SME

Rómov naučili šetriť a stavať si vlastné legálne domy

Rómov naučili šetriť a stavať si vlastné legálne domy

Už len ťažko môže niekto namietať, že Rómovia sú leniví a neschopní, tvrdí Martin Vavrinčík.


[content type="longread-pos" pos="full"]

Už len ťažko môže niekto namietať, že Rómovia sú leniví a neschopní,
tvrdí v rozhovore MARTIN VAVRINČÍK.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/72/7295546/14.jpg" author="" longread-pos="full"] MARTIN VAVRINČÍK (na fotografii Judity Čermákovej) sa narodil v roku 1980 v Košiciach, vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Rok žil v Austrálii a na Novom Zélande, pracoval ako advokát, bol riaditeľom odboru pre sociálne vylúčené spoločenstvá na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny za vlády Ivety Radičovej. Dnes pracuje v neziskovke ETP Slovensko, ktorá realizuje viaceré projekty pre Rómov v osadách. Je slobodný, bezdetný,
medzi jeho hobby patria knihy, šport, turistika, cestovanie a umenie.[/content]

ls2.jpg
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com

V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Odísť z lukratívnej pozície advokáta do neziskovky je trochu zvláštne, nie? Nemajú pravdu tí, čo vravia, že u nás najviac vynáša práve tretí sektor?

Aj kamaráti mi s humorom hovoria, že neustále vylepšujem svoj biznis model, lebo z advokácie som šiel robiť tendre do štátnej správy a nakoniec do tretieho sektora pracovať s Rómami.

V skutočnosti je to inak – ak by som to bral čisto cez plat, už si zmenu zamestnania ani nemôžem dovoliť, lebo vždy som klesol takmer o polovicu nižšie. (smiech) Aj v treťom sektore by však človek mal normálne zarábať, lebo v banke sa nik nebude pýtať, ako splatí hypotéku, a obchod mu tiež nedá potraviny zadarmo len preto, že pomáha deťom chorým na rakovinu, či robí inú verejne prospešnú činnosť. Pre peniaze sa však táto práca rozhodne robiť nedá.

Práca advokáta vás nebavila?

Naopak, bola zaujímavá. Problém bol, že mi časom prestala dávať zmysel, nezdala sa mi dostatočne užitočná, chýbala jej pridaná hodnota. Kládol som si otázku, či dokážem kvôli nej vstávať každé ráno 40 rokov až do dôchodku.

Čo by som dosiahol? Mal by som síce viac peňazí, väčší pupok a menej vlasov, ale zrejme by som nebol šťastnejší. Preto som profesionálne šťastie hľadal inde a našiel ho v práci s Rómami.

Prečo má tretí sektor povesť požieračov peňazí s nezmyselnými projektmi? Rómovia sú dokonalým príkladom toho, ako sa za 20 rokov minuli stámilióny eur a nič zásadné sa nezmenilo.

Lebo sa na tej téme priživuje množstvo ľudí. V treťom sektore naozaj existuje konkrétna skupina ľudí, ktorá v tom vie chodiť, vie, ktorých ľudí osloviť, ktorým z nich zaplatiť, čím dokáže zo systému vytiahnuť peniaze a nabaliť sa.

Keď tu však niekto kopu peňazí vyleje cez rôzne tendre a eseročky, nikomu nenapadne odsúdiť všetky eseročky ako také. Ak sa v tendroch korupčne správajú nemocnice, nik nepovie, že sú všetky zlé a zbytočné. Tretí sektor je však často odsudzovaný ako celok.

Dôvod?

Ľudia vôbec neveria, že by niekto len tak venoval množstvo svojej energie práci za malý plat či dokonca ako dobrovoľník. Nechcú veriť, že mnohí pracujeme aj za dobrý pocit.

Každý hľadá čosi podozrivé a vraví si, že dotyční to určite nerobia len tak. Nechápu, prečo víkend netrávime doma pred telkou a miesto toho sa trápime v rómskej osade, jednoducho im to nedáva logiku.

Nemôže si za to tretí sektor sám?

Zrejme áno, lebo dôležité je, ako mimovládky dokážu komunikovať svoju prácu a najmä výsledky verejnosti tak, aby tomu naozaj rozumela. Mnohé sa ani nevedia dostať do médií, lebo s nimi systematicky nepracujú, čiže obrovské rezervy vidím aj v nás samotných. Ak nekomunikujeme a nedokážeme svoju prácu predať, niet sa čo čudovať, že ľudia si myslia svoje.

Video: Martin Vavrinčík vysvetľuje, že práca s Rómami je biznis ako každý iný

[content type="citation"]Kontrola peňazí na Rómov? Žiadna[/content]

Ak neziskovky učia rómske ženy variť či zavárať, sadiť stromčeky a podobné nezmysly, je to výsmech. Ak si dediny roky stavajú chodníky či rekonštruujú kulturáky z peňazí na Rómov s argumentom, že veď ich môžu využívať aj oni, zaváňa to systémovým zlyhaním, nie?

Je to systémový problém. Ak projekty financujú súkromní donori, ktorí majú právo podporiť, čo chcú, lebo sú to ich súkromné peniaze, je veľký predpoklad, že ich nedajú na nezmysly. Ak však ide o financie z verejných zdrojov, je to naopak, lebo neexistuje takmer žiadna verejná kontrola, ktorá by preverila, kde a ako skončia.

Nezmyselných alebo podozrivo pridelených financií tu bolo veľa, voči temer nikomu však nebola dôsledne vyvodená zodpovednosť. To je najlepší dôkaz systémového zlyhávania v prideľovaní tých zdrojov. Netýka sa to však len rómskej témy.

Prečo je to tak?

Štrukturálne fondy distribuujú jednotlivé ministerstvá cez svoje agentúry a absolútne tam zlyháva kontrola. Systém na ňu ani nie je nastavený, nik nesleduje reálny prínos projektov, nik neodstraňuje korupciu ani konflikty záujmov.

Viete, ako sa dotyční kvalifikujú na to, že dostanú peniaze z balíka určeného Rómom? Starosta na papieri zaškrtne, že projekt má relevanciu voči marginalizovanej rómskej komunite a hotovo. Potom fakt stačí rekonštruovať chodník v strede obce s argumentom, že po ňom chodia aj Rómovia.

Niektorí tak rekonštruovali nielen kultúrne domy, ale aj nemocnice. Hlúpych a korupčných projektov, keď poradenské firmy obchádzajú starostov a nahovárajú ich na nezmysly, dokonca tak, že mnohé sa ani nerealizujú a skončia len na papieri, je veľa.

Z toho však vyplýva, že úradníci ministerstiev musia byť nepríčetní, inak by také projekty nemohli prejsť.

Moja skúsenosť z ministerstva je taká, že drvivej väčšine úradníkov, ktorí to majú na starosti, na tom nezáleží. Téme vôbec nerozumejú a ani len netušia, ktorý projekt by mohol byť dobrý a ktorý je nanič.

Jednoducho s tým nemajú praktické skúsenosti. Na projekty sa pozerajú čisto papierovo a byrokraticky, teda či sú k nim priložené všetky doklady a potvrdenia, samotný obsah však, česť výnimkám, hodnotiť nedokážu.

Kritici, ktorí nadávajú, koľko peňazí na Rómov neefektívne preteká cez tretí sektor, teda majú pravdu?

Nie celkom, lebo síce naozaj existujú mýty, koľko peňazí na Rómov plynie do tretieho sektora, realita je však iná. Na rómsku tému bolo v aktuálnom sedemročnom programovacom období vyčlenených 200-miliónov eur. Mimovládky sa však mohli uchádzať len o malé percento z nich, konkrétne ani nie o 10 percent. Väčšina mimovládnych organizácií v teréne má dlhodobo problém prežiť a funguje len na dobrovoľníckej báze alebo za minimálne mzdy.

Kto teda tie peniaze míňa?

Samosprávy a štátne orgány, pričom z tých 200-miliónov boli schopní vyčerpať za sedem rokov menej ako 10 percent. Nakontrahovaných bolo ku koncu minulého roka 32 percent, pričom peniaze je možné minúť len do konca roku 2015.

Na rómsku tému teda plynie minimum z peňazí, ktoré sú na ňu prichystané. Tým je o riešení problému a prístupu k nemu v tejto krajine povedané všetko.

Keď však niekto neznalý počuje, že na Rómov bolo na sedem rokov vyčlenených 200-miliónov eur, celkom legitímne očakáva aj výsledky. Realita je taká, že v skutočnosti sa z balíka minul len zlomok.

Komu za to dať poza uši? Ficovi? Ministrom? Splnomocnencovi Pollákovi?

Tých 200-miliónov dostala štátna správa na to, aby ich využila na zmysluplné projekty. Na vine je teda vláda. Pozícia splnomocnenca je veľmi slabá, ministerstvá ho vnímajú ako obťažujúci prvok. Peniaze sú v ich kasičke, prečo by dovolili míňať ich niekomu inému?

Smolou je, že systém je neskutočne prebyrokratizovaný a o všetkom rozhodujú profesionálni úradníci, ktorí už za tie roky dokonale ovládajú, aké papiere máte priniesť, poznajú správny „eurospeak“, s reálnym životom v sfére, o ktorej rozhodujú, sa však nikdy nestretli.

Platí, že na schválenie projektu treba dať pre istotu niekomu do vrecka percentá?

My sa s tým nestretávame, lebo z domácich zdrojov prostriedky temer nedostávame. Financie máme od zahraničných donorov, napríklad zo švajčiarskeho či nórskeho finančného mechanizmu, kde na všetko dohliadajú priamo ich ambasády.

Stretli ste sa s korupciou?

Dosť som o nej počul, mnoho sa o nej rozpráva, zažil som veľa situácií, keď mi ktosi hovoril, že niektoré veci sú tak a iné onak, osobne som sa však s korupčným správaním nestretol. Myslím si, že je tu prítomné tak, ako aj v ostatných oblastiach života na Slovensku.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/72/7295546/12.jpg" author=""]V osadách sa Rómovia šialene nudia, lebo sa tam nič nedeje. Takmer vôbec preto nezažívame situácie,
že by sa dospelí do našich aktivít nechceli zapájať. [/content]

[content type="citation"]Máme výsledky[/content]

Čo konkrétne robí ETP Slovensko?

Orientujeme sa na prácu priamo v teréne, v desiatich rómskych osadách na východnom Slovensku prevádzkujeme komunitné centrá.

V každom z nich pracujú spolu dvaja až traja ľudia, ktorí zabezpečujú denný program centra, trebárs že od deviatej do dvanástej beží predškolská výchova, nasledujú nízkoprahové aktivity, neskôr sa začne doučovanie so staršími deťmi a nakoniec ho vystrieda počítačový alebo umelecký krúžok, finančné vzdelávania, zdravotná osveta či iný program.

Prioritou sú teda deti?

Nie, snažíme sa poskytovať služby všetkým vekovým kategóriám. Pracovať iba s deťmi sa nedá, nenastal by žiadny progres. Treba riešiť všetky problémové oblasti Rómov naraz.

Aký zmysel má pripravovať dieťa do školy, ak potom večer príde do chatrče, nemá tam elektrinu, nemá si kde napísať úlohy, lebo nemá vlastný stôl, rodičia sa mu nevenujú, nik ho ráno nezobudí a nevypraví do školy?

Načo by sme to robili, ak je dieťa v zlom zdravotnom stave, pije škodlivú vodu, ak sú jeho rodičia nezamestnaní a nemôžu si dovoliť žiadne aktivity či školské pomôcky? Práve z tohto dôvodu realizujeme komplexný prístup a pracujeme s celými rodinami.

Čo vravíte na zástancov internátneho systému? Operujú s tým, že dospelých už neprerobia, preto od nich treba deti vziať a dať do internátov bez toho, aby sa každý deň vracali do zlých podmienok.

Internátny model určite nemôže fungovať. Nehovorím to, lebo si to myslím, ale preto, že to už bolo vyskúšané, stačí sa spýtať na skúsenosti krajín ako Austrália, Kanada či USA.

Aborigéni v Austrálii tiež čelili problémom sociálneho vylúčenia, ktoré sa krajina snažila riešiť tak, že im vzala deti a snažila sa ich „poľudštiť“. O 50 rokov sa premiér ospravedlnil celým strateným generáciám, lebo to nefungovalo. Základným ukotvením človeka je totiž rodina a komunita s podobným nazeraním na svet.

Koniec koncov, že profesionálne výchova nefunguje, ukázali aj naše detské domovy, keď sa veľké percento detí z nich nedokáže zaradiť do bežného života. Jednoducho nie sme schopní nahradiť rodinu a jej zázemie. A ak niečo nefungovalo u „bielych“ detí, očakávať, že to bude fungovať u detí z osád, je iluzórne.

Obhajcovia internátov však namietajú, že denné stacionáre majú objektívny problém – niekto sa celý deň venuje dieťaťu, ale večer ho pošle do pôvodného nemotivujúceho prostredia, ktoré ten problém vygenerovalo.

To je síce pravda, ale práve preto sa musíme snažiť pracovať aj s rodičmi a meniť ich postoje. Samozrejme, že ak sa budem venovať trojročnému dieťaťu, pri rovnako investovanej námahe a energii dosiahnem viac ako pri práci s jeho 20-ročnými rodičmi, na druhej strane máme skúsenosť, že aj oni dychtia po kontakte s majoritou.

Súvisí to s tým, že sa v tej osade šialene nudia, lebo sa tam nič nedeje. Takmer vôbec preto nezažívame situácie, že by sa dospelí do našich aktivít nechceli zapájať. Tým, že často nemajú takzvané rodičovské kompetencie, čo vyplýva z toho, že rodičmi sa stávajú vo veku, keď sú sami deťmi, ani len netušia, ako je pre ich potomkov dôležité, aby sa s nimi hrali a rozprávali, venovali pozornosť zdravotnej starostlivosti či hygiene. Iná cesta, ako rozvíjať všetky tieto atribúty naraz, preto nemá žiadny zmysel.

Ako dlho funguje tých 10 komunitných centier?

Nie všetky fungujú rovnako dlho, priemer môže byť od štyroch do piatich rokov. Keďže sme závislí od financovania projektov, nie vždy sa nám podarí zabezpečiť kontinuitu služieb tak, ako potrebujeme. Štát a samosprávy nám neprispievajú vôbec, takže vždy musíme zohnať donorov, ktorých presvedčíme, že je to dôležité.

Za ten čas by ste už mali mať aj výsledky. Aké konkrétne?

Deťom, ktoré chodia do komunitného centra, sa oveľa lepšie darí v škole. Sami učitelia nám hovoria, že vidia dramatický rozdiel. Príchod do školy je totiž z pohľadu budúcností detí kľúčový.

V šiestich či siedmich rokoch zrazu prvýkrát prídu do dvojposchodovej budovy a niekto od nich požaduje, aby celé hodiny sedeli, boli ticho, držali ceruzku, chodili na normálne WC, mali všetky hygienické návyky, aby rozumeli, čo im hovoria, navyše v slovenčine.

Pre niektoré deti z osád je to taký civilizačný skok, že ak ho nezvládnu, od prvého dňa fatálne zlyhávajú, až sa mentálne nastavia na to, že škola je nepriateľské prostredie. Naše centrá teda pomáhajú deti socializovať vopred tak, aby tú zmenu zvládli. Naučia ich byť sebavedomejšími, získajú bohatšiu slovnú zásobu, vedia sa správať v kolektíve, riešiť konflikty, pochopia, že sa musia učiť a plniť si svoje povinnosti.

[content type="citation"]Učíme ich sporiť si[/content]

Rómov vzdelávate aj finančne. Ako?

Klienti v komunitnom centre dostávajú špeciálny tréning, kde im vysvetľujeme všetko potrebné o fungovaní peňazí, úrokov, úžery či plánovaní rodinného rozpočtu. Keď to zvládnu, môžu sa uchádzať o účasť v sporiacom programe.

V čom spočíva?

Dohodneme sa s nimi na nejakom finančnom cieli, kvôli ktorému si budú jeden celý rok poctivo sporiť. Niektorí si chcú vymeniť okná, pristaviť kúpeľňu alebo zariadiť kuchyňu. Musia si teda otvoriť vkladnú knižku v banke, čo je už samo o sebe prekročenie istej bariéry a vstup do nášho bežného „bieleho“ sveta, a každý mesiac tam uložiť sumu, na ktorej sme sa dohodli, napríklad 30 či 50 eur.

Ako ich motivujete?

Nijako ich do toho nenútime, musí to fungovať ako ich vlastná iniciatíva, ale ak sa na to dajú, každý mesiac nám musia ukázať výpis z vkladnej knižky. Tí, ktorí to dokážu robiť celý rok, zrazu dokážu uvažovať úplne inak, naučia sa plánovať si veci dopredu a uprednostniť budúci úžitok pred dnešným. To je samo o sebe veľký posun.

Odmenou od nás je bonus, že koľko si za ten rok nasporili, toľko im dáme aj my. Je to sladká odmena za to, že sa dokázali uskromňovať. Mnoho klientov to nezvládne, lebo stačí, aby sa v rodine vyskytla choroba, pohreb či niečo iné, a vzdajú to.

Museli ste ich pri stopercentnom úročení vkladov dlho presviedčať?

Keď sme prvým klientom v Rudňanoch pri Spišskej Novej Vsi vysvetľovali, že si musia peniaze rok odkladať, nedôverovali nám, hoci sme vysvetľovali, že na konci dostanú až raz toľko.

Nakoniec sa našlo asi 30 klientov, dozvedel sa však o tom úrad práce. Ten povedal, že všetci, čo si sporia, prídu o dávku v hmotnej núdzi. Kto si vraj dokáže sporiť, žiadnu dávku nepotrebuje.

Výsledkom bolo, že všetci klienti sa hrozne zľakli a od šetrenia odstúpili. Museli sme sa obrátiť na ústredie a presvedčiť ho, že to nie je normálny prístup, čo však z toho, keď dôvera klientov bola fuč? Nakoniec sa odhodlal šetriť len jeden.

Ako sa to skončilo?

Keď si ten jeden vyzdvihol našetrené peniaze, dostal k nim náš bonus a zariadil si za to dom, na druhý deň prišlo do centra nie 30, ale 50 nových klientov s tým, že aj oni si chcú sporiť. V týchto komunitách totiž najlepšie funguje osobný príklad.

OK, našetrili si, dostali 100-percentný úrok. Ak však nebudú opäť motivovaní, nepohnú sa ďalej.

Najlepší zo sporiaceho programu sa mohli uchádzať o pôžičkový program, kde sme im požičiavali 1160 eur, čo už je suma, za ktorú sú schopní zrealizovať aj väčšie investície, trebárs infraštruktúru – dotiahnuť do domu vodu, zatepliť ho a podobne.

Splácať ich mohli štyri roky. Podstatné je, že museli dodržiavať transparentné pravidlá. Za šesť rokov sme takýchto pôžičiek v 17 obciach poskytli spolu 532, pričom 75 percent prostriedkov sa už vrátilo.

Čo sa deje s tými, ktorí zlyhajú?

Ak nesplácajú, skončia na exekúcii a prídu o časť majetku, takéto konania máme rádovo s desiatkami z nich. Nechceme sa totiž tváriť, že všetci klienti sú svätí alebo že sa nevyskytujú žiadne problémy. Mnohí sa snažia nájsť cestičky, ako celý režim obísť. Naším cieľom je klientom poskytnúť podporu a pomoc za dodržiavania jasných pravidiel z ich strany.

Ako sa má na vaše aktivity pozerať chudobná matka z majority, ktorá sa snaží, nepije, nefajčí, má len jedno dieťa, lebo vie, že mať ich viac je v jej situácii nezodpovedné? Jej nik neponúkne 100-percentný úrok za to, že ušetrí pár eur.

Ak žila chudobná matka v obci, kde pôsobí naša organizácia, mohla sa uchádzať o zaradenie do sporiaceho alebo mikropôžičkového programu aj ona. Niekoľko ľudí túto možnosť aj využilo.

Len málokto na Slovensku sa však má tak zle ako Rómovia z osád. Človek z majority, hoci je chudobný a má ťažký život, zväčša dokáže využívať sociálne služby, ktoré poskytuje štát, teda v tom systéme nejako fungovať.

Pomoc jednotlivcom je teda síce dôležitá, pre budúcnosť krajiny je však vážnym problémom najmä koncentrovaná generačná chudoba, teda že veľa vylúčených ľudí žije na jednom mieste bez toho, aby tam boli aspoň nejaké pozitívne vzory a pravidlá. Tam, kde nefungujú normy, automaticky nastupuje sociálna patológia.

Človek z osady sa len ťažko sám vyvinie do úrovne, že dokáže benefitovať z toho, čo spoločnosť ponúka. Bariéry sú také obrovské, že ak mu neposkytneme špeciálnu asistenciu, nemá šancu.

Kto sa do osady narodí, väčšinou v nej prežije celý život a aj v nej zomrie. To nie je o jednotlivcovi a jeho odhodlaní a schopnostiach, to je o zákonitostiach sociálneho vylúčenia.

Rozumiem, ale mnohí sa pýtajú, prečo sa takto nezvykne pomáhať aj snaživým z majority, ktorí tiež prepadli cez sociálne sito.

Tragickou chybou je, že si neuvedomujeme, ako to nemá vôbec nič spoločné s Rómami. Je to totiž o generačnej chudobe.

Ak sa pozrieme napríklad do favel v Brazílii, do get v juhovýchodnej Ázii či černošských get niekde inde, zistíme, že modely správania sú tam podobné ako v našich rómskych osadách – veľa detí v rodine, kriminalita, závislosť na sociálnych dávkach, zneužívanie istých látok, apatia, bezvýchodiskovosť a čakanie na to, že ich problémy vyriešia iní.

Na Slovensku žijú tisíce integrovaných Rómov, čo dokazuje, že nejde o etnickú záležitosť. Podľa aktuálnych dát spolu tvoria takmer polovicu všetkých. Ak by Rómovia boli geneticky neprispôsobiví, ako je populárne veriť, takíto Rómovia by neexistovali.

Tomu však chudobná matka, nebodaj s mentálne hendikepovaným synom, nemusí rozumieť. Nemôže pracovať, lebo sa stará o chorého, bojí sa, že skončí pod mostom. Potom vidí, že neziskovky si selektívne vyberú Rómov a riešenia im nosia až pod nos, kým ona si musí pomôcť sama. Tam niekde sa potom zrejme dopuje aj mentálne nastavenie rasistov a xenofóbov.

No dobre, ale potom si môžeme povedať, že nebudeme nič robiť, že predsa nebudeme pomáhať lenivým a špinavým Cigánom, keď máme pomáhať chudobným matkám, ktoré majú doma postihnutých synov.

Kam to však povedie? Čo sa stane? Rómovia v osadách žijú životom, ktorý zjavne nie je dlhodobo zlučiteľný s našou spoločnosťou. Čakáme nebodaj, že prídu za nami sami od seba a povedia, že už takto nechcú žiť? Že od zajtra už všetci prestanú piť a míňať svoje sociálne dávky v priebehu jedného týždňa?

Ak by sme teda aj hneď pripustili, že pomáhať najmä Rómom nie je spravodlivé, stále je to lepšie ako nerobiť nič. Snažíme sa situáciu zmeniť nie pre nejakú vyššiu spravodlivosť, ale najmä preto, lebo je to správne a potrebné. Aj pri alkoholikoch máme dve možnosti – spravodlivo ich nechať ďalej piť a mlátiť svoje ženy, alebo im pomôcť vyliečiť sa.

Ako k problémom pristupujú starostovia obcí?

Máme mnoho starostov, ktorí si myslia, že Cigáni si nezaslúžia žiadnu pomoc, že treba riešiť len problémy v bielej časti dediny. Tento prístup však v skutočnosti majorite škodí, lebo z dlhodobého hľadiska si vyrába ešte väčší problém.

Jedinou cestou preto je, že my, ktorí máme zdroje a kapacity, budeme rozmýšľať nad tým, ako s celou vecou pohnúť.

Inými slovami – pomôžeme Rómom, a tak pomôžeme sebe?

Presne tak. Pomoc Rómom neznamená, že chceme pomôcť len ľuďom, ktorí žijú na úrovni stredoveku, ale aj všetkým tým, čo žijú v lokalitách okolo nich. Neriešenie problému neškodí len Rómom samotným, ale spoločnosti ako takej.

Ak dostanú oficiálny zdroj svojho príjmu, teda zamestnanie, ak ich deti budú chodiť do školy, žiť lepšie sa bude celej komunite. A naopak – ak starostovia obcí s osadami nebudú nič robiť, lebo preferujú len pomoc majorite, o 20 rokov sa im to vráti.

Ich domy už nebudú mať žiadnu hodnotu, ich deti tam nebudú môcť zostať žiť. Všetci budú musieť utiecť, lebo dnešnou nečinnosťou vytvoria prostredie, v ktorom sa nebude dať normálne fungovať. To nie je teória, na Slovensku existujú reálne príklady oboch prístupov k problému.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/72/7295546/6.jpg" author=""]Desiatky Rómov pracujú v košických železiarňach. Musia však žiť na Luníku IX, lebo nemajú žiadnu šancu, že by im niekto prenajal byt v inej lokalite. Problémových je teda možno 20 percent ľudí v osadách,
ostatní sa odtiaľ snažia dostať, ale nejde to.[/content]

[content type="citation"]Stavajú sami, viac si to vážia[/content]

Je vôbec pravda, že v osadách prevažujú neprispôsobiví?

Nie. Osemdesiat percent ľudí z osád, s ktorými sa rozprávam, sú normálni a slušní ľudia, ktorí sa mimoriadne tešia akémukoľvek ľudskému kontaktu. Ich jediným previnením je, že sú chudobní, bez práce a žijú na okraji spoločnosti, pričom sa z toho prostredia vlastnými silami nedokážu vymaniť.

Desiatky Rómov napríklad pracujú v košických železiarňach. Musia však žiť na Luníku IX, lebo nemajú žiadnu šancu, že by im niekto prenajal byt v inej lokalite. Problémových je teda možno 20 percent ľudí v osadách, ostatní sa odtiaľ snažia dostať, ale nejde to. My ich však napriek tomu stále en bloc vnímame ako neprispôsobivú entitu.

Nemáte problémy s úžerníkmi?

Nie, v podstate s nimi ani neprichádzame do kontaktu. Obvykle totiž dokážeme pomôcť len takému zlomku zo všetkých ľudí v osadách, že biznis úžerníkov v podstate veľmi nenarúšame. V niektorých lokalitách sa nám však podarilo dopyt po ich službách výrazne eliminovať.

Minulý rok ste začali s projektom, v rámci ktorého si Rómovia stavajú legálne domy. V akom je to štádiu?

Nechápali sme, prečo mnohé obce stavajú nájomné byty pre Rómov tak, že tí sa len prizerajú, ako to robí nejaká stavebná firma zo Žiliny. Je to nezmysel najmä v situácii, keď tí ľudia nemajú prácu a pritom ju v pohode dokážu zvládnuť. Navyše keď niečo dostanú zadarmo a bez vlastnej snahy, vážia si to menej, ako keď museli priložiť ruku k dielu. To platí pre každého človeka a Rómovia nie sú výnimkou.

Sme teda prvá organizácia, ktorá skúša to, že Rómovia z osád si legálne vlastné bývanie stavajú sami. Prvých šesť domov vzniklo v Rankovciach pri Košiciach, štyri sú úplne nové, dve stavby sa dodatočne legalizovali.

Ako to celé funguje?

Klienti najskôr prešli finančným vzdelávaním a sporiacim programom. Z nasporených prostriedkov si potom od obce kúpili pozemok. My sme im poskytli tri veci – pôžičku vo forme stavebného materiálu v hodnote šesť- až sedemtisíc eur, vybavenie všetkých papierových náležitostí k stavbe vrátane projektu a stavebný dozor. Poskytujeme teda to, čo klienti objektívne nedokážu zabezpečiť, všetko ostatné je na nich.

Podstatné je, že všetko sa deje na ich meno a zodpovednosť, teda musia stavať výhradne sami. Oni sami teda musia zistiť, či majú v betóne dosť cementu, či vykopali dostatočne hlboké základy, či urobili rovné alebo krivé múry.

Stalo sa, že na siedmu ráno bola dohodnutá miešačka a oni prišli až o jedenástej. Niektorí sa dokonca na stavbe neukázali aj tri dni. Náš stavebný dozor teda pracoval výhradne s tými, ktorí mali záujem, ostatným sa nik nechodil doprosovať.

Pochopili?

Po čase zistili, že ich stavba akosi nerastie, kým ostatní už majú nahodené aj okná. Vtedy pochopili, že ak ten dom naozaj chcú, nemajú inú alternatívu, než začať chodiť načas a poctivo makať. Videli, že my to za nich neurobíme, že dodržať slovo musia oni.

Ten proces ich teda menil ľudsky?

Nepochybne. Celú výstavbu domov totiž vnímame ako nástroj sociálnej práce. Je síce fantastické, že sa presťahujú z chatrče do normálneho domu, hlavné však je, že ich to mení ako ľudí.

Od apatie, pasivity a bezradnosti sa totiž presúvajú do pozície, keď vedia, že zajtra ráno musia vstať a ísť na stavbu. Ak im chýba fúrik, musia rozmýšľať, od koho v osade si ho požičajú. Ich myslenie sa dramaticky zmenilo, lebo vidia, že bývať sa dá aj legálne, že si to dokážu sami zafinancovať a celé postaviť.

Keď si to totiž odmakajú, tak si to aj inak vážia. Vedia, že ak niečo pri stavbe oklamali, tak na to doplatia len oni sami. Zároveň sa prirodzene učia veci, o ktorých nechyrovali. Dáte im trebárs vymerať štvormetrovú čiaru, a oni ani netušia, čo znamená jeden meter, lebo v živote nič nemerali.

Stavebný materiál je pôžička, musia ho teda splatiť?

Áno, to je dôležitá vec. Len čo majú skolaudovaný dom, začínajú ho splácať. Majú z čoho, lebo po presťahovaní sa z chatrče do legálneho obydlia majú od úradu nárok na príspevok na bývanie. My z tých peňazí zase môžeme poskytnúť pôžičky ďalším.

Čo ak prestanú splácať?

Simulujeme reálny vzťah, čiže naša pôžička je vlastne minihypotéka. Ak by niekto prestal platiť normálnej banke, tá mu dom vezme. To isté by sme urobili my, lebo budeme mať na domy aj pozemky zriadené záložné právo a u notára podpísané papiere o uznaní dlhu.

Je to dôležité, lebo v minulosti sme neboli dostatočne dôslední a stalo sa, že Rómovia vynechali povedzme tri splátky bez toho, aby nasledovali sankcie. To potom motivuje vykašľať sa na splácanie aj ostatných.

Pravidlá musia byť a my sme už v tomto dôslední. Ak sa s nami nedohodnú ani na splátkovom kalendári a svoje povinnosti vytrvale ignorujú, prípadne sa nás rovno snažia podviesť, ideme tvrdo po vynútení vrátenia pôžičky.

Čo projekt s domami ukázal?

Že už len ťažko môže niekto namietať, akí sú Rómovia leniví a neschopní. Prvých šesť hotových domov dokonca tak motivovalo ostatných v Rankovciach, že už je na odpredaj pripravených ďalších 10 parciel a ešte v tomto roku by sa mali začať stavať ďalšie domy. Limituje nás len nedostatok finančných prostriedkov.

Tretiemu sektoru sa vyčíta, že často rieši problémy Rómov od bratislavského stola, teda že tí ľudia vôbec nie sú v teréne. Ako je to u vás?

Z našich 150 zamestnancov, z ktorých asi 50 robí na plný úväzok, sedí v kancelárii okolo 10 až 12 ľudí. Všetci ostatní pracujú priamo v osadách pri Rómoch alebo utečencoch, keďže sa venujeme aj im.

Rozhovor bol autorizovaný, Martin Vavrinčík v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Čítajte ďalej

Tomanová používa jednostranné stanoviská, súdy ju rešpektujú

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

Viera Tomanová.

Fiľo: Ešte som nesponzoroval žiadnu politickú stranu

Milan Fiľo otvorené rozhovory nezvykne poskytovať.

Milan Fiľo.

Na zhrdzavené a rozkradnuté dedičstvo komunistov pôjdu milióny

Závlahový systém je čoraz dôležitejší.

Na archívnych snímkach zo 70. a 80. rokov minulého storočia závlahový systém, ktorý sa v obmedzenom režime používa dodnes.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop