Rodina Juliány Lápkovej viac ako sto rokov obhospodarovala pôdu v obci Vřesce. Až kým neprišiel rok 1948.
Juliána Lápková rodená Pecháčková žije v nájomnom dome v Havířove. Necíti sa tu však dobre. Na svoj vkus tu príliš často stretáva prívržencov komunistickej strany, ktorí ju rozčuľujú známou vetou, že za komunizmu bolo lepšie.
„Tie paničky majú pravdu. Ich manželia, baníci, naozaj nosili domov dosť peňazí a väčšina z nich nemusela pracovať. Ja som sa v nemocnici obracala na tri zmeny,“ hovorí Juliána Lápková.
Skoro dvadsať rokov sa táto žena starala o svojho ťažko chorého manžela. Umieral na tzv. chorobu z ožiarenia. Ožiarenie u neho spôsobilo málokrvnosť.
Predtým, ako zomrel, absolvoval viac ako 1700 bolestivých transfúzií. Vďaka láske k mužovi, ktorý ju zachránil, nehádže všetkých komunistov do jedného vreca. Hoci dôvodov k nenávisti má naozaj veľa.
Peniaze nešetrili, kupovali techniku
Vyrastala na statku, ktorý jej otec miloval, a na rozdiel od iných gazdov na ňom nešetril. Všetky peniaze míňal na zveľadenie hospodárstva.
„Nebol to otec, ktorý by sa so svojimi deťmi maznal. Na to sme mali mamičku. Keď som prišla zo školy, čakala na mňa práca na poli alebo pri zvieratách. Mali sme krásnu usadlosť, a aj keď nebola najväčšia, určite bola najkrajšia. Ocko zapojil vodovod a postavil napájadlá, takže zvieratá prišli k žľabu, ňufákom stlačili gombík a tiekla im voda. Naše ohrady pre dobytok boli postavené z kovových prútov, takže ste hneď videli, kde sa zvieratá nachádzajú a ako žijú. To nemal nikto na okolí,“ opisuje Juliána Lápková, ktorej zrobená mamička zomrela v roku 1944 na tuberkulózu.
Po roku 1948 obec ovládla šestica komunistov. Najhorší bol vraj istý Knytych.
„Bolo to široko ďaleko to najväčšie hovädo. Dostal funkciu na kraji. Ocko si z neho robil žarty, a to ho strašne urážalo. Založil JRD, ale nerozpoznal kravu od vola. Vyučil sa a vyrábal siete, hlavne také sitá na múku. Ocko nechápal, prečo by mal vstúpiť do JRD. Mali sme všetko vlastné,“ pokračuje Lápková.
Podľa vzoru jej otca sa aj ostatní gazdovia zdráhali vstúpiť do družstva. Verili starostovi Pecháčkovi, ktorý okrem vlastného hospodárstva viedol aj obecnú knižnicu a ľudia k nemu často chodili aj ako k doktorovi. Ako legionár v Rusku slúžil u zdravotníkov.
Po roku 1950 im úrady nariadili vysoké odvody. Navyše, Pecháčkovým zabavili väčšinu dobytka, polia a pridelili im neúrodnú pôdu blízko lesa.
„Ocko vedel, že to je koniec. Zapriahol posledného nevládneho vola a vybral sa k lesu. Vrátil sa už bez neho. To zviera tam od vysilenia padlo. A potom ho zavreli.“
Táborský súd pána Pecháčka odsúdil 8. novembra 1951 na pol roka väzenia za trestný čin ohrozovania zásobovania. Jeho syn Jozef narukoval k PTP. Kulakovu dcéru Juliánu vyhodili zo zdravotníckej školy.
Ako šestnásťročná zostala na statku sama so 76-ročnou babičkou. „Knytych prišiel na statok. Práve som dojila. Ukázal mi odznak KSČ a začal sa prechádzať po hospodárstve s takým samoľúbym úškrnom. Ani neklopal. Babička len spínala ruky a volala: Panenka Mária! Čo s nami bude? Jeden Hitler odišiel a druhý prišiel!“
Z družstva zostala žumpa
Pecháček sa po odpykaní trestu vrátil na statok, ktorý takmer nespoznal. Zmenil sa na smradľavú žumpu. Družstevníci celé hospodárstvo postupne rozkradli, poškodili vodovod a zo stodoly si urobili ošipáreň.
Súdruhovia mu oznámili, že majetok zabavili ako náhradu za náklady spojené so súdnym procesom. Znovu sa ho snažili zlákať do JRD.
Keď neuspeli, rozhodli sa ho obísť. Z PTP uvoľnili syna Jozefa.
„Ešte mal na sebe uniformu čiernych barónov. Neviem, čo tam s ním na tom úrade robili. Či ho aj fyzicky mučili, alebo len psychicky týrali. Po niekoľkých hodinách zavolali otecka, nech si pre neho príde, že im omdlel,“ rozpráva Juliána, ktorú tiež prehovárali, aby sa pridala ku kolchozu.
„To by nedopadlo dobre. Určite by som niekoho tresla po hlave násadou od lopaty.“
Jozef sa oženil a presťahoval sa za manželkou niekam do okolia obce Vodňany. Juliána mohla doštudovať zdravotnícku školu a hneď po maturite v roku 1954 dostala umiestenku.
Čuduj sa svete, zaradili ju do ošetrovne pri jáchymovskej bani, kde trpeli tisíce politických väzňov.
Krátko nato jej zomrel otec aj babička. Statok zabavilo JRD, do ktorého nakoniec vstúpili všetci zastrašení sedliaci z okolia. Juliána sa teda ocitla v pasci.
Uverila udavačovi
Juliána, pekná devätnásťročná neskúsená a nezadaná statkárska dievčina, bývala na ubytovni hneď vedľa kasární ruských vojakov. Milostné ponuky odmietala.
„Bola som v spoločnosti Rusákov, esenbákov a eštebákov. Neustále vymýšľali, ako ma dostať do postele. Oni však neboli ľudia, ktorí by mi imponovali. Zdvíhal sa mi z nich žalúdok.“
Každé ráno o piatej nastupovala v Ostrově na autobus, aby stihla prísť včas do služby. Pracovala v malej drevenej búde blízko uránovej bane Anna v jáchymovskej oblasti.
Priamo pri ošetrovni bola strážna búdka s dozorcom: „Väzni boli milí, pochopiteľne som sa im páčila a mne ich bolo ľúto. Rýchlo sa rozkríklo, že som dcéra kulaka a že väzňom dám napríklad čokoládu,“ vysvetľuje Juliána Lápková, ktorá naletela eštebáckej provokácii.
Uverila udavačovi, ktorý ju požiadal, aby väzňom vyniesla nejaké motáky.
Hneď na druhý deň si pre ňu prišla policajná eskorta.
„V miestnosti sedelo asi päť eštebákov. Uškŕňali sa. Vraj vedia všetko o tom, že som vyniesla listy a či viem, čo ma čaká?! Ale že ma nedajú, no majú podmienku. Bola som ako omámená. Nakoniec som súhlasila a podpísala som to,“ vysvetľuje Juliána, ktorá zo strachu, že ju znásilnia, zbijú a odstránia, súhlasila so všetkým.
Jej zväzok tajného spolupracovníka s krycím menom "Horká" založila Správa ministerstva vnútra v Jáchymove pod registračným číslom 1375.
Juliána Lápková na snímke z roku 2013
Chceli z nej urobiť prostitútku
Čo presne sa vtedy na ošetrovni stalo počas sedemhodinového výsluchu, nevieme.
Pani Juliána o tom nechce detailne hovoriť. S ohľadom na to, čo nasledovalo, sa však môžeme domnievať, že v jej prípade eštebákom nešlo o policajnú spoluprácu.
„Hneď sa mi ozval eštebák a dal si so mnou rande. Bola som zúfalá. Eštebáci si zo mňa chceli urobiť kurvu, dievča pre všetko,“ spomína na najhoršie chvíle Juliána.
Po týždni vydierania a ponižovania si zaobstarala škatuľku fenobarbitálu, ktorý má sedatívne a hypnotické účinky.
„Už som ďalej nevládala. Raz sa jeden z vedúcich ťažby opil a na ošetrovni ma znásilnil. Nenahlásila som to.“ Po troch dňoch váhania sa rozhodla spáchať samovraždu. V ten deň prišiel na ošetrovňu starší predák, ktorý priviedol troch baníkov priotrávených metánom. Blúznili a vzlykali. Sestra im podávala podkožné dávky kofeínu a zavolala na okres do nemocnice.“
„Ten muž, ktorý ich priviedol, ma neustále pozoroval. Bol celkom sympatický, mal tvár, ktorej sa dalo veriť. Po službe som išla domov. Chcela som sa otráviť. V autobuse ku mne pristúpil práve on a pýtal sa ma, čo mi je. Vraj som bledá ako stena, tak že ma odprevadí,“ opisuje Juliána stretnutie so svojím budúcim manželom, Miroslavom Lápkom. Cestou domov sa mu so všetkým zdôverila.
Predseda odborov správy jáchymovských táborov a komunista Lápka jej sľúbil, že sa na neho môže vo všetkom spoľahnúť a že si to s eštebákmi vybaví.
„Bol to rázny človek. Báli sa ho, lebo nevedeli, či za ním nestojí niekto z vyšších miest. Tým sa to pre mňa skončilo. V roku 1961 sme sa vzali. To sme už žili v Havířove, kam sme sa presťahovali na nové sídlisko pre baníkov.“
Jej zväzok eštebáci na pokyn vyššieho dôstojníka uložili v roku 1958 do operatívneho archívu a v nasledujúcom roku do archívu. Skartovali ho v roku 1964.
Znova ju okradli aj po revolúcii
Po roku 1989 pani Lápková reštitúciou získala späť rodinný statok.
Obytnú časť však užívať nemôže, pretože v nej stále býva bývalý predseda miestneho národného výboru, ktorý sa odmietol vysťahovať. Platí smiešne nájomné.
„Nevedela som, aké mu mám stanoviť nájomné, a tak som to podala na súd. Chcela som od neho aspoň dva a pol tisíc. Napísal, že je to nemravné. Súd v Tábore, ktorý predtým poslal otca do väzenia, stanovil nájomné na 480 korún mesačne. Vraj neužíva priedomie, tak asi lieta dnu komínom, alebo čo? Že neužíva dvor, nesuší bielizeň, a tak platí len necelú päťstovku za päť našich miestností. Potom som žiadala obecný úrad Ratibořské Hory, pod ktorý obec patrí, aby zdvihol nájomné. A oni to vždy zvýšili o dvadsať korún,“ sťažuje sa Juliána, ktorá žije sama v malom byte v havířovskom činžiaku, kde najčastejšie trávi čas počúvaním rádia.
Za znehodnotené budovy, zničené stroje a ako náhradu za živý inventár dostala akcie miestneho poľnohospodárskeho družstva, o ktoré ju a ďalších niekoľko tisíc ľudí okradla spoločnosť obchodujúca s akciami.
Zostali jej len polia, ktoré prenajíma a niekoľko rozpadajúcich sa hospodárskych budov.
„Tie sú prakticky na zrútenie. Keď to náhodou spadne, tak to ešte budem platiť,“ dodáva Juliána Lápková.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
