Podľa októbrového prieskumu verejnej mienky agentúry Focus týkajúceho sa podpory vstupu Slovenska do Európskej únie je 73,7 percenta respondentov za vstup, 20,2 percenta so vstupom nesúhlasí a len 6,1 percenta bolo nerozhodných. Podľa agentúry bol tento pomer medzi odporcami a zástancami vstupu do únie na Slovensku počas posledného roku stabilný. V Česku podľa prieskumov verejnej mienky podporuje vstup do únie dlhodobo okolo päťdesiat percent opýtaných.
Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že uvedené nemá žiadnu výpovednú hodnotu - je to zhoda určitých nie príliš významných okolností, ktorá vyjadruje prirodzený rozdiel medzi optimistickejšie naladenými Slovákmi a tradičným českým skepticizmom - čo by však bolo ako z kníh. Pridržme sa radšej onoho skepticizmu: nevychádza odlišný postoj českej a slovenskej verejnosti k okolitému svetu, národom a kultúram zo starých zlyhaní minulého 20. storočia?
Kým všetky české politické strany ruka v ruke s komunistami vyháňali v predvolebnej kampani sudetonemeckého diabla a v parlamente na večné časy petrifikovali tzv. Benešove dekréty, hovoriace v jednej rovine o „Nemcoch, Maďaroch, zradcoch a kolaborantoch“, na Slovensku títo „Nemci, Maďari, zradcovia a kolaboranti“ sedia vo vláde.
V Čechách však de facto voľby vyhrala šovinistická komunistická strana - ako jediná z parlamentných strán nielenže nestratila od minulých volieb žiadnych voličov, ale naopak, získala vyše 200-tisíc nových hlasov. V centre bývalých Sudet v ústeckom kraji mali komunisti dokonca 25 percent hlasov a suverénne tam predstihli aj ODS. Nič nové pod česko-slovenským slnkom. Vo voľbách v roku 1946 dostala KSČ v Ústí nad Labem 56,4 percenta hlasov(!), kým trebárs v Košiciach len 20 percent. Ako to?
Kým český odboj ruka v ruke s komunistami hlásal radikálne riešenie „nemeckej otázky“, slovenská Demokratická strana, ktorá vznikla zjednotením občianskych odbojových skupín počas Povstania, vo svojich programových zásadách hlásala, že „inonárodné menšiny, nakoľko ich nebude možné z lona republiky vylúčiť veľkorysou zámenou za vlastných príslušníkov z cudziny, obdržia také práva, aké im zaručí nový medzinárodný poriadok a akých budú účastní Slováci v domovských štátoch týchto menšín“.
Aj keď na transfer Maďarov zo Slovenska tlačila česká strana a komunisti, odsun sa tu nikdy neuskutočnil a KSČ tak nemohla svojim stúpencom prideľovať skonfiškovaný majetok, ako to bolo v českom pohraničí, kde komunistov volila nadpolovičná väčšina všetkých voličov. Kým v Čechách v povojnových voľbách vyhrali šovinisti od ľavice po pravicu, na Slovensku zvíťazili demokrati, ktorí v povojnovom zdivočenom ovzduší násilia a rabovania hlásali humanizmus, demokraciu a kresťanstvo. DS získala vo voľbách v roku 1946 na Slovensku 62 percent hlasov a demoralizovaná, xenofóbna nacionálno-socialistická Praha sa snažila víťazstvo slovenských demokratov anulovať najrôznejšími administratívnymi zásahmi – –pochopiteľne, v spolupráci s komunistami.
Maďarská menšina na Slovensku je jasne proeurópska a pomáha dnes upevňovať slovenskú demokraciu. My tu síce už nemeckú menšinu nemáme, zato si tu rozmaznávame obrovskú armádu komunistov českej proveniencie, ktorí sú svojím relativizovaním zločinov z 50. rokov, obhajobou povojnovej stalinizácie vrátane vyhnania Nemcov, kultom nenávisti a násilia ako najvhodnejšej metódy riešenia spoločenských kríz trvalým ohrozením demokracie, českých náboženských a humanistických tradícií.
Autor: PETR PLACÁK(Autor je českým spisovateľom a publicistom)
