Rusom ruky nepodáme. Či vyhráme, alebo prehráme, spomína hokejista

Legendárny hráč Sparty, hokejista Jan „Gusta“ Havel zažil eufóriu roku 1969.

(Zdroj: Post Bellum)

Vtedy hokejisti dvakrát porazili Sovietsky zväz a aspoň trochu sa pomstili za okupáciu.

Jan Havel sa narodil v roku 1942 v Kolíne a vyrastal v neďalekej obci Pašinka. Za obcou sa nachádzal rovnomenný rybník a práve tam si Jozef ako päťročný obul korčule a podoprel sa hokejkou, ktorú mu dal otec.

„Otec mi chcel ukázať, ako sa mám odrážať. Na rybníku však boli nejaké kamienky alebo čo, zasekol sa a skončil na bruchu pri stavidle. Ja som sa na tom strašne bavil,“ spomína Jan Havel na svoje hokejové začiatky a otca automechanika, neskôr riaditeľa autodielní a presvedčeného komunistu.

Vraj neveril, keď mu Jan rozprával o tom, čo videl v Rusku a v západných krajinách, keď jazdil na turnaje s národným tímom.

„Otec bol komunista – somár. Prepáč, oci, už ma nepočuješ. No hovoril som ti to, ešte keď si bol nažive,“ upiera Havel pohľad do neba.

„Tu naokolo stavajú komunisti paneláky a ty ani neopravíš strechu na dome. A pritom si riaditeľ! Keď som mu rozprával, akí chudobní sú ľudia v Rusku, hrozne sa rozčuľoval, že sú to nezmysly, že tam predsa majú všetko!“ spomína Havel na otca. Jeho matka pracovala na štátnom majetku.

Kráľ strelcov na vojne

Keď mal Jan desať rokov, vybral sa tajne – bez vedomia rodičov - spolu so šiestimi kamarátmi na nábor do mládežníckeho hokejového klubu Kolín Tatra. Jeho a kamaráta prijali, ostatní mali smolu.

Otec ho v jeho detskom sne podporoval, matke však musel sľúbiť, že nebude zanedbávať školu a učenie. Dokončil si priemyslovku, kde sa vyučil za automechanika. V čase, keď nastupoval na povinnú vojenskú službu, hral už tento vzrastom malý a zavalitý hokejista prvú ligu.

27582_jan_havel_williams.jpg„No neprešiel som kvalifikáciou, a tak ma poslali do Dukly Litoměřice. Potom som sa stal Kráľom strelcov a druhý rok vojny som už hral za ligovú Duklu Jihlava,“ hovorí pyšne Havel, ktorý je presvedčený, že dnešným mládežníkom v hokeji chýba vojenská disciplína.

„Nechcem tvrdiť, že všetci, ale dnešní chalani sú jednoducho z iného cesta. Sú zvyknutí, že za nich všetko zariadi mamička. Nestarajú sa o výstroj. To my sme museli, ľudkovia, všetko skladať pekne do komínkov. Na vojne vás učili byť samostatným a presne to tým dnešným strašne chýba,“ sťažuje sa Havel, ktorý sa v rokoch 1959 – 1961 okrem tréningov učil aj pochodovať, salutovať a recitovať frázy z politicko-osvetovej prípravy.

Havel spomína aj na útvarového „šikanovateľa“, politruka Vika: „To meno možno poznáte, nie? To bol ten, ktorý sa prihlásil, že požičia peniaze Grossovi (Stanislavovi Grossovi, bývalému českému premiérovi - pozn. red.). Vtedy na vojne nás hrozne buzeroval. Stretli sme ho na námestí pred kasárňami, mali sme už asi iba týždeň do konca vojny a on bol pekne naštvaný. Oblečený bol v civile a začal na nás kričať. My sme sa vtedy tvárili, že ho nepoznáme. Stano mu povedal: ,Čo tu kričíte? Ukážte nám doklady.‘ A potom mu ich vzal a hodil do poštovej schránky. Vik tam musel stáť celú noc a čakať, kým mu ju ráno otvoria. Skončili sme v base, no po pár dňoch nás z toho dostal náš veliteľ Pitner,“ smeje sa Havel, ktorý po vojne nastúpil do Sparty.

Každý deň o šiestej ráno dochádzal do továrne ČKD, kde leštil a rezal okrasné lišty na lokomotívy, podvečer chodil na tréningy.

„Nikoho nezaujímalo, že sme unavení. Museli sme chodiť do práce, večer zápas, do postele sme sa dostali neskoro v noci a ráno zase na šiestu do fabriky. To sa nedalo vydržať, a tak sme štrajkovali.“

Štrajk hokejistov

V roku 1965 sa hral mimoriadne sledovaný zápas Sparta proti Komete Brno. Lístky sa nedali zohnať, hokejový štadión Sparty vo Fučikárni, ako sa vtedy hovorilo výstavisku, zaplnilo 17 200 divákov. V deň zápasu sa o tretej popoludní zišli hokejisti v neďalekom hoteli, kde mali pripravené žemle a čaj. Prešli cez Stromovku a vyrazili do haly na zápas.

„Naschvál sme išli pomaly. Chceli sme, aby nás funkcionári, ktorí boli s nami, predbehli. Pri štadióne bola taká malá krčmička, do ktorej sme vošli a tým bafuňárom sme odkázali, že nebudeme hrať dovtedy, kým budeme musieť chodiť do práce. Prvý išiel vyjednávať, myslím, Peter Lindauer. Predsedovia, konatelia, aj tréner Gut tam stáli ako primrznutí. Odkázali nám, že ak nenastúpime do pätnástich minút, s hokejom sa môžeme rozlúčiť. My sme však neustúpili. Druhý raz som poslal Fera Tikala. Vrátil sa s tým, že je dohodnutý. Od tej doby sme nemuseli chodiť do práce,“ pochvaľuje si Havel.

Tesne pred začiatkom zápasu prišiel za hráčmi do kabíny tréner Karel Gut, ktorý im povedal, že keďže zrejme vedia o taktike všetko, k zápasu im nič hovoriť nebude. Hráči sa vyhecovali, no aj tak prvú tretinu prehrali 3:0.

„To viete, že sme si nadávali. Boli sme pod obrovským tlakom. Tie nadávky si ani neviete predstaviť. V ďalšej tretine sme vyrovnali a dokonca vyhrávali 4:3. Ak si dobre pamätám, zápas sa skončil remízou 5:5," spomína Havel, ktorý síce nemusel chodiť do fabriky, naďalej však dostával plat robotníka ČKD.

havel.jpg

www.hcsparta.cz

Vodka v chráničoch

Hokejisti Sparty ČKD dostávali mesačný plat 2200 Kčs, ten, kto mal manželku a deti bral 2700 Kčs, čo sa v prípade výhry ešte zvýšilo na 3200 Kčs. V tom čase to predstavovalo dvojnásobok priemerného platu, ktorý bol porovnateľný s platom baníkov, vtedajšou platovou elitou národa.

Hráči navyše pri výjazdoch do zahraničia dostávali vreckové vo výške 400 Kčs na osobné veci ako napríklad na oblečenie a darčeky pre rodinu. Vo Švédsku alebo v západnom Nemecku hokejisti navyše zvykli predávať vodku.

„To bol tovar, ktorý sme vyvážali von. Fasovali sme päť mariek na deň. Za to sme si mohli kúpiť maximálne košeľu alebo topánky. Kožuch stál sto mariek a na to ste už nemali. Tu sme za 15 alebo 20 korún nakúpili fľaštičky vodky, buď Pražskú alebo Stoličnú. Do batožiny, medzi chrániče, do rukavíc, aby sa nám nerozbili, sme nabalili päť až desať fliaš. Vo Švédsku zháňali vodku," spoména.

"V Rusku bol zas dopyt po bavlnenom oblečení. Napríklad šál som tam predal za dvadsať rubľov! Za to som kúpil desať vodiek. Vo Švédsku som za jednu fľašu zinkasoval 25 švédskych korún a to už bol balík. Vozilo sa aj brúsené sklo. Jednoducho, vedeli sme kšeftovať,“ opisuje situáciu Havel, ktorý svoju batožinu plnú alkoholu na váhe nadvihoval, aby neplatil vysoké clo. No raz ich vraj prichytili.

Celé mužstvo prevážalo do zahraničia osemdesiat fliaš vodky. „Z toho bol veľký problém. Nie pre nás, nás pokarhali, ale pre vedenie. Písalo sa o tom aj v novinách, no neboli sme v tom sami, robili to aj mužstvá z Košíc, Budějovíc a podobne.“

Hokejisti bojujúci proti sovietskym tankom

Prvý „politický“ zápas odohral Jan Havel ako člen národného tímu vo februári 1968 na olympijských hrách vo francúzskom Grenobli. V Československu komunisti nesmelo debatovali o reformách, o socializme „s ľudskou tvárou“. Blížila sa slávna Pražská jar 1968.

Dňa 15. februára nastúpil národný tím ČSSR proti sovietskej zbornej. Československo v dramatickom závere nakoniec zvíťazilo 5:4.

„Rusi boli ako mašiny, všetci sme vedeli, že sú vynikajúci hráči. Trénovali od rána do večera. No tu išlo ešte o niečo viac. My sme hrali za našu národnú hrdosť,“ pokračuje v rozprávaní Havel, ktorý si spolu s tímom priviezol striebornú medailu. V Československu sa oslavovalo, no zďaleka nie tak, ako o rok neskôr.

V auguste 1968 obsadili vojská varšavskej zmluvy Československo, tanky – podľa slov Sovietov – prišli „na pomoc“, aby nás zachránili pred fašistickou kontrarevolúciou.

Sedem mesiacov po invázii sa československý národný tím stretáva opäť v zložení: Augusta, Bednár, Černý, Dzurilla, Farda, Golonka, Horešovský, Hrbatý, bratia Holíkovci, Jiřík, Lacky, Klapač, Machač, Nedomanský, Pospíšil, Šefčík, Suchý a Jan Havel a nastupuje proti hokejovým buldozérom zo ZSSR.

Pôvodne sa majstrovstvá sveta mali odohrať v Prahe, ale komunisti sa obávali nepokojov. Svetová hokejová federácia turnaj presunula do švédskeho Štokholmu.

„To nám hrozne prekážalo. Všetci z mužstva sme vedeli, do čoho ideme. Rusom teda ruky nepodáme. Či už vyhráme, alebo prehráme. Cestou na letisko sme sa na tom v autobuse všetci zhodli,“ spomína.

Vo Švédsku sa prvý raz hral šampionát na dve kolá. Počas prvého hokejového zápasu sa v hľadisku rozkričali stovky ľudí, skandovali heslá ako napríklad: „Nech žije Československo!“. Diváci zdvíhali transparenty: „Rusi bu bu bu, dostanete na hubu!“ „Vy nám tanky, my vám branky!“, „My sa Rusov nebojíme, v hokeji ich porazíme a august im oplatíme!“

Ako poraziť sovietsku mašinu

Taktika hráčov spočívala v tvrdosti: prvú tretinu hrať čo najviac silou, potiahnuť ju čo najdlhšie, súpera unaviť a rozhodiť. „Ak by sme neboli zvíťazili, dohodli sme sa, že sovietsky tím na ľade aspoň poriadne vytrieskame,“ povedal v jednom televíznom dokumente bývalý hokejový reprezentant Oldřich Machač. Československo však vyhralo 2:0.

„Ruku sme im naozaj nepodali. Odišli sme do kabíny. Tréner potom novinárom hovoril, že u nás je zvykom, že ruku podáva porazený tím. No ale my sme sa na tom dohodli. V kabíne sme sa potom dozvedeli, že doma to nikto nevidel, československá televízia to vystrihla,“ opisuje udalosti Havel, ktorý si pred nasledujúcim zápasom spolu s ďalšími štyrmi spoluhráčmi na drese prelepil sovietsku hviezdu nad československým levom.

V tomto však mužstvo nebolo jednotné. „Prišlo, ako sa hovorí, na lámanie chleba. Nikomu to nevyčítam, každý mal svoje svedomie. Každého sme sa opýtali, čo urobí.“

Týždeň po prvom zápase pokračovala hokejová bitka druhým, oveľa dramatickejším zápasom. Ešte nikto dovtedy neporazil Rusov dvakrát za sebou.

Celý západný svet rovnako ako aj východný blok s napätím sledovali devätnásťčlenný tím Československa. Po prvej tretine naši viedli 2:0, no v druhej už sovietsky tím vyrovnal.

V záverečnej časti strelil gól najprv Jozef Horešovský a následne, v 51. minúte, Jaroslav Holík. Skóre 4:2 vyzeralo nádejne. Dve minúty pred koncom sa však sovietskemu hráčovi Ragulinovi podarilo znížiť. Československí hráči nakoniec vyhrali 4:3.

V Československu vypukli dovtedy nevídané spontánne pouličné oslavy, ktoré sa vzápätí premenili na protisovietske demonštrácie. Hráči sa zatiaľ v hoteli radovali domnievajúc sa, že si zo šampionátu odvezú zlatú medailu.

Bodovanie najlepších mužstiev ČSSR, Švédska a Ruska sa však skončilo nerozhodne, všetci získali po 16 bodov. Pred turnajom organizátori oznámili hráčom, že rozhodovať bude skóre troch mužstiev, ktoré hrali o titul. Nakoniec rozhodlo celkové skóre, a tak si hráči Československa odviezli bronzové medaily.

„Ešte tri hodiny pred odovzdávaním medailí sme si mysleli, že sme zlatí! Úprimne poviem, boli sme sklamaní. Keď sme s Honzom Souškom stáli vedľa seba, pozreli sme na seba a on mi hovorí: ,Ty brďo! Tak my sme teda skončili tretí?!‘ Úplne sme z toho zamrzli,“ opisuje Jan Havel švédske krivdy, ktoré boli neskôr bohato vyvážené slávou doma.

Všade, kam prišli, ich ľudia potľapkávali po chrbte a ďakovali im. Pri prechode cez hranice ich colníci len zdravili, alebo si pýtali ich podpisy.

Útok na Aeroflot

Tesne po slávnom víťazstve sa na Václavskom námestí v noci z 28. na 29. marca strhla mela. K domu č. 11 nechala ŠtB naviezť hromadu dlažobných kociek. Skupina spolupracovníkov - provokatérov, ku ktorým sa pridali rozvášnení demonštranti, hádzali kocky do výkladu kancelárie sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot.

KGB incident vyšetrila a sovietski predstavitelia požadovali vysvetlenie, ako je možné, že československé bezpečnostné zložky nedokážu ochrániť svojich spoluobčanov pred teroristami.

Chyba bola údajne na strane reformných komunistov zoskupených okolo Dubčeka. 17. bol apríla na zasadnutí ÚV KSČ zvolený nový tajomník Gustáv Husák.

V nasledujúcich mesiacoch a rokoch z KSČ vyhadzujú alebo sami odchádzajú tisíce ľudí. Čoskoro na to nadobúda platnosť tzv. obuškový zákon, ktorým sa sprísňujú tresty za akékoľvek protikomunistické prejavy. Vo všetkých podnikoch sa začínajú konať previerky.

Kto si nespytuje svedomie ohľadom svojich „pomýlených“ názorov v rokoch 1968 a 1969 a nevyjadrí súhlas so sovietskou okupáciou, buď ho vyhodia, alebo sa jeho kariéra končí.

Začína sa ďalšie temné obdobie našej modernej histórie, tzv. normalizácia. Dňa 28. apríla 1976 prijali od prezidenta Gustáva Husáka Rád práce „za zásluhy na budovaní štátu a jeho hospodárskom, politickom, sociálnom a kultúrnom rozvoji“ traja hráči mužstva, a to Oldřich Machač, František Pospíšil a Jiří Holík.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naučme sa správne dochucovať ryby
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  5. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  6. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  7. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. Naučme sa správne dochucovať ryby
  2. 10 vecí, ktoré môžete dostať od zdravotnej poisťovne zadarmo
  3. Úspech na Majstrovstvách sveta v Quadrathlone
  4. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  5. Od septembra opäť po starom
  6. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  7. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  8. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  9. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  10. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 992
  2. Od septembra opäť po starom 5 933
  3. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 4 701
  4. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom? 3 117
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 839
  6. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 732
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 202
  8. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš? 1 121
  9. Ako sme jazdili v socializme 1 091
  10. Leto nekončí! 1 033

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala. Mandát premiéra do Salzburgu ministri nakoniec odsúhlasili na diaľku, Fico neprišiel na ohlásenú tlačovú besedu.

KOMENTÁRE

Fico môže stratiť viac než Danko

V prípade vabanku môže Smer stratiť viac než SNS. Už teraz má preň kauza nepríjemné dôsledky.

KOMENTÁRE

Podomový šmejd s jadrom Únie

Žiadna „super EÚ“ s jedným pevným jadrom sa nechystá.

Neprehliadnite tiež

Domov

Od Tomáša ku Kočnerovi, kauzu Čistý deň sprevádzali škandály

Psychológovia hovorili o nátlaku, poslanec Boris Kollár flirtoval s chovankyňou a vedenie zariadenia sa obklopilo kontroverznými poradcami.

Domov

Danko pred rokom: Som hrdý, že sme správni chlapi

Budúci týždeň uplynie rok od podpisu koaličnej zmluvy medzi stranami Smer, SNS a Most. Danko v prejave chválil Fica. Ten rečnil o stabilite.

Domov

Drucker pripravuje zmeny v systéme obhliadania mŕtvych

Pozostalí čakajú na lekára často aj niekoľko hodín.

Domov

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala. Mandát premiéra do Salzburgu ministri nakoniec odsúhlasili na diaľku, Fico neprišiel na ohlásenú tlačovú besedu.