Spoločnosť 21. storočia sa zvykne nazývať informačnou, no informácie dôležité pre každodenný život ľudia nemajú. Vedia mnoho o živote celebrít, o rozdieloch medzi jednotlivými tovarmi v supermarkete aj o nástrahách svetového terorizmu, no nevedia nič o tom, kto rozhoduje o výške poplatku za odvoz odpadkov či o zrušení nenaplnenej základnej školy. Často vedia viac o fungovaní orgánov Európskej únie ako o právomociach ich mestského úradu.
Niet sa čo čudovať. Sledovať pravidelné a niekedy rýchle zmeny v oblasti našej verejnej správy si vyžaduje úsilie a trpezlivosť. Občan si večer po práci neotvorí novú brožúrku Inštitútu pre verejné otázky, ale radšej sa zabaví na seriáli z Markízy. Je to úplne normálne, takto sa správa aj obyvateľ Kanady, Nemecka či Nového Zélandu. Čo však normálne nie je, je fakt, že človek musí po nociach hľadať a lámať si hlavu, aby sa dozvedel podstatné veci o tom, kto v jeho meste o čom rozhoduje. Pretože objaviť informáciu je len prvý krok, no porozumieť jej zložitému jazyku je často ešte ťažšie.
Na komunálnej úrovni sa točí začarovaný kruh. Neinformovanosť občanov o ich základných právach a oprávneniach spôsobuje nezáujem o dianie v miestnej komunite či v meste a, samozrejme, neúčasť na rozhodovaní o každodenných problémoch. V takej situácii prichádza úradník a „zhodnotí“ to takto: „Načo ľudí vôbec o niečom informovať, keď nemajú záujem a nechodia sa pýtať?“ No ľudia, ktorí v oblasti verejnej správy pracujú a sú nestrannými pozorovateľmi, mohli zaznamenať okamihy, keď jediná dôležitá a správne rozšírená informácia spôsobila prudkú vlnu záujmu a kolektívnej aktivity. Preto si myslím, že vyjsť z tohto začarovaného kruhu musia ako prví predstavitelia samosprávy. Musia pochopiť, že na pozdvihnutie občianskej účasti nestačí len formálne si splniť povinnosť a informovať „spôsobom v mieste obvyklým“, ako ukladá zákon. Ak úprimne chcú revitalizovať občianske komunity, musia sa vybrať cestou nad rámec zákona.
Na rozdiel od miestnej štátnej správy, ktorá môže konať výlučne v medziach zákona, majú obe ruky voľné. Na zmenu je najvyšší čas: kompetencie sa rýchlo presúvajú nadol a občan sa ani nenazdá a zo samospráv vzniknú decentralizované mocné pevnosti, kde sa spravodlivosti nedovolá.
Preto ma prekvapuje malý záujem mimovládnych organizácií o komunálne voľby. Kde sú projekty, kde billboardy a kampane mobilizujúce verejnosť na volebnú účasť? Tieto týždne sú predsa jedinečnou šancou, ako môžu občania, po štyri roky zdanlivo bezmocní, predložiť svoje požiadavky kandidátom na volené miesta samospráv a získať od nich isté záväzky. Je zrejmé, že bez podpory mimovládnych organizácií sa roztrúsení občania sami dokopy nedajú a neprehovoria.
Je to škoda, prichádzajú tak o možnosť efektívne kontrolovať svojich budúcich zástupcov a ich narábanie s rastúcimi kompetenciami a od roku 2004 aj s finančnými prostriedkami. Pre mnohých v slovenskom treťom sektore sú asi dôležitejšie priority zahraničných donorov, nadácií, ktorí majú radšej veľkú politiku, ako „prízemné“ potreby obyčajných ľudí (bezpečnosť, parkovanie, zeleň na sídliskách).
Keď sa pred voľbami verejne nediskutuje o problémoch komunít, tak sú obyvatelia tlačení buď nevoliť, alebo vybrať si podľa straníckych sympatií. Chceme spochybniť tento nezodpovedný zlozvyk, pretože takto vložíme neznámym ľuďom do rúk ešte väčšiu moc ako pred štyrmi rokmi (napríklad tí, ktorí budú čoskoro rozhodovať o privatizácii mestských vodární a kanalizácií, môžu pekne ovplyvniť výšku vašich mesačných výdavkov na domácnosť…).
Autor: LEO SINGER(Autor je komunitným organizátorom občianskeho združenia Občania v akcii)
