako sa zariadia [content type="citation"]Krajinu po vojne sme vybudovali my[/content]
Komunikujete s množstvom dôchodcov. Ako sú na tom finančne?
Ako kde, niektorí majú len 190 eur, priemer je asi 390 eur. Je tiež rozdiel, či ste starodôchodca alebo výsluhový dôchodca, lebo policajti, vojaci a ďalší majú dôchodky vyššie. Dobre na tom, naopak, nie sú invalidní dôchodcovia.
V tomto veku sme si pritom vedomí, že za nášho produktívneho obdobia sme vytvorili nesmierne hodnoty, veď túto krajinu sme ako rozbitú po druhej svetovej vojne vybudovali práve my. Keď na staré kolená vidíme, ako sa to teraz všetko brakuje, je nám smutno. My sme kedysi premýšľali najmä v kategóriách „naše“ a nie „moje“.
Dokážete vyjsť z vášho dôchodku?
Peniaze dostávam raz za mesiac, čo znamená, že si ho musím rozdeliť tak, aby som vyšiel, kým nepríde ďalší. Záleží len na charaktere – niekto všetko minie v priebehu týždňa a tri týždne nemá čo jesť. Charakterové vlastnosti pritom nezískavate akademickými titulmi ani počtom vysokých škôl, odmalička vám ich musí vštepovať rodina a okolie. Dôchodca preto musí najmä poznať sám seba a svoje potreby.
Takmer každý deň chodím do obchodu a vidím, ako jogurt, ktorý stál 16 centov, zrazu majú za 40 centov. Ceny sa zvyšujú potichu, niekedy prídem a zistím, že si to už ani nemôžem kúpiť.
Minulý rok ste pre Hospodárske noviny k téme zvyšovania dôchodkov povedali, že každé euro navyše je síce pozitívna správa, niektorým to však nestačí, lebo si nakúpia lieky a nezostaneme im už nič.
V krajoch okolo Košíc a Prešova sú dokonca aj ľudia s takým malým dôchodkom, že si nedokážu zaplatiť ani lieky, ktoré im predpíše lekár. Aj preto sa snažíme cez Jednotu dôchodcov na Slovensku pomáhať jeden druhému tak, aby sme jeseň života dožili tak, ako sa patrí.
Staršieho človeka choroby navštevujú viac ako predtým, keď mal aktívny pohyb. Na druhej strane chybu robia aj niektorí dôchodcovia, lebo sa nesnažia prekonať a aspoň trochu sa hýbať. Čím menej pohybu, tým viac liekov, za ktoré treba platiť.
Hovorí sa, že rodičia vychovali štyri deti a štyri deti neraz nevedia dochovať dvoch rodičov. Nemalo by byť normálne, že pomôžu najmä potomkovia?
Záleží len na tom, ako si rodičia tie deti vychovali. Darmo budú dôchodcovia nadávať na potomkov, že sa o nich nezaujímajú, keď je to vizitka každého jedného z nás. Žiaľ, nie všetci si to vedia uvedomiť.
Áno, sú aj deti, ktoré sa po odrastení na rodičov doslova vykašlú, prípadne ich dajú do nejakého ústavu, kto je však na vine? Množstvo rodín tiež rozbíja boj o majetok a dedičstvo.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5513247/5513247.jpeg?rev=2" author=""]Okolo Košíc a Prešova sú aj ľudia s takým malým dôchodkom, že si nedokážu
zaplatiť ani lieky, ktoré im predpíše lekár.[/content]
[content type="citation"]Aj ja bojujem s depresiami zo samoty[/content]
Nie je na dôchodku najväčším problémom samota? Človek zrazu nepracuje a nemá okolo seba kolegov.
Je to tak. Vo Zvolene máme klub dôchodcov, kde sa stretávame dvakrát týždenne po štyri hodiny. Tam si človek vypočuje všetko možné vrátane názorov, že dotyčná dôchodkyňa už musela prísť do klubu, lebo inak by sa doma medzi štyrmi stenami zbláznila.
Je preto rozdiel, či dôchodca žije na dedine alebo v meste. Na dedine sa dá poprechádzať okolo domu, porobiť v záhradke, ale čo môže robiť v meste, v paneláku? V klube si neraz vypočujeme doslova plejádu smutných myšlienok.
Dokáže klub pomôcť?
Nepochybne, lebo podebatujeme o deťoch a vnúčatách, zahráme si karty, zaspievame si, dokonca máme aj spevácky súbor, chodíme na športové hry. Takto sa zabávame a čas ubehne ľahšie, ani si to neuvedomíme. Vynikajúce tiež je, že sa u nás bežne stretnú ľudia, ktorí sa nevideli aj 30 či 40 rokov. Klub dôchodcov nám všetkým jednoducho dobíja baterky.
Čo tí, ktorí sa rozhodnú pre samotu?
Sú aj takí, čo ju nakoniec psychicky nezvládnu a nakoniec skončia u doktora a na psychiatrii. Niektorí zase prepadnú alkoholu a končia veľmi zle. Aj u nás vo Zvolene sa už stalo, že dôchodca sa našiel mŕtvy alebo sa hodil do vody a utopil sa. Žiaľ, sú aj také prípady.
Čiže samota prináša depresie?
Kto to nezažije, ten to chápe len ťažko. Sám som nebol inakší, tiež som kedysi bojoval a občas dodnes bojujem s depresiami. Nie každý deň nám teda svieti slnko. Ak si niekto myslí, že na dôchodku sa med líže, je na veľkom omyle a zbadá sa až vtedy, keď sám príde do nášho veku.
Pamätám si, ako mi starí ľudia v mojom produktívnom veku hovorili, že počkaj Fero, sám uvidíš, že to nie je žiadna zábava. Len som si vtedy pomyslel, že prosím vás, čo mi tu vyprávate za nezmysly.
Dnes viem, že tí ľudia mali nesmiernu pravdu a múdrosť. Práve preto tvrdím, že starý človek by nemal zabudnúť na to, že aj on bol mladý, a mladý človek by si mal uvedomiť, že aj on raz zostarne.
Dôchodcom sa neraz vyčíta, že zbytočne vysedávajú v čakárňach u lekárov, len aby si aspoň s niekým podebatovali, hoci lekára objektívne nepotrebujú. Súvisí to práve so samotou?
S vašou myšlienkou úplne súhlasím, ale s tým, že starý človek už za to veľakrát ani nemôže. Zvykne si na to a je pre neho drogou, že musí ísť za doktorom, hoci mu nič nie je. Príde, posedí si, porozpráva sa a je mu lepšie na duši. Koľkokrát dokonca tých lekárov ľutujem.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/55/5513248/5513248.jpeg?rev=2" author=""]Starí ľudia mi v mojom produktívnom veku hovorili, že počkaj Fero, sám uvidíš, že staroba nie je žiadna zábava. Len som si vtedy pomyslel, že prosím vás, čo mi tu vyprávate za nezmysly.[/content]
[content type="citation"]Bezohľadní vedia byť aj penzisti[/content]
Hovorili ste, že opusteným dôchodcom môžu pomôcť kluby či Jednota dôchodcov na Slovensku. Platí sa za stretnutia?
Členský príspevok je dve eurá ročne. Tie sa rozdelia tak, že jedno euro ostane základnej organizácii, druhé ide na okres. Okres si z neho nechá 52 centov a 48 centov pošle kraju. Ten si nechá 20 centov a 28 ide na ústredie do Bratislavy. Z týchto peňazí sa potom riadi celá Jednota dôchodcov na Slovensku, lebo nemáme platených funkcionárov. Všetci to robíme bez nároku na financie, navyše zháňame sponzorov – či už podnikateľov alebo primátorov miest a starostov obcí.
Ďalšie rozhovory
s komunitami
Kulturista:
Pri chudnutí sa netreba vzdať klobásy ani vyprážaného syra
Bloger:
Naháňali ma policajti, dnes ma čítajú Holubár:
Či sú poštové holuby týrané? Je to šport Motorkár:
Zomrelo mi už 20 kamarátov Trampka:
V Česku nás vítajú, na Slovensku zazerajú Matka:
Materská sa stále berie ako povaľovanie Rozhovory s rôznymi komunitami nájdete v novinách aj na SME.sk každý deň celé leto.
Pomáhajú?
Keby nám primátori a starostovia v Banskobystrickom kraji nevychádzali v ústrety, tak by sme nemohli robiť nič. A robíme toho naozaj veľa – spevácke či tanečné súbory, fašiangovú zábavu, Deň matiek, MDŽ, akcie o úcte k starším, posedenie na Mikuláša, na Vianoce, dávame dôchodcom odmeny pri okrúhlych jubileách. Všetko to organizujeme len preto, aby sme si spríjemnili aj túto fázu života.
Cestujete aj na výlety?
Áno, napríklad mesto Zvolen dáva každému klubu dôchodcov 250 eur na zájazd. Ak si potom na SAD zistíme, že bude stáť trebárs 500 eur, spojíme sa dva, prípadne aj viaceré kluby. Ak by niečo stále chýbalo, účastníci doplatia päť či šesť eur, aby sa faktúra bez problémov zaplatila.
Veľa sa hovorí o neúcte mladých k starším v MHD či kdekoľvek inde. Aké sú vaše skúsenosti?
Mladí dnes vyrastajú v iných podmienkach, mnohé decká sú rozmaznané, čo spôsobuje problémy. Aj nedávno som bol v Bratislave a na železničnej stanici jedno robilo taký cirkus, že už som na to nemal nervy, zaslúžilo by si vytrieskať. Nechcem však obviňovať mladých, lebo za to môžu skôr rodiny, ktoré ich formovali.
Istá neúcta tu teda je, lebo mladí si myslia, že svet je gombička, a tak sa k nám správajú neslušne v domnení, že oni nikdy nebudú starí. Ja demokraciu chápem tak, že sa rešpektuje ústava a zákony, nie tak, že si každý môže robiť čo chce. To už je chaos.
V kontexte tej MHD som počul aj názor, že je chybou, ak sa dôchodcovia snažia cestovať práve v dopravnej špičke, keď idú všetci do škôl a do práce, hoci majú čas vyraziť neskôr. Ako to vnímate?
Áno, je pravda, že bezohľadní vedia byť aj dôchodcovia, niekedy sú dokonca horší ako mladí. Trepať sa do MHD v čase špičky je chyba, ak ten človek naozaj nemá niečo vyslovene súrne, takže mám ten istý názor ako ten, čo ste počuli.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5513249/5513249.jpeg?rev=2" author=""]Istá neúcta k dôchodcom existuje, lebo mladí si myslia, že svet je gombička, a tak sa k nám
správajú neslušne v domnení, že oni nikdy nebudú starí.[/content]
[content type="citation"]Sami seba presviedčajú, že sú nanič[/content]
Čo najviac trápi našich dôchodcov?
Samota a absencia koníčkov. Dôchodcov neraz jednoducho nič nebaví, sami seba presviedčajú, že už sú nanič, nepotrební, že by už mali odísť. Opúšťajú sa a to je najhoršie. Dôsledkom sú ťažké depresie a smutné dožívanie. Nie je to tak však len u nás, lebo informácie si vymieňame trebárs aj s Poliakmi, Čechmi či Nemcami.
V Nemecku som však neraz videl 70-ročných dôchodcov hrať každý deň tenis, mnohí cestujú po svete. Nie je problém v tom, že tí naši sú akýsi zrobenejší, unavenejší?
Určite, lebo tí vonku vyrastali v inom systéme ako my. Oni mali súkromné vlastníctvo, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu, naše podmienky odzrkadľujú opak a vidieť to aj na postavení dôchodcov.
Nemci majú viac peňazí a môžu si dovoliť aj koníčky typu tenis či ping-pong. Keď som v produktívnom veku chodil do Tatier, Slováka som takmer nestretol, všetci len robili vrátane dovoleniek, keď zase pracovali na domoch a záhradách. My sme sa jednoducho v našej ére nenaučili oddychovať, kým napríklad Nemci áno. A to je zlé.
Nejeden dôchodca by zrejme teraz argumentoval, že ako môže mať koníčky, keď všetky stoja peniaze. Nie každý si môže dovoliť drahý tenis či Tatry.
Musí premýšľať a vybrať si tie vhodné. Každý sa môže prikrývať len takou perinou, akú má. Ja to robím tak, že si z každého dôchodku nejaké eurá odložím, aby som v lete mohol ísť do Chorvátska. Rád totiž plávam, more je pre mňa balzam a teším sa na to už od januára.
To mi dáva zmysel života, rozumiete mi? Keby som ho nemal a neustále myslel len na to, čo ma bolí, ostanem znechutený a prestane ma všetko baviť. Finančne tiež dôchodcom môžu pomôcť deti a vnúčatá, potom sa im žije trochu lepšie. Žiaľ, sú aj takí, čo len prídu a okradnú vás, za 25 eur sú schopní zabiť starú mamu.
Problémom najmä osamotených dôchodcov je dôverčivosť. Zazvonia im vagabundi, predstavia sa ako plynári, elektrikári, ľudia z poisťovne, dostanú sa dnu a okradnú ich o posledné peniaze. Robíte aj nejakú osvetu?
Áno, pravidelne si na prednášky pozývame policajtov. Starí ľudia sa tak dozvedia, ako nosiť tašku na ulici, aby im ju nik nevytrhol, ako sa správať, keď príde do ich domu či bytu niekto cudzí.
Debatujeme tiež o exekúciách, aby si ľudia nepožičiavali peniaze, ak na to nemajú, nabádame ich, aby si riadne prečítali každú zmluvu predtým, než ju podpíšu a porozmýšľali, či naozaj budú chopní splácať úver tak, ako sa chcú zaviazať.
Zachytili ste film Šmejdi, ktorý ukazuje praktiky gaunerských firiem na predajných akciách?
Dokonca sme ho premietali a úprimne hovorím, že aj sám som bol svedkom takýchto akcií. To bolo čisté okrádanie ľudí, samé podfuky. Keď som bol na takej akcii naposledy v Lučenci, skoro som tých predvádzačov chytil pod krk, takmer sme sa bili.
Prečo však na tie akcie vôbec chodíte?
Ja som bol len na niekoľkých, lebo som chcel na vlastné oči vidieť, ako to tam prebieha. Mnohí dôchodcovia tam však chodia pravidelne. Chytila ich mánia, že takto vidia kus sveta, posedia si, dostanú jedlo a nakoniec si tam kúpia hlúposť, ktorá skončí pod posteľou. Je to pre nich niečo ako šou či divadlo.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5513252/5513252.jpeg?rev=2" author=""]Nenudím sa, hoci keď ráno vstanem, už mám vlastne fajront.[/content]
[content type="citation"]Boli sme štyria kamaráti, ostal som sám[/content]
Najdrsnejšou súčasťou dôchodkového veku je zrejme to, ako postupne umierajú blízki či kamaráti. Ako na človeka pôsobí, keď vidí, že ľudí okolo neho je čoraz menej?
Poviem to na skutočnom prípade. Boli sme štyria skvelí kamaráti, ktorí sa každý deň od deviatej do jedenástej stretávali v divadelnej reštaurácii. Ostal som z nich sám, všetci traja mi už odišli. Koľkokrát dnes idem po meste a je mi z toho smutno, som si však vedomý toho, že sa s tým musím nejako vysporiadať.
Mám tiež kamaráta, ktorý sa každý deň chodí pozerať, kto spomedzi nás navždy odišiel. Keď ma stretne, už mi hlási mená. Darmo, taký je život, nebudeme tu navždy. Vplýva to na psychiku, záleží len na sile človeka, či s tým dokáže bojovať alebo prepadne depresiám.
Myslí 74-ročný človek aj na vlastnú smrť?
Úprimne? Ja si z nej ťažkú hlavu nerobím. Keď to príde, tak to príde. Poznám prípad, keď kamarát prišiel z prechádzky, sadol si do kresla, manželka mu šla robiť večeru, prišla po neho a on už nežil. Prajem si, aby to u mňa bolo podobné, nerád by som bol odkázaný na druhých a strpčoval život deťom či vnúčatám. Nech sa to stane, ako sa hovorí, naraz.
Je pravda, že mnohí starší ľudia si automaticky odkladajú peniaze na pohreb, aby pozostalí nemali starosti?
Je to pomerne rozšírené. Sú takí, čo už majú odložené peniaze na krematórium, dokonca majú na cintorínoch vyhradené miesto, stačí dopísať dátum odchodu. Ja si však z toho fakt ťažkú hlavu nerobím. Zatiaľ.
Aby sme neskončili smutne – čo vám robí najväčšiu radosť?
Keď vidím vnuka v hokejovej bráne, že mu to dobre ide. Chodím na jeho zápasy aj na tréningy. Bude mať 10 rokov a robí mi nesmiernu radosť. Druhou radosťou je moja záhradka, na ktorej si niečo posadím a teším sa, keď sa zo zeme všetko tlačí hore.
Inými slovami nenudím sa, hoci keď ráno vstanem, už mám fajront. Keby som vám ukázal kalendár, videli by ste, že nejaké akcie mám každý deň. Nemám čas rozmýšľať nad smrťou.
Rozhovor nebol autorizovaný, František Šušlík to nepožadoval.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
