[content type="longread-pos" pos="full"]
Gejovia sú poslednou menšinou, ktorú môžu ľudia bez ostychu nenávidieť a byť za to
oslavovaní, tvrdí v rozhovore gej Braňo Ondrášik.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/55/5516651/5516651.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] Narodil sa v roku 1981 v Bratislave. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, skúmal médiá na Michigan State University v USA a politickú komunikáciu na University of Leeds vo Veľkej Británii. Viac ako 10 rokov pracoval v médiách (Hospodárske noviny, Sme, Nový Čas), v roku 2010 začal robiť PR manažéra v IT spoločnosti, v ktorej je dodnes, je pedagógom na vysokej škole. Venuje sa viacerým aktivitám v mimovládkach, svoje postrehy publikuje
na blogu Sme (ondrasik.blog.sme.sk). Medzi jeho hobby patrí film a šport. [/content]
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]V akej rodine ste vyrastali?
V dobrej a spokojnej. Teda až na to, že som vyrastal bez otca. Zomrel, keď som mal šesť rokov.
Odkedy ste vnímali, že ste gej?
Od nejakých 12 rokov, čiže veľmi skoro. Určite to nebolo spôsobené výchovou alebo niečím, čo by sa dalo ovplyvniť. Jednoducho to tak bolo.
Marek Nikolov z Pastor Bonus tvrdí, že v zdravej rodine homosexuál nevyrastie. Ako vnímate jeho vyjadrenie?
Je to urážlivé. Ja som si nevybral, že budem vyrastať bez otca, rovnako ako si to nevybralo množstvo ďalších ľudí. Jeho tvrdenie je samo o sebe hlúposť, lebo existuje veľa gejov, ktorí vyrástli v kompletných rodinách.
Ťažko však hovoriť o akejkoľvek štatistike, lebo veľa ľudí sa k tomu, že sú gejmi či lesbami, nechce priznať. Odhady hovoria o 10 percentách v populácii, takže je jasné, že sú tam zastúpené rôzne typy rodín a gejovia vyrastajú aj v zdravých rodinách. Poznám ich veľa.
Odhady hovoria o štyroch percentách. Odkiaľ máte tých 10 percent?
Odhady o štyroch percentách sú kalkulované podľa prieskumov a mnoho gejov sa v nich zatají. Boli viackrát oponované a korigované, napríklad Alfred Kinsey ich odhadol vo svojom výskume na 10 percent. Preto sa prikláňam k vyššiemu číslu. Sexuálna orientácia je totiž stále tabuizovaná a mnohí sa radšej nepriznajú.
Uvedomovali ste si v 12 rokoch, že vaša orientácia môže byť problém?
Áno, samozrejme, ten dopad si už v ranom pubertálnom veku človek uvedomuje, hoci nad mnohými vecami ešte nepremýšľa. Rozumie však, že ide o niečo dlhodobo odsudzované.
Preto trochu závidím mladým gejom, ktorí vyrastajú v tejto dobe. Je totiž oveľa liberálnejšia a tolerantnejšia ako v 90. rokoch, keď som vyrastal ja. Osemdesiate roky boli dokonca ešte horšie.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5516653/5516653.jpeg?rev=2" author=""]Všetkým, čo radi chodia na Pohodu, by sa páčil aj Pride.[/content]
[content type="citation"]Mame som to ešte nepovedal[/content]
S verejným coming outom ste prišli až minulý rok. Mali ste sa o tom s kým v detstve porozprávať, alebo ste to museli držať v sebe?
Nie, nebolo s kým. Nechcel som byť predsa gej. Ak niekto začne tvrdiť, že je to len módny hit, hovorí nezmysly. Máloktorý gej, ktorý si začne uvedomovať svoju orientáciu, je tým nadšený, lebo je to spojené so samými prekážkami v nasledujúcom živote.
Prekážky pritom nie sú v ňom samom, ale v spoločnosti, ktorá ich vytvára. Ak napríklad hovoríme o adopciách detí pármi rovnakého pohlavia, najväčší problém nie je to, že dve ženy by mohli mať dieťa, ale to, ako sa voči tomu stavia spoločnosť.
Konkrétne?
Ja ako gej sa predsa zmeniť nemôžem, tak prečo vôbec odo mňa niekto žiada, aby som sa vzdal lásky? Najťažšie je, že to odo mňa ako veriaceho požaduje cirkev. Niekto, kto má zastupovať Boha, chce, aby som sa vzdal lásky a citov, pričom na to má len chabé vysvetlenia.
Kedy ste nabrali odvahu niekomu o tom povedať?
Pred blízkymi priateľmi som to priznal, keď som mal 25 rokov, hoci pár ľudí to vedelo už skôr. Potom sa to dozvedali aj ďalší, napríklad na pracovisku. Skutočný coming out som urobil na Facebooku koncom minulého roka, keď eskalovala tá vlna nenávisti. Dohnala ma k tomu práve ona a musel som priznať, že ak má niekto problém s gejmi, tak má problém aj so mnou. Nakoniec som o tom napísal aj na blogu Sme.
Mali ste strach?
Nie. Ako gej som nikdy nemal strach, na druhej strane mám kamarátov, ktorí sa kvôli orientácii stretli aj s fyzickým násilím. Je tu však jedna výhoda – kým pre rasistov je jasné, kto je černoch či Róm, gej svoju orientáciu na čele napísanú nemá. Keby sa k nej teraz priznali všetci gejovia, ľudia by sa čudovali, koľko ich je a že sú medzi nimi aj tí, o ktorých by to nikdy nepovedali.
Ako to vzala vaša mama?
Tušil som, že sa na to spýtate, ale mame som to ešte osobne nepovedal. Predpokladám, že ak to za tie roky nevytušila, dozvie sa to teraz. Na druhej strane som už o tom verejne písal, takže sa k nej táto informácia asi dostala.
Ona sa ma na to priamo nespýtala, verím však, že ma miluje takého, aký som. Priznávam, že oznámiť to okoliu je pre mnohých gejov dosť stresujúca záležitosť, lebo musia premýšľať, aká bude reakcia. Čím bližšia osoba, tým je to stresujúcejšie. Moja mama je človek, na ktorom mi záleží najviac, takže je to pre mňa obrovská záťaž. Čo ak ma ľudia, ktorých mám veľmi rád, odmietnu? Aj preto som sa s tým stresom vyrovnal naraz a napísal to verejne.
Poznám gejov, ktorí sa z tej orientácie chceli za každú cenu vymaniť. Niektorí sa ešte za socializmu liečili, iní premýšľali nad samovraždou, ďalší skúšali vzťahy so ženami, existujú aj maskované manželstvá. Chodili ste niekedy s dievčaťom?
Áno, u mňa to bolo podobné, lebo, ako som povedal, nechcel som byť gejom.Dnes som šťastný, pretože už päť rokov mám pri seba partnera, ktorého milujem, čiže moja citová potreba niekoho ľúbiť a žiť v láske je naplnená.
Koncom 90. rokov som však tiež počúval názory, že sa to dá vyliečiť, tak som skúšal chodiť s babami. Relatívne dlho som mal priateľku, ale nefungovalo to, jednoducho sa to nedalo.
Teraz si predstavte, že spoločnosť gejov núti, aby mali vzťahy, ktoré sú pre nich sexuálne neprirodzené. Je to to isté, ako keby niekto vás nútil chodiť a žiť s chlapom. Ide o nezmysel, ktorý nemôže fungovať, a čudujem sa, že niektorí tento základný princíp nedokážu pochopiť.
Kým mnohých konzervatívcov striasa pri predstave vzťahu muž – muž, dve spolužijúce ženy im už také strašné nepripadajú. Z čoho to vyplýva?
Zaujímavá otázka, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Je to však zrejme pravda, lebo ak si vezmete tému adopcií detí, výhrady počuť najmä proti mužom. To vyplýva z toho, že muži nie sú schopní sami splodiť dieťa ani sa nechať umelo oplodniť, kým u žien to ide, navyše biologickej matke dieťa vziať nemôžete. Z vlastného pozorovania inak usudzujem, že ženy všeobecne sú voči gejom chápavejšie.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5516654/5516654.jpeg?rev=2" author=""]Chýba mi, že svojmu partnerovi nemôžem na verejnosti prejaviť žiadne city, teda chytiť ho za ruku či dať mu letmý bozk bez toho, aby sa na mňa ľudia nepozerali ako na mimozemšťana.[/content]
[content type="citation"]Je to veľká psychická záťaž[/content]
Čo vás najviac hnevá?
Že gejovia sú v našej krajine jednou z posledných menšín, ktorú môžu ľudia bez ostychu nenávidieť a byť za to dokonca oslavovaní. Je to posledná skupina, na ktorú môžete použiť Boží bič v tom smere, že gejovia sú zlí a nemravní. Voči iným skupinám si to už dovoliť nemôžu.
Zároveň mi chýba, že svojmu partnerovi nemôžem na verejnosti prejaviť žiadne city, teda chytiť ho za ruku či dať mu letmý bozk bez toho, aby sa na mňa ľudia nepozerali ako na mimozemšťana. Možno v Bratislave by sa to už dalo, ale na zahraničie to stále nemá.
Keď sme boli v Londýne a partner vystúpil z vlaku, dal som mu pusu. Trochu sa ošíval, tak som mu vysvetlil, že je to v pohode a nik sa nad tým nebude pozastavovať, skôr naopak – ľudia reagujú pozitívne, lebo to vnímajú ako normálny prejav lásky.
Na blogu ste napísali: Som rád, že som gay, mohol som spoznávať ženy z iného uhla a vidieť inak, prečo sú také úžasné.“
Je to tak, lebo ženy pre mňa nie sú sexuálnym objektom, takže sa oveľa viac môžem venovať analýze toho, ako rozmýšľajú, či sledovaniu iných vecí. Ani vy gejov nevnímate zo sexuálneho hľadiska, vďaka čomu na nich môžete objavovať úplne iné stránky.
Pred pár mesiacmi sa pre homosexualitu obesil 14-ročný synovec českej moderátorky, ktorý v liste napísal, že nechce žiť v netolerantnej spoločnosti, dokonca požiadal rodinu, aby o príčinách jeho smrti hovorila verejne. Poznám gejov, ktorí trpeli či trpia depresiami. Súvisí to s intoleranciou? Nie všetci totiž žijú v Bratislave, mnoho ich je aj v religióznejších oblastiach.
Táto orientácia je veľká psychická záťaž, preto je komické, keď rôzni „kresťania“ používajú argumenty, že gejovia sú emocionálne nestabilní a majú psychické problémy. Tie predsa nepramenia z toho, že sú gejovia, ale z toho, že musia neustále analyzovať, ako tú pravdu vezmú ľudia okolo nich a ako sa im bude žiť. Výskumy potvrdzujú, že u gejov je väčšia prevalencia depresií či samovrážd najmä u mladých ľudí.
Dnes je to tu síce lepšie ako v minulosti, ale v poslednej dobe sa istí ľudia snažia zvrátiť trend posledných rokov. Problém je, že v našom systéme sme si dostatočne včas nevybudovali isté základy ako trebárs krajiny, kde už je prijaté registrované partnerstvo. To sa nám teraz, keď narastajú extrémistické názory rôzneho druhu, mstí.
Kto za to môže?
Vyčítam to všetkým lídrom, ktorí nemali odvahu postaviť sa a prijať to, čo je inde bežné. Lídri v Česku a iných krajinách tú odvahu našli.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5516657/5516657.jpeg?rev=2" author=""]Čo je čudné na tom, že naše požiadavky sa postupne menia v súvislosti s tým, ako sa spoločnosť vyvíja?[/content]
[content type="citation"]Stačia mi registrované partnerstvá[/content]
Kritici napádajú, že používate salámovú metódu – najskôr chcete registrované partnerstvá, potom ich budete chcieť zrovnoprávniť s manželstvami a nakoniec budete žiadať adopcie detí. Vidia v tom pokrytectvo a argumentujú inými krajinami, kde sa požiadavky homosexuálov tiež stupňovali. Mýlia sa?
Všetko má svoju evolúciu. Ak sa pozrieme na USA a tamojšie prieskumy verejnej mienky o podpore manželstiev gejov a lesieb, v roku 1996 bolo za ne 27 percent ľudí, kým v roku 2011 už viac ako 50 percent. Podľa najnovšieho prieskumu tieto manželstvá podporuje 70 percent mladých a v inom prieskume takmer 60 percent všetkých ľudí.
Politologicky zaujímavé však je, že ich podporuje až 61 percent mladých republikánov, teda konzervatívcov, a takmer 80 percent mladých demokratov z liberálno-ľavicového spektra. Koniec koncov, aj vo Veľkej Británii presadil gej agendu práve konzervatívny premiér. Nedávno som tiež kdesi zachytil vyhlásenie, že mladí ľudia už v Amerike nepoznajú homofóbiu. Nezaujíma ich presne tak, ako neriešia, či je niekto čierny, biely, dlhovlasý alebo krátkovlasý. Toho by som sa raz chcel dožiť aj u nás.
Čo je vlastne čudné na tom, že požiadavky sa postupne menia v súvislosti s tým, ako sa spoločnosť vyvíja? Ľudia sa menia a aj Slovensko vyzeralo v 19. storočí inak ako dnes. Aj dnešné počítače vyzerajú inak ako pred rokmi, naše požiadavky sa teda menia podľa toho, čo sme objavili a pochopili. Je to teda normálne, určite nie pokrytecké, to len kritici používajú zvláštne argumenty.
Čo konkrétne by ste teda chceli vy?
Mne osobne by stačili registrované partnerstvá, dokonca si myslím, že ak je manželstvo takým náboženským konceptom, ktorý si sprivatizovala cirkev, nech platí len v prípade cirkevných sobášov.
Onedlho bude o týchto veciach referendum, Aliancia za rodinu už takmer má potrebný počet podpisov. Nie je to tak, že vašej komunite pomôže len to, že sa nájde osvietený politik a presadí tie veci bez ohľadu na to, čo si o tom kto myslí? Vychádzam z toho, že keby sa v istých krajinách robili referendá na niektoré témy, stále by existovali otroci, černosi by nemali ľudské práva a ženy tie volebné.
Trafili ste klinec po hlavičke, lebo sú len dva spôsoby, ako sa k tomu môžeme dopracovať. Veľké veci v otázke ľudských práv boli vždy dosiahnuté veľkými lídrami typu Abrahama Lincolna. Napríklad aj otroctvo či segregácia boli v USA kedysi úplne normálne, dokonca vtedy neprekážali ani kresťanskej vierouke, ktorá to obhajovala Bibliou.
V Španielsku sa tiež prijali registrované partnerstvá, respektíve gej manželstvá tak, že sa to jednoducho urobilo a bol pokoj, lebo ľudia tieto veci naozaj neriešia. Keby som si vzal za manžela svojho partnera, nikoho to s výnimkou nás dvoch neovplyvní. V skutočnosti sa tu pritom hrá o veľký zápas – po prijatí tej agendy by sme už totiž mohli byť tým, kým naozaj sme.
Aký je ten druhý spôsob?
Najvyšší súd v USA pred rokom rozhodol, že zákon na ochranu manželstva je protiústavný, čoho dôsledkom je, že všetky zákazy manželstiev gejov a lesieb, ktoré platili v niektorých štátoch, sa museli odstrániť. Prispôsobiť sa musel aj extrémne konzervatívny Utah.
Je dosť možné, že podobne to raz bude vidieť aj Európska únia, ktorá prostredníctvom nejakej inštitucionálnej autority záväzne vyhlási, že slovenská ústava teraz ide proti univerzalite ľudských práv a je potrebné ju zmeniť.
Niekomu sa to síce nemusí páčiť, ale som si istý, že to prebehne rovnako pokojne ako v USA a táto téma konečne prestane existovať ako politická agenda, voči ktorej sa ľudia musia vymedzovať. Lebo neklamme si, naše politické strany túto agendu len zneužívajú. Keď to odpadne, nebude to nikoho traumatizovať.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/55/5516660/5516660.jpeg?rev=2" author=""]Cirkvi nedochádza, ako strašne jej slová pôsobia na mňa, veriaceho geja.[/content]
[content type="citation"]Katolícka cirkev nás nenávidí[/content]
Skúšal som nájsť štúdie, ktoré by dokazovali, že v krajinách s registrovanými partnerstvami mal tento inštitút negatívny dopad na tradičnú rodinu, trebárs že tam stúpla rozvodovosť, heterosexuáli sú menej ochotní sobášiť sa a podobne. Nenašiel som. Z čoho potom pramení strach konzervatívcov?
Strach je prítomný, lebo táto téma je súčasťou politického boja o moc. Isté skupiny ju zneužívajú, aby získavali politické body. Cirkev, ktorá je tiež mocenskou organizáciou, v tom zase vidí výhodný nástroj, ako ľudí udržiavať v strachu a pocite výnimočnosti.
Ukazuje tak svojim veriacim, že aha, ako za vás bojujeme, my vás od toho zlého zachránime. Pre katolíkov je to potom silný náboženský argument, najmä ak počujú, že tí druhí pôjdu do pekla, lebo sú odporní a zvrhlí.
Cirkvi totiž ani nedochádza, ako strašne také slová pôsobia na mňa, veriaceho geja. Tá, ktorej kňazi by mali byť duchovnými sprievodcami našich životov, cez nich vlastne ukazuje, ako ťa nenávidí. Potom siahnu po katechizme, nalistujú si nejakú stranu a vyhlásia, že ku gejom treba pristupovať s jemnocitom. Pýtam sa vás – naozaj máte pocit, že vyhlásenia našej katolíckej cirkvi voči gejom sú jemnocitné?
Označujú vás za kultúru smrti.
Veď to. Hovoria na nás tie najškaredšie veci, aké si vie človek predstaviť. Potom sa nemôžeme čudovať, že v mnohých veriacich naozaj môžeme vyvolávať veľmi intenzívny pocit strachu. Čo si majú myslieť, ak kňaz vyhlási, že Boh sa na nich v prípade iného názoru nahnevá a potrestá ich?
Predsa je jasné, že takého, aký som, ma stvoril Boh. On ma stvoril ako geja presne tak, ako mi nadelil výšku 170 centimetrov. A som šťastný, že to urobil, lebo môžem prežívať ľudské city a lásku. Nechcem byť prehnane poetický, ale nie je to úžasné? Prežívam to isté, čo každý iný zamilovaný heterosexuál.
Ešteže pápež František v porovnaní s našou cirkvou razí úplne inú líniu. Tamojšie dokumenty hlásajú, že katolícka cirkev má byť oveľa menej súdiaca, že sa má zdržať nenávistných vyhlásení, dokonca pápež doslova uviedol, že kto je on, aby súdil gejov. Verím, že to nie je PR, že to myslí úprimne. Otázne je, aká je jeho skutočná moc.
Nepreceňujú ho? Jeho staršie vyjadrenia z Argentíny až také liberálne neboli.
A viete, kto ich u nás vytiahol? Tú námahu si dala Konferencia biskupov Slovenska. Nepovedala však už, že František ešte ako arcibiskup uviedol, že manželstvá gejov síce nie, ale s registrovanými partnerstvami by katolíci dokázali žiť.
Okrem toho vyslovil, že mnohé jeho názory z mladosti boli príliš konzervatívne a že dnes, aj vďaka skúsenostiam a veku, vníma svet inak. Preto verím, že on žiadne homofóbne názory nemá, to len naša cirkev akoby sa odtrhla z reťaze a razí si vlastnú líniu.
Na blogu ste o nej napísali, že sa s vami nechce zblížiť a ste pre ňu smrť.
Áno, je to tak.
Nie je však ten postoj cirkvi logický? Tisícročia niečo hlása, odvoláva sa na Písmo a teraz to má poprieť? Nedá sa jej z tohto pohľadu rozumieť?
Nemyslím si to, lebo v jej dejinách bolo veľmi veľa vecí, keď otočila, o tom je celá jej história. Vezmite si jej pôvodné postoje k vede, pôde či upaľovaniu ľudí počas feudalizmu, vezmite si, koľko vecí zmenil druhý vatikánsky koncil. Cirkev sa teda vyvíjala, lebo sa menila aj spoločnosť. Vôbec ju za to nekritizujem, práve naopak, považujem to za pozitívny vývoj.
Gejov predsa kedysi nepodporovala ani Episkopálna cirkev v USA či Anglikánska cirkev v Anglicku, a dnes sú oveľa otvorenejšie. Obe otočili a ani jedna sa nezrútila, preto vaše slová nepovažujem za relevantný argument.
Rímskokatolícka cirkev hlása, že neodsudzuje homosexuálov, ale homosexuálne správanie. Znamená to v praxi doživotný celibát a život bez lásky?
Samozrejme. Nech sa všetci tí kritici zamyslia a skúsia si predstaviť, či by dokázali so svojimi manželkami žiť len ako kamaráti, teda bez dotykov, milovania, bez citov. Veď to je absurdné.
Poznáte gejov, ktorí sa rozhodli pre celibát?
Určite takí sú, ja však o žiadnych neviem.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5516663/5516663.jpeg?rev=2" author=""]Bolo by normálne, aby si niekto na reštauráciu vylepil oznámenie, že černosi nesmú vstúpiť? Tak prečo by mal hotelier zakazovať ubytovať sa gej páru? To v rámci slobody vierovyznania odmietneme obsluhovať gejov?[/content]
[content type="citation"]Nechce nás sobášiť? Nech robí niečo iné[/content]
Kritici zvyknú publikovať ukážky absurdností, kam až môžu zájsť požiadavky homosexuálnej loby v krajinách s registrovanými partnerstvami. Uvádzajú príklady úradníkov, ktorí odmietli sobášiť páry rovnakého pohlavia, podnikateľov, ktorí ich odmietli ubytovať vo vlastnom hoteli, upiecť im svadobnú tortu a podobne, pričom niektorí prišli o prácu, iným hrozil súd. Na niektoré prípady poukázal Vladimír Palko. Sú takéto tresty v poriadku?
Tie príklady sú absolútne demagogické. Ak zákon konkrétneho štátu uvádza, že úradník je povinný vykonávať isté úradné záležitosti, tak ich naozaj musí robiť, to je snáď samozrejmé.
Existujú predsa zákony proti diskriminácii. Ak niekto tvrdí, že takéto úkony sú proti slobode jeho vierovyznania, nik mu nebráni ísť vykonávať inú prácu, kde do konfliktu s vlastným svedomím nepríde.
To je ako keby ste vy, novinár, chceli písať o veciach, o ktorých Sme nepíše, lebo by to nik nečítal. Budete trvať na tom, aby vám šéfredaktor ustúpil a akceptoval, že chcete mať na titulke Otčenáš? Nie, to vy musíte odísť a zamestnať sa v Katolíckych novinách, ktoré vám to umožnia.
K tomu hotelu – bolo by normálne, aby si niekto na reštauráciu vylepil oznámenie, že černosi nesmú vstúpiť? Tak prečo by mal hotelier zakazovať niekomu sa ubytovať? To v rámci slobody vierovyznania odmietneme obslúžiť gejov?
Nebolo by férové úradníkom, starostom a ďalším umožniť, že ak také páry nechcú sobášiť či v špecifických prípadoch obslúžiť, môžu si uplatniť výhradu vo svedomí?
V Arizone to chceli a, čuduj sa svete, republikánska guvernérka po zaváhaní povedala, že nie. Dokonca v Georgii to bolo miestnym kongresom zhodené zo stola, lebo proti sa postavili samotní podnikatelia a verejnosť s tým, že také niečo by bolo šialené a poškodilo by samotný biznis.
Konzervatívci v diskusiách na webe ironicky vyťahujú jeden argument – ak sa majú umožniť sobáše párov rovnakého pohlavia, prečo ich neumožniť aj jednému mužovi a dvom ženám či naopak? A prečo nie štyrom? Takéto modely už totiž v niektorých krajinách existujú. Aký je váš protiargument?
To je veľmi ťažká otázka. Lenže kým gejov je v populácii 10 percent, koľko percent ľudí požaduje viac partnerov v manželstve? Navyše registrované partnerstvá spoločnosť posúvajú k väčšej tolerancii a inklúzii gejov ako takých. Ten druhý prípad nič podobné nerieši.
Video: Braňa Ondrášika udivuje, že politici si nevidia na koniec nosa. [content type="citation"]Bez bojovníkov sa nič nedosiahne[/content]
Nedávno sa konal ďalší Dúhový pride. Nezdá sa vám, že táto akcia sa míňa účinku, že dokonca vyprovokovala opak? Napadlo mi to v kontexte, že Smer s KDH urobili politický kšeft a do ústavy dali poistku tak, aby vám skomplikovali presadzovanie agendy. Zjavne to totiž bola reakcia na vaše požiadavky.
To je podobný argument, ako keď niekto povie, že mne nevadí, že si gej, len mi o tom nerozprávaj, lebo to nechcem vedieť, choď sa niekam skryť a neprovokuj ma svojou prítomnosťou. Je to teda nezmysel a súčasť politickej agendy, lebo tie strany nemajú čo iné ponúknuť.
Úlohou tej akcie je predsa ukázať, že sme tu, preto by som na ňu pozval každého. Má príjemnú festivalovú atmosféru, celé je to tolerantné a milé. Všetkým, čo radi chodia na Pohodu, by sa páčil aj Pride.
Vnímate gejov, ktorým pochody prekážajú?
Samozrejme, veď ja nehovorím za celú komunitu, ale len za seba. Každého, logicky, trápi niečo iné. Viem, že sú aj gejovia, ktorým takéto akcie prekážajú a chcú mať len pokoj vo svojom domčeku.
Zrejme narážate na blogera, ktorý keď publikoval podobný názor, tak ho v diskusii vlastní kameňovali. Nakoniec z blogu odišiel, čo je škoda. Odmietavý postoj k dúhovým pochodom však má aj herec Viktor Horján. Nie každý gej má teda požiadavky ako vy.
Lenže bez bojovníkov, ktorí sa za komunitu postavia, by sa nikdy nič nedosiahlo. Keby Martin Luther King neviedol hnutie proti segregácii, čo by si tá komunita vybojovala?
A určite sa aj vtedy našli černosi, ktorí vraveli, že kašlite na to, aj tak to nikam nevedie. Tak je to pri každej veci, ktorá sa týka občianskej statočnosti. Nechápem ľudí, ktorí to odsudzujú, lebo u nich fakt nevidím žiadny relevantný argument.
Ďalší argument kritikov – gejom vraj vyhovuje demokracia len vtedy, ak sa plnia ich požiadavky. Ak demokraticky zvolený parlament schváli ústavnú zmenu, ktorá ide proti ich agende, zrazu im prekáža. Nie je ten prístup selektívny?
To vôbec nie je pravda. Sú veci, o ktorých nemôže byť referendum, napríklad o daniach, lebo väčšina by sa rozhodla, že nechce platiť žiadne. Rovnako tu nemôžeme prijať zákon ako kedysi v Nemecku, ktorým z niekoho urobíme nižšiu rasu, lebo to odporuje medzinárodným dokumentom aj ľudským právam. Vtedajší nemeckí politici to však odhlasovali. Bolo to demokratické?
Liberálna demokracia predsa nie je o tom, že väčšina si hocičo odhlasuje. To je absolútne mylné chápanie demokracie, ktorá má mať v skutočnosti inkluzívne piliere na to, aby vytvárala spoločnosť s benefitmi a šťastným životom všetkých skupín, ktoré v nej existujú.
Ich argument znie, že iba upevnili definíciu manželstva a nikoho nepoškodili.
To by mohli tvrdiť iba vtedy, keby povedali, že chceli posilniť exkluzivitu manželstva pre heterosexuálne páry, ale keďže proti nám nič nemajú, tak prijímajú aj registrované partnerstvá. V skutočnosti je to naopak – KDH otvorene hovorí, že ich neprijme nikdy. Pokrytecké argumenty teda majú oni, nie my.
Myslíte si, že sa dožijete doby, keď už nik po gejoch nebude vykrikovať, že sú to teplí buzeranti, zvrátené a choré buzny?
Dá sa to dosiahnuť, ale treba na tom pracovať, lebo u nás sa ten trend stále niekto snaží zvrátiť. Dôkazom, že to ide, sú krajiny západnej Európy či USA. Ľudí treba vychovávať.
Výhodu je, že dnes žijeme v globálnej spoločnosti a nik si už nedovolí zakázať ľuďom hollywoodský seriál alebo film, v ktorom sú gejovia vykreslení ako normálna súčasť života. Nezdá sa to, ale preniká to aj do myslí ostatných, hoci niektorí budú stále kričať, že práve to sú veci, pred ktorými sa musia chrániť. Práve preto potrebujeme aj osvietených lídrov a politikov.
Rozhovor bol autorizovaný, Braňo Ondrášik v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
