JÁN FARKAŠ (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1964 v Banskej Bystrici, detstvo prežil na Sliači. Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Pracuje na železnici, od detstva sa venuje krížovkám, neskôr pribudli aj hlavolamy a sudoku. Od roku 2002 je šéfom Slovenského zväzu hádankárov a krížovkárov. Medzi jeho hobby patrí práca s deťmi, moderovanie, právo, turistika, kone, staré kultúry a cestovanie. Má dve deti, žije v Martine.
Podľa legendy vznikla prvá krížovka tak, že istý Victor Orvill sa nudil vo väzení v Kapskom Meste, a tak vypisoval slová na šachovnicovú dlažbu v cele tak, že ich spájal vodorovne aj zvisle.
O vzniku krížoviek existuje niekoľko verzií, Orvill je len jeden z tých, o ktorých sa to vie dokázať.
Za otca krížovky sa zase považuje Arthur Wynne, ktorý ju v roku 1913 zverejnil v novinách New York World. Jeho šéf totiž chcel mať vo vianočnej prílohe niečo nové a zaujímavé. Vďaka čomu sa však stala fenoménom?
Áno, to bola prvá publikovaná krížovka. Krížovky prerazili, lebo poskytovali určitú dávku vedomostí, ktoré sa nebolo treba učiť. Ľudia teda po nich siahali nielen preto, že im prinášali radosť či relax, ale aj preto, že boli poučné a prinášali spektrum informácií, ku ktorým by sa riešitelia, navyše nenútenou formou, inak nedostali. Nemali by totiž dôvod po nich pátrať.
Prvá kniha krížoviek prišla na trh roku 1924. New York Times vtedy fascinovane písali, ako obrovské množstvo ľudí na hociktorom mieste „nazerá do tých štvorčekov.“
Objektívne treba povedať, že krížovkám v popularite jednoznačne pomohli médiá, lebo im dali veľký priestor. Dnes to už celkom neplatí, lebo koncom 90. rokov sa cez západnú Európu a USA aj na východ dostalo negatívum, ktoré spočíva v tom, že sa znižuje slovná zásoba mladej generácie. Tá tak o krížovky postupne prestáva mať záujem.
Nie je to prirodzený dôsledok toho, že mladí už v rukách nemajú dôvod držať pero, keďže všetko sa píše na počítačoch? Ku krížovkám treba pero či ceruzu.
Neviem, čím to je, možno to naozaj súvisí s internetom a dnešným spôsobom získavania informácií. Mladá generácia jednoducho stráca potrebu vzdelávať sa inak. To je však téma skôr pre sociológov.
Na druhej strane tu máme fenomén, že mladá generácia na rozdiel od strednej a staršej inklinuje k hlavolamom a sudoku, teda k niečomu, kde netreba žiadne encyklopedické vedomosti. Stačí im len logika a jednoduchý sedliacky rozum. Je to niečo podobné, ako keď v 70. rokoch Ernö Rubik prišiel s Rubikovou kockou, ktorú vďaka logike dokázali poskladať osemročné deti aj osemdesiatroční matadori.
Keď už ste spomenuli sudoku – kedy vzniklo?
Veľmi dávnym predchodcom sudoku bol takzvaný magický štvorec, v ktorom bol na ploche päť krát päť písmen latinský nápis, ktorý sa čítal rovnako, nech ste to robili z ktorejkoľvek strany.
Úlohy typu sudoku poznáme aj z 18. storočia. Názov prišiel z Japonska a vo voľnom preklade znamená niečo ako „vlož číslo na svoje miesto“.
Spopularizovať ho mal novozélandský sudca Wayne Gould, ktorému sa zapáčilo, keď bol v Tokiu.
Ten však už viac-menej iba hľadal softvér, ako veľmi jednoducho generovať stále nové úlohy. Potom dal ponuku londýnskym novinám The Times s tým, že ani netušil, čo spôsobí.
V podstate jednoduchá hra tak uchvátila Londýnčanov, že sa dokonca zrazu zastavilo metro a noviny písali veľké story, ako ľudia stoja, majú noviny poopierané o okienka a riešia úlohy. Ostatní nechápali, čo sa deje, až o dva či tri dni sa dozvedeli, že to spôsobila jedna strana v Timesoch. Je o tom aj niekoľko fotografických dokumentov.
V krížovkách sme inak za svetom príliš nezaostali, prvá slovenská sa objavila v časopise Slovenský ľud v roku 1925.
Vďaka tomu, že tu boli páni s obrovským entuziazmom. Som jeden z tých, čo mapoval históriu krížoviek od 40. rokov, keď za vojny vychádzal časopis Krížom krážom, ktorý bol doslova závislý od toho, či ľudia narukovali, alebo nie. Prežíval teda akoby zo dňa na deň.
Mnohí autori sa síce nedočkali konca vojny, v rokoch 1948 až 1950 sa však, našťastie, prihlásilo obrovské množstvo mladých ľudí, ktorí začali vytvárať novú éru slovenského lúštenia.
Treba dodať, že hádanky ako také už vďaka ľudovej slovesnosti dávno predtým poznali aj naše staré a prastaré matere v 19. storočí. Bola to síce iná forma ako krížovky, ale dokazuje to, že ľudia si už dávno vedeli zo seba robiť žarty a baviť sa na tom.
Čím sú krížovky dnes? Zabíjaním nudy, koníčkom alebo edukačnou záležitosťou?
Všetkým, čo ste menovali.
Je tu aj kategória ľudí, čo v nich profesionálne súťažia a dosahujú v lúštení časy, až človek žasne.
Nebudem hodnotiť tých, čo na súťaže nikdy neprídu, lebo o nich s výnimkou pár známych nevieme. Mnohí sa tomu vyhýbajú, lebo sa boja, že skončia poslední, že tam nikoho nepoznajú, že je to ďaleko, cesta niečo stojí, treba variť sobotňajší obed a podobne.
Keď však niektorí z nich nakoniec prídu, garantujem vám, že 99 zo 100 ľudí je veľmi príjemne prekvapených atmosférou a 60 až 70 z nich sa potom už opakovane vracia.
Koľko krížovkárov so záujmom o súťaženie je na Slovensku?
Určite stovky, možno aj tisíce, ale presne sa to nevie, nechcem to nadhodnotiť. Niektorí chcú byť priamo členmi Slovenského zväzu hádankárov a krížovkárov, iní sa z rôznych dôvodov bránia mať akýkoľvek preukaz či registráciu. Pre našu komunitu však napriek tomu robia veľa.
Čo sú to za ľudia?
Pochádzajú z rôznych profesií – od predavačiek, učiteliek cez lekárov až po členov Najvyššieho súdu, vedcov a politikov. Mali sme tam aj kňaza.
Ktorých politikov?
To sa nehodí vravieť, nikomu nebudem robiť politickú kampaň.
Ako prebiehajú súťaže?
Je to podobné, ako keď lúštite krížovku vo vlaku či na dovolenke, akurát to robíte na čas a za body. Organizujeme okolo 30 súťaží ročne, niekedy príde aj viac ako 100 ľudí. Zúčastniť sa môže hocikto, sú totiž určené pre verejnosť.
Viete, čo je skvelé? Keď na súťaži oproti sebe sedia dieťa s dôchodcom, ktorému ťahá na deväťdesiatku a dokážu sa rovnocenne baviť. Zažil som aj to, ako taký pán povedal 14-ročnému chalanovi, aby mu tykal, lebo veď obaja sú krížovkári a on sa nechce vyvyšovať nad ostatných. V komunite sa tak stierajú sociálne, vzdelanostné aj vekové rozdiely.
Ján Farkaš: Medzi krížovkármi zažijte čokoľvek okrem sexu. A aj ten sa možno vyskytne. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Spolupracujete pri tvorbe krížoviek aj s jazykovedným ústavom?
Dlhé roky, lebo bazírujeme na tom, aby boli v krížovkách reálne výrazy a nie také, čo sa tam, žiaľ, vyskytujú posledné roky. Nebudem menovať redakcie, ale viaceré si nájdu nejakého autora mimo našich radov, a ten, ak mu už nepasuje žiadne písmenko, si pokojne vymyslí neexistujúce slovo a označí ho napríklad za rieku v Ugande.
OK, som lúštiteľ krížoviek a chcel by som vstúpiť do vášho zväzu. Čo tam zažijem?
Čokoľvek okrem sexu. A aj ten sa možno vyskytne, pretože tam máme aj takých ľudí, z ktorých sa nakoniec stali páry. (smiech) Všetci im fandia, fotografia jedného takého páru sa dokonca stala hitom majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v Maďarsku.
A čo okrem sexu? Zaujíma ma život krížovkárskej komunity.
Treba to rozdeliť do viacerých rovín, lebo aktivít je mimoriadne veľa. Najdôležitejšou je tvorenie súťaží, ktoré prinášajú riešiteľom to, čo sa im v bežných časopisoch nedostáva.
Konkrétne?
Raz až dvakrát ročne zmonitorujeme široké spektrum novín a časopisov, v ktorých vychádzajú krížovky, a vychádza nám, že až 60 percent z krížoviek v médiách na Slovensku je brak. Vieme to aj dokázať. Ľudí, čo tie krížovky tvoria, ani nevoláme autori, lebo si fakt na ničom nedávajú záležať.
Títo autori sú teda škodná vo vašej komunite?
Nie. Sú škodná voči tým, čo si chcú tie krížovky vylúštiť, a tiež voči redakciám. Týka sa to, žiaľ, aj špecializovaných krížovkárskych časopisov.
V čom je problém?
Na každý druh krížovky existujú určité pravidlá. Autor si nemôže zmyslieť, že ich zmení, lebo sa mu nepáčia, a len tak si vytvoriť neexistujúci novotvar. To nie je autorská práca, ale demagógia.
Slovenská populácia pritom pozná najmä jeden druh krížovky – takzvanú švédsku, pričom ich existuje viac ako 60 druhov. Každá z nich má svoje pravidlá vrátane vizuálnych. Keby sa naozaj dodržiavali, tak sa nestane, že ľudia do redakcií píšu, aký paškvil zverejnili.
Chyby teda robia primárne redakcie?
Ich chybou je, že na to nereagujú a nehľadajú spoluprácu s autormi, ktorí sú dobrí.
Neviem, prečo by redakcie na tvorbu krížoviek objednávali neschopných autorov. Nemá to logiku.
Lenže realita je taká, že si objednávajú aj nekvalitu. Nemôže sa predsa stať, že v krížovke má byť v stĺpci ruská rieka Neva, ale keďže autorovi v riadku nepasuje N, ale P, tak to zmení na Peva a uvedie ako spomínanú rieku v Ugande.
Čudné, keďže v čase internetu možno takú vec ľahko overiť.
Nie je to celkom tak, nehovoriac o tom, že Google je jeden z najzradnejších zdrojov informácií. Vychádzať treba z korektných slovníkov jazykovedných ústavov. Ako však chcete pristupovať k autorovi, ktorý si niečo doslova vymyslí? Dostane za to zaplatený honorár, hoci len tak poskladal písmená?
Ján Farkaš: Redakcie často používajú len jedného autora, pričom ten objektívne nedokáže urobiť každú krížovku aspoň z 80 percent inak. Jednoducho sa nevyhne opakovaniu slov. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Sú aj iné výhrady k nekvalitným krížovkám?
Áno. Autori totiž neraz vymýšľajú formy krížoviek, ktoré porušujú zaužívané zásady. Existuje trebárs nepísané pravidlo, že krížovka by mala byť aj vizuálne pekná. Ak sú jej políčka len tak cik-cakovito nahádzané, autor je zlý. Celé to totiž musí byť v línii a už prázdna nevyplnená krížovka musí pôsobiť kultivovane.
Iný príklad – predstavte si krížovku na formáte A4, pričom celú tajničku nájdete len v jej hornej časti. Čo vás má potom donútiť, aby ste riešili spodnú časť? To je predsa vážna chyba.
Ako vznikajú krížovky? Moja laická predstava je, že dostanete zadanie na tajničku, trebárs že má znieť „Mama má Emu a Ema má mamu, a tak šli spolu na pivo,“ vy to hodíte do softvéru v počítači a ten z databázy slov automaticky napasuje všetky políčka tak, aby to sedelo. Stlačíte enter a hotovo. Mýlim sa?
Toto je presná ukážka krížoviek, ktoré vychádzajú v periodikách mnohých vydavateľstiev. Je evidentné, že do nich autor nedáva vlastnú kreativitu a vychádza z toho, čo mu softvér ponúkne. Ten je však obmedzený počtom slov a nič nové nenavrhne. Preto na krížovke musí pracovať ľudský mozog s neobmedzenou kreativitou a inšpiráciou.
Pochybujem, že to celé robíte ručne.
Môžete pochybovať, ale z autorov, s ktorými spolupracujeme, ani jeden nepoužíva softvérovú databázu. Krížovky tvoria ručne z hlavy, zo slovníkov a svojich skúseností.
Otázkou je, koľko krížoviek potom stíhajú vyrobiť.
Veď sa opýtajte autorov, koľko im to trvá. Postupujú tak, že si celú tajničku rozdelia na určité sekvencie. Každé slovo ma istý počet písmen, čiže je v záujme autora, aby bola rozumne rozložená po celom obrazci. Pod obrazcom myslím krížovku ako takú.
Ako má byť správne rozložená tajnička?
Ideálom je, ak sa ťahá od vrchu až naspodok v celom stĺpci naľavo aj napravo, alebo z ľavej strany na pravú v rovnomerných pásoch. Vtedy ste totiž nútený vyplniť celú krížovku. Ak to niekto robí inak, celé to stráca na optickej kvalite.
Dôležité tiež je, aby zadávateľ komunikoval s autorom, lebo občas sa stáva, že redakcia trvá na presnom počte stĺpcov a riadkov krížovky bez ohľadu na text tajničky. Stačilo by pritom možno iba vyhodiť jeden stĺpec a vzniklo by nádherné dielo. Absencia komunikácie tak krížovky doslova hyzdí.
Čo ďalšie chyby?
Redakcie často používajú len jedného autora, pričom ten objektívne nedokáže urobiť každú krížovku aspoň z 80 percent inak. Jednoducho sa nevyhne opakovaniu slov.
Dobre to vidieť na časopisoch, ktoré publikujú viac ako 10 krížoviek. Garantujem, že v nich nájdete 20 až 30 percent podobných výrazov vo všetkých krížovkách. Riešiteľov to, samozrejme, ochudobňuje. Ako ich obohatí, že rieku Nevu nájdu v každej štvrtej z nich?
Ján Farkaš: Trváme na tom, že každý autor, ktorý robí krížovku cez náš zväz, pod ňou bude aj podpísaný. Skúste si otvoriť desiatky časopisov a novín, a zistíte, koľké redakcie sa tie mená hanbia zverejniť. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Nekritizujete redakcie za nekvalitné krížovky najmä preto, lebo chcete čo najviac kšeftov pre váš zväz?
Nikomu sa nevnucujeme. Je nám to jedno, lebo podiel nášho zväzu na trhu je možno dve percentá, ostatní si spoluprácu s redakciami dohadujú napriamo. Nám ide o iné – aby vydavateľstvá tlačili na autorov kvôli kvalite. To nám bude stačiť.
Ako garantujete, že autori, ktorých na tvorbu krížoviek sprostredkujete cez váš zväz, sú pri tvorbe krížoviek lepší?
Trváme na tom, že sa musia učiť, vyvíjame na nich tlak. Nik učený totiž z neba nespadol. Dáme im teda priestor, ich krížovky však aj dvakrát skontrolujeme, a ak obsahujú chyby, vrátime ich na dopracovanie. Niekedy sa tak stane aj trikrát po sebe. Je len na autorovi, či sa chce zdokonaľovať, lebo chyby robia aj tí najlepší. Mali sme aj prípady, keď sme pre nekvalitu museli ukončiť spoluprácu.
Trváme tiež na tom, že každý autor, ktorý robí krížovku cez náš zväz, pod ňou bude aj podpísaný. Skúste si otvoriť desiatky časopisov a novín, a zistíte, koľké redakcie sa tie mená hanbia zverejniť. Podľa autorského zákona sú pritom povinné ich uviesť s výnimkou prípadov, keď si to autor neželá. A takých by som sa rovno pýtal, či sa hanbia podpísať pod svoje diela. Ak áno, nemám záujem s nimi spolupracovať, lebo som to ja, čo ako editor nesiem zodpovednosť za kvalitu.
Redakcie teda majú dve možnosti – osloviť zväz alebo konkrétneho autora?
Áno, ale ak oslovia priamo autora, riskujú, lebo nepoznajú jeho kvalitu. Renomované vydavateľstvá sa už preto obracajú priamo na nás. Vydávame aj knihy krížoviek pod názvom Krížovky z pohovky, chystá sa už štvrtý titul. Editorky vydavateľstva povedali, že naše diela sú jednoznačne na vrchole. Dokonca naši odberatelia po skúsenostiach s nami tvrdia, že iných už nechcú.
Tvorím krížovky, som členom zväzu a dodáte mi zákazku pre noviny. Koľko z honoráru mi vezmete?
Päť percent, ktoré stanovil snem, takže autori vždy vopred vedia cenu aj termín dodávky.
Autora redakcii vyberiete vy? Čo ak sú noviny spokojné a chcú stále toho istého?
My garantujeme kvalitu, nie autora. Ak chcete niekoho konkrétneho, dohodnite sa priamo s ním, my to v žiadnom prípade nesľubujeme. Je výhradne našou voľbou, komu výrobu krížovky zadáme.
Prečo?
Máme na to svoje dôvody, o ktorých nebudem hovoriť.
Nie je tým dôvodom fakt, že chcete, aby boli zákazky rozdelené medzi viacerých autorov?
Je to jeden z nich. Jednoducho nepreferujeme žiadneho autora. Navyše nechcem, aby mi niekto ako štatutárovi vytkol, že niekomu som dohodil 20 krížoviek a inému len päť.
S koľkými autormi spolupracujete?
Je ich okolo 60, ale to číslo sa stále mení.
Dá sa na tvorbe krížoviek dobre zarobiť?
Nie. Je to najmä hobby. Pre človeka so štandardným príjmom z práce je to tak na darček pre partnera, dieťa, vnúča či na cestu na súťaž. Niektorí autori dokonca za honoráre nakúpia na takéto súťaže ceny, a tak vlastne svoje peniaze venujú dobrej myšlienke a úplne iným účastníkom turnajov.
Tvorba krížoviek môže finančne pomôcť skôr dôchodcom s nízkym dôchodkom. Pre niektorých je každá takáto zákazka doslova životne dôležitá, ani si nepamätám, že by takú ponuku odmietli. U zamestnaných sa s odmietnutím stretávame častejšie.
V ktorom médiu na Slovensku sú najkvalitnejšie krížovky?
Jednotkou je asi časopis Relax, ale medzi ním a ďalšími dvomi sú minimálne rozdiely.
Rozhovor bol autorizovaný, Ján Farkaš v prepise nič nezmenil.
Beata
Balogová
