SME

Potápač: Rýchlokurzom potápania už neprejde len hlupák

Potápač: Rýchlokurzom potápania už neprejde len hlupák

Dlhoročného potápača, ktorý sa potápal po celom svete, rozčuľuje kvalita kurzov. Peter Kubička.


[content type="longread-pos" pos="full"]

Bol pri objavení vraku bombardéra z druhej svetovej vojny. Pod vodou videl ponorky, vraky lodí, bagre, tunely, kostol, lokomotívu, autobus aj vrtuľník. Ako dlhoročného potápača, ktorý sa potápal po celom svete, ho rozčuľuje kvalita kurzov. PETER KUBIČKA.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/simicek3.jpg" author="" longread-pos="full"] PETER KUBIČKA (na fotografii Vladimíra Šimíčka) sa narodil v roku 1968 v Zlatých Moravciach, vyrastal v Bratislave, vyštudoval Elektrotechnickú fakultu na Slovenskej technickej univerzite. Podnikal s počítačmi, reklamnými novinami a realitami, dnes prevádzkuje firmu s potápačskými produktmi, ktoré sám vyvíja.
Tridsať rokov sa venuje technickému potápaniu, od roku 2004 robí profesionálneho inštruktora so zameraním na pokročilé
a technické potápanie. Je ženatý, má tri dcéry, žije v Stupave, medzi jeho hobby patria počítače a šport. [/content]

ls2.jpg
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com

V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska


[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Ako ste sa dostali k potápaniu?

Odmalička som rád plával, lenže v šestnástich rokoch sa mi to už zdalo príliš stereotypné a nudné. Prihlásil som sa preto do potápačského klubu a viac ma to nepustilo.

Kedysi ste povedali, že potápanie je spôsob, ako zažiť eufóriu. Nepreháňate?

Je to tak, lebo keď sa potopíte, okamžite a dramaticky sa zmení svet okolo vás. Predstavte si parašutistu, ktorý vyskočí z lietadla. Má síce iný zážitok, ako keď sa pohybuje po zemi, ale v podstate stále vidí to isté – domy, lesy, zvieratá, ľudí, iba z inej perspektívy.

Pod vodou je všetko inak. Mávnete rukou a na rozdiel od vzduchu cítite prostredie, ktoré vás obklopuje. Zrazu vidíte úplne iné živočíchy a rastliny ako na zemi. Človeku sa až zastavuje rozum, aké tvary a farby majú, dokonca sa mu nechce veriť, že také nádherné príšery vôbec existujú.

Úchvatné sú aj zaplavené územia či dediny, lebo aj klasické suchozemské veci vyzerajú pod vodou inak. V Česku je jedna lokalita so zatopeným kostolom. Viete, aké je nádherné vznášať sa okolo neho od základov až po vežu? A aké to je, keď nájdete zatopený most, lúku, les, autá, lode, ponorky, lietadlá či dokonca lokomotívu? O pocitoch, ktoré sa dostavia v zatopených jaskyniach, ani nehovorím.

Video: Pozrite si zábery Petra Kubičku spod hladiny

[content type="citation"]Klesá záujem aj kvalita[/content]

Ľudstvo už prakticky zmapovalo celú súš, dokonca lieta do vesmíru. Pokročili sme takto aj v spoznávaní sveta pod hladinou?

Kdeže, zmapovaných nie je snáď 95 percent povrchu pod vodou. Vezmite si Felixa Baumgartnera, ktorý skočil zo stratosféry vo výške 39 kilometrov, čo je obrovské číslo.

Pod vodou sa však človek bez podpory dostal zatiaľ len do hĺbky 330 metrov, a aj to už bol extrémny výkon. Volal sa Pascal Bernabé. Podvodné roboty zvládajú možno hĺbku 500 či 600 metrov, ponorky tiež bežne neklesnú hlbšie ako štyri či päť kilometrov. Čo to je v porovnaní s tým, že sme už boli na Mesiaci?

Ktorá lokalita na Slovensku je najlepšia na potápanie?

Veľké jazero v Dunajskej Lužnej. Z hľadiska viditeľnosti je to top miesto v celom bývalom Československu, dokonca také nepoznám ani za našimi hranicami. Kým sa tam ťažil štrk, bola to katastrofa, ale dnes je to čisté a skvelé jazero.

Čo vás vo vašej komunite najviac štve?

Že o potápanie klesá záujem, čo ukazuje aj predaj príslušných potrieb. Sťažuje sa na to viac kamarátov, ktorí prevádzkujú najmä kamenné obchody. Zlaté časy pribúdania rekreačných potápačov na Slovensku sa skončili po roku 2000, hoci sa začali len štyri roky predtým. Naopak, v rozvoji technického potápania nastal boom.

Veľmi negatívne vnímam aj súčasnú kvalitu výuky na kurzoch všeobecne. Kým ja som musel kedysi vo Zväzarme absolvovať pol roka intenzívneho štúdia a z 20 ľudí prešli skúškami možno piati, dnes sa tu robia kurzy v dĺžke troch až piatich dní a testami neprejde len úplný hlupák. Zaplatil si, tak prečo by ho nepustili ďalej?

Komplikácie prinášajú aj zľavové portály, keďže pod tlakom na znižovanie cien vždy trpí kvalita výcviku. Sťažujú sa na to najmä inštruktori rekreačného potápania.

Inštruktori predsa nemusia ísť pod cenu, nie?

V základných kurzoch neraz zvyknú ísť aj pod svoje náklady, lebo dúfajú, že časť ľudí sa potom prihlási do pokročilejších kurzov a tam to nejako doženú. Nepochybne to má mimoriadne zlý vplyv na kvalitu, začiatočníci tak k potápaniu vlastne len pričuchnú.

Sú to také veľkovýrobne potápačov. Päť a viac ľudí na kurze je veľa na to, aby človek získal kvalitné základy. Problémom sú inštruktori, ktorí ťahajú klientov z kurzu do kurzu bez dostatočného časového odstupu na získanie praxe. Nebýva výnimkou, že počas pár týždňov niekto prejde dvomi aj viacerými kurzami. To je už extrém a ide len o peniaze pre inštruktora, s kvalitou výuky to nemá nič spoločné.

Ako inštruktor technického potápania to osobne, našťastie, až tak necítim, lebo ku mne prichádzajú len pokročilí záujemcovia, začiatočníkov neučím.

Video: Peter Kubička rozpráva, aké je to stretnúť sa so žralokmi

[content type="citation"]V trenkách sú si všetci rovní[/content]

Medzi potápačmi vraj funguje pomerne veľké skupinkovanie. Je to pravda?

Áno, to však nie je špecifický problém potápania, ale trebárs aj suchých jaskyniarov, ktorí sú schopní na seba volať policajtov, lebo ktosi objaví dieru v zemi a považuje to za svoje nedotknuteľné územie.

V každej komunite fungujú ľudia s osobnými záujmami, takže je logické, že niektorí inštruktori sa snažia udržať svoje ovečky pokope tým, že dehonestujú prácu svojej konkurencie. Bojovať kvalitou služieb je totiž náročnejšie.

Zažil som aj komický príklad, keď iná skupina potápačov dobrých 10 minút netušila, kde má svojho kolegu, a keď sme im ponúkli pomoc, len mávli rukou, že všetko je v poriadku. Ich kamarát pritom v tej chvíli mohol ležať na dne v 40-metrovej hĺbke.

Zároveň však tvrdíte, že potápanie človeku generuje kvalitných priateľov.

Vysvetlím to na príklade – predstavte si, že idete hrať golf. Všetci prídu na drahých autách a značkovo oblečení, pričom tam môžu pred sebou hrať divadielko, kto je väčší a bohatší frajer. Pri potápaní sa to nedá, lebo keď sa všetci pri vode vyzlečiete do treniek, ste si rovní – minister, generálny riaditeľ aj murár.

Povedzme však, že aj medzi nimi by sa vyskytol nagélovaný frajer. Vydrží mu to len po prvý pobyt vo vode, lebo nakoniec aj tak všetci vylezú mokrí a rozcuchaní. Hrať sa na niečo tam teda stráca zmysel. Navyše potápači si automaticky tykajú, lebo by bolo komické, keby sa v krízovej situácii oslovovali v štýle „pán generálny, úctivo prosím, mohli by ste mi poskytnúť plyn, aby som sa nadýchol?“

[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/SmeLudiaSlovenska"][/content]

V roku 2001 ste boli pri objavení vraku vojenského bombardéra z druhej svetovej vojny v Jadranskom mori pri ostrove Vis. Ako ste naň prišli?

O tom, že tam niečo je, sa vedelo dlhšie, lebo rybárom sa o čosi zachytávali siete. Vedelo sa aj to, že počas vojny bolo neďaleko núdzové letisko pre americké posádky, ktoré lietali bombardovať Európu z Talianska.

Chorváti však v čase našej návštevy ešte príliš nevedeli o technickom potápaní, takže sa do takých hĺbok ani nepúšťali. Keď sme sa o tom dozvedeli, kamarátovi Robovi Korimovi sa podarilo objekt zamerať a nakoniec sme ho aj našli.

Čo ste cítili?

Bolo to fascinujúce, lebo sa zaujímam o techniku druhej svetovej vojny, a zrazu som pod vodou v 70 metrovej hĺbke videl obrovský a takmer nepoškodený legendárny bombardér B 17. Vedel som, že sa tam ešte musíme vrátiť s kameramanom a fotografom, nakoniec sme o tom natočili aj dokument.

Ako viete, že tam nebol nik pred vami?

Dvere na bombardéri boli zavreté. Od tamojšieho pamätníka starých časov sme vedeli, že jeden človek v ňom zahynul, ostatným sa podarilo zachrániť. Za desiatky rokov pod hladinou pánty zhrdzaveli, takže keď sme tie dvere chceli otvoriť, ostali nám v rukách, jednoducho vypadli. Je teda vylúčené, že sa to stalo niekomu pred nami a on po sebe tie dvere opäť zavrel.

Navyše sme vnútri našli kompletné vybavenie – nábojové pásy, fotoaparát, jednoducho veci, ktoré by už dávno niekto odniesol.

K vraku ste sa ponárali do roku 2006. Prečo ste s tým sekli?

Lebo sme už všetko zdokumentovali a keď sa natočil film, dozvedeli sa o tom aj iní. Chorvát, ktorý mal neďaleko základňu, si z toho potom urobil biznis a začal tam húfne vodiť ľudí. Tí lietadlo postupne rozoberali, čím sa pre mňa stratila pôvodná atraktivita.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/1.jpg" author=""]Povedzme, že aj medzi nami by sa vyskytol nagélovaný frajer. Vydrží mu to len po prvý pobyt vo vode, lebo nakoniec aj tak všetci vylezú mokrí a rozcuchaní. Hrať sa na niečo tam teda stráca zmysel. [/content]

[content type="citation"]Ponorky, bagre, lode, autobusy[/content]

Kde všade ste sa potápali?

Zaujímajú ma technické veci. Mám rád ponorky, bol som napríklad pri vojenskej ponorke Rubis vo Francúzsku. Je to celkom známy vrak, nejde síce o nič exkluzívne, ale má za sebou zaujímavú históriu z druhej svetovej vojny.

Ak sa nemýlim, nachádza sa neďaleko Saint Tropez v hĺbke 40 metrov.

Presne tak, ide o jednu z najznámejších potápačských lokalít. V Baltskom mori som bol pri ruskej ponorke, ktorá sa potopila v 60. rokoch. Stalo sa to zvláštne – ponorka už bola vyradená a keď ju ťahali loďou, jednoducho sa im v búrke utrhla.

V Kanade som sa potápal na vraku veľkého vojenského krížnika a keď sme klesali, neďaleko nás na hladine preplávala vojenská ponorka. Bol to zvláštny a veľmi autentický pocit.

V Poľsku je zase jeden lom, volá sa Gródek, v ktorom sú utopené dva obrovské bagre, ktoré tam predtým pracovali. Tiež sa to udialo komicky – majiteľ neplatil elektrinu, vypli mu ju, čerpadlá prestali pracovať a celý lom zatopilo. Je zábavné vznášať sa okolo šialene veľkej techniky, ktorú človek môže vidieť inak len zo zeme.

A bol som aj pri obrovskej nákladnej lodi v Baltskom mori s dĺžkou 225 a výškou 32 metrov, o ktorej sa traduje, že sa v roku 2003 potopila, lebo všetci na nej pozerali majstrovstvá sveta v nejakom športe, až sa zrazili s inou loďou.

Zvykne sa z takýchto lokalít robíť biznis?

Áno. Občas sa ich majitelia snažia aj niečím ozvláštniť, preto som sa okrem dnes už bežných vecí pod vodou ako autá potápal aj pri vrtuľníku či veľkom kĺbovom autobuse Ikarus. Nachádza sa v jednom českom lome, má kompletnú vnútornú výbavu a za výbornej viditeľnosti je možné vzhliadnuť ho celý. Na suchu to nie je zaujímavé, ale pod vodou v tej atmosfére a tým, že sa prakticky vznášate okolo neho, to dostáva úplne iný rozmer.

Čo jaskyne?

Potápal som sa v typických rybičkových lokalitách a na koralových útesoch napríklad v Egypte, Kanade, Thajsku, Ománe či Spojených arabských emirátoch, a tiež prakticky vo všetkých európskych krajinách a moriach.

Tieto lokality sú síce krásne, mňa však už príliš nebavia. Zatopené jaskyne, obzvlášť tie náročnejšie, sú celkom iná káva. Bol som sa aj v zatopených baniach, v bunkri z druhej svetovej vojny, zaplavenom železničnom tuneli, cez ktorý nikdy neprešiel vlak, hoci bol dokončený, ale aj v potrubiach pod riekami.

Kde všade sú dobré jaskyne?

Delia sa na jednoduché a komplikované. Tie prvé majú dobrý prístup, veľké a nekalivé priestory, je v nich teplá voda, takže potápať sa môžete pomaly aj v šortkách a nemáte tam čo pokaziť, dokonca do nich vodia aj turistov, ktorí s potápaním len začínajú. Dosť takých jaskýň nájdete trebárs v Mexiku či vo Francúzsku.

Náročné jaskyne sú o inom a nájdete ich aj na Slovensku. Sú náročné na logistiku, prípravu aj pohyb. Potápanie v nich je však skôr výzva ako to, že si ho nejako mimoriadne užijete. Venujú sa tomu najmä tí, ktorí sa snažia objaviť nové úseky. V každom prípade je to nádhera.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/2.jpg" author=""]V 10 metroch pod hladinou už máte dvojnásobný tlak, v sto metroch až jedenásťnásobný. Na to, aby sme pri dýchaní tento tlak prekonali, musíme pod vodou dýchať pod rovnakým tlakom, čiže v tridsiatich metroch až pod štyrmi barmi, čo sa dá predstaviť ako tlak štyroch suchozemských atmosfér na sebe.[/content]

[content type="citation"]Cisternu netreba[/content]

Viem, že potápači nemajú radi slovo bomby, ale napriek tomu – koľko plynu na dýchanie vlastne tie fľaše obsahujú a koľko času tak viete stráviť pod vodou?

Typická otázka, na ktorú sa nedá odpovedať, lebo to záleží od rôznych faktorov. V 10 metroch pod hladinou už máte dvojnásobný tlak, v sto metroch až jedenásťnásobný. Na to, aby sme pri dýchaní tento tlak prekonali, musíme pod vodou dýchať pod rovnakým tlakom, čiže v tridsiatich metroch až pod štyrmi barmi, čo sa dá predstaviť ako tlak štyroch suchozemských atmosfér na sebe.

Laikovi ako ja napadne, že človeku potom musia prasknúť pľúca.

Nestane sa to, lebo štyri bary sú v tej chvíli aj okolo potápača, čiže pocitovo sa nadychuje rovnako ako na súši. Samozrejme, ak majú jeho pľúca objem štyri litre, pri štyroch baroch sa nadýchne až 16 litrov plynu, akurát ten je objemovo stlačený na štyri litre.

Čiže čím idem hlbšie, tým viac z tej zásoby plynu míňam?

Áno. Ak má fľaša objem 100 litrov, na zemi sa z nej pri spotrebe štyroch litrov dokážete nadýchnuť dvadsaťpäťkrát. Pod vodou v hĺbke 30 metrov však na jeden nádych míňate už 16 litrov, čiže máte k dispozícii len nejakých šesť nádychov. V stometrovej hĺbke spravíte s takouto fľašou dva nádychy a končíte, lebo do pľúc natiahnete naraz až 44 litrov plynu.

Potápačské flaše sa inak tlakujú na minimálne 200 barov a výnimkou nie je ani 330 barov. Je totiž lepšie mať litrovú flašu natlačenú na 200 barov, ako 200 litrovú flašu s jedným barom, čo je tlak na povrchu zeme.

Z toho vyplýva, že človek pod vodou na sebe nemusí nosiť veľkú cisternu.

Presne tak, ľudia sú, našťastie, bádaví. Navyše zistili, že to, čo vydýchnete, stále obsahuje veľa kyslíka, takže sa môžete nadychovať aj opakovane, akurát v tom prístroji musíte mať pohlcovač CO2. Dnes nám teda prístroje umožňujú dýchať pod vodou dosť dlho.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/3.jpg" author=""]Vystupovať hore treba veľmi pomaly, aby sa plyn z človeka dostával postupne, inak sa krv v tele premení na kombináciu tekutiny a plynu, teda začne bublinkovať a vznikne pena. Naše telo na to nie je stavané,
takže vám odídu jednotlivé orgány, až nakoniec zomriete.[/content]

[content type="citation"]Krv ako šampanské zabíja[/content]

Pri rýchlom vynorení z veľkej hĺbky však hrozí dekompresná choroba.

Áno, lebo plyn, ktorý človek vdychoval pod vodou, je pod oveľa väčším tlakom, takže sa mu zhromažďuje v tele. Pri rýchlom vynáraní sa potom nastane efekt, ktorý poznáme z otvárania šampanského.

Vystupovať hore preto treba veľmi pomaly, aby sa plyn z človeka dostával postupne, inak sa krv v tele premení na kombináciu tekutiny a plynu, teda začne bublinkovať a vznikne pena. Naše telo na to nie je stavané, takže vám odídu jednotlivé orgány, až nakoniec zomriete.

Skúsme to v číslach.

Bezpečnou hranicou, v ktorej môžete byť ľubovoľne dlhý čas a potom okamžite vyplávať, je hĺbka 10 metrov. Bezpečný, teda bezdekompresný čas dĺžky pobytu v hĺbke 30 metrov je 20 až 30 minút. V takom prípade sa človek môže vynárať rýchlosťou 10 metrov za minútu, teda nad hladinou môže môže byť už za tri minúty. Ak by však bol v tej hĺbke dlhšie, musel by spomaliť.

Je to však len orientačné číslo, lebo je rozdiel, či sa potápa chudučký a asketický Japonec s nulovým tukom, ktorý sa živí len striedmou stravou, alebo 150-kilogramový Nemec, ktorý si na večeru pravidelne dáva chutnučké prerastené bavorské koleno. V tuku sa totiž plyny rozpúšťajú oveľa dlhšie.

Stáva sa často, že to potápač podcení?

Je to relatívne, lebo na cestách a na následky strelných poranení dnes zomrie určite viac ľudí ako potápačov, čo urobia túto chybu. Stáva sa to však, aj ja som už takto, žiaľ, prišiel o dvoch kolegov. Pri potápaní si preto netreba nič dokazovať, lebo kto riskuje, nespráva sa inak ako ten, čo vysadne na motorku bez prilby a napáli to do múru.

Súťažia potápači medzi sebou, kto bol vo väčšej hĺbke?

Nie, lebo pri technickom potápaní hĺbka vôbec nie je cieľom, máme úplne iné výzvy. Navyše ak máte vo fľaši stlačený vzduch, garantujem vám, že v 50 metroch si dobre rozmyslíte, či pôjdete hlbšie, lebo sa vám začne motať hlava a budete sa cítiť ako opitý.

Začne sa totiž prejavovať takzvaná dusíková narkóza, kvôli ktorej prestanete racionálne uvažovať a vnímať okolité podnety, prosto sa nebudete cítiť komfortne. Samozrejme, existujú aj takí, ktorým sa tie pocity zdajú príjemné, sú v miernej eufórii, na sebe však mám vyskúšané, že v tom opojení prestávam správne vyhodnocovať fakty, respektíve ich nedokážem adekvátne interpretovať.

Celé sa to síce dá obísť tým, že v plyne máte namiešané aj hélium, ktoré nahradí časť dusíka a kyslíka, čím si vždy zachováte jasnú hlavu, ale načo? Najbezpečnejšie je potápať sa do hĺbky 30 metrov, tá sa považuje za bezpečnú hranicu. Za ňou už totiž viacero potápačov cíti isté zmeny v myslení a vnímaní, ale často aj diskomfort, spôsobený strachom, ako hlboko už sú. Týka sa to hlavne tých, čo preceňujú svoje sily v štýle „však to nejako zvládnem“.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/4.jpg" author=""]Zažil som extrémne výkonných športovcov, ktorí lozia po horách, ale keď dostali prístroj a mali sa nadýchnuť 20 centimetrov pod hladinou, nezvládli to, jednoducho im to nedovolil mozog.[/content]

[content type="citation"]Pri stúpaní vždy dýchajte[/content]

Povedzme, že už som navlečený v neopréne, na nohách mám plutvy, na chrbte fľaše s plynom, z ktorých mi automatika reguluje tlak, pod ktorým dýcham, a mám aj masku, aby som pod vodou lepšie videl. Aké veci ešte potrebujem poznať?

Záleží na tom, či chcete pod vodou len prežiť, alebo niečo aj zažiť.

Priemerný čitateľ je úplný začiatočník, takže stačia inštrukcie na prežitie.

Vtedy potrebujete vedieť len dve veci – keď klesáte, musíte vyrovnávať tlak v stredouší. Sú na to dva manévre, vám stačí vedieť, že si jednoducho chytíte nos a fúknete, čím si cez Eustachovu trubicu zabezpečíte vyrovnanie tlaku.

Čo ak to neurobím?

V hĺbke dvoch až troch metrov pocítite nepríjemnú bolesť v ušiach a v šiestich metroch vám zrejme rovno praskne bubienok. To síce nie je život ohrozujúce, ale fanúšik hifi z vás už nebude.

A tá druhá vec?

Pri ceste hore ide o život. Už sme hovorili, že v 30-metrovej hĺbke vdychujete miesto štyroch až šestnásť litrov plynu. Pri stúpaní však okolitý tlak klesá, takže pľúca sa rozpínajú a na hladine by ste mali miesto normálnych pľúc štvornásobné. Respektíve nemali, lebo by vám rovno praskli. Preto musíte bezpodmienečne vydychovať, respektíve pravidelne dýchať aj pri stúpaní hore. Kto vtedy zadrží dych, urobí fatálnu chybu.

Potápanie asi nebude pre klaustrofobikov. Jedna vec je potápať sa v jazere či mori a sledovať flóru a faunu, iná vliezť do vraku lode, prechádzať jednotlivé kajuty či vplávať do jaskyne s úzkymi chodbami.

Kto má klaustrofóbiu, na potápanie by ani nemal pomyslieť. Problém však majú aj iní, mnohí mi už povedali, že do vraku lode by nevliezli, hoci by bol len päť metrov pod hladinou.

A čo majú hovoriť tí, ktorí majú blok aj na to, že by vôbec mali ponoriť hlavu pod vodu? Zažil som extrémne výkonných športovcov, ktorí lozia po horách, ale keď dostali prístroj a mali sa nadýchnuť 20 centimetrov pod hladinou, nezvládli to, jednoducho im to nedovolil mozog.

Ako je istené, že vo veľkom lodnom vraku či v jaskyni nezablúdite? Lanom?

Ak sa túlate po vraku s množstvom miestností či v komplikovanej a dlhej jaskyni, iná možnosť ako lano neexistuje. Viditeľnosť tam totiž môže byť extrémne nízka, navyše pohybom vírite usadeniny a do toho ešte vypúšťate bubliny.

Zablúdiť sa dá aj v jaskyni na súši, kde však máte dosť času na to, aby ste nespanikárili, keďže stále máte čo dýchať. Z vraku či zatopenej jaskyne sa musíte dostať jednoducho, rýchlo a efektívne, lebo ste limitovaný práve množstvom zásob plynu na dýchanie. Tam fakt nie je čas pomaly hľadať východ, treba ísť na istotu.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/72/7299453/simicek2.jpg" author=""]Tak ako nie je každý cyklista Saganom, nie každý potápač je skutočným potápačom.[/content]

[content type="citation"]Nie vždy som mal všetko pod kontrolou[/content]

Spanikárili ste už pod vodou?

Nie, lebo panika už je nekontrolovateľné správanie, bolo by však nezmyselné tvrdiť, že vždy som mal všetko pod kontrolou. Napadá mi jeden prípad, keď som bol naozaj v obrovskom strese, nie však kvôli sebe, ale kvôli kurzistom, ktorých som viedol. Raz fatálne porušili toľko zásad, až šlo o život. Našťastie som to zvládol.

Stále si myslíte, že potápanie je len pre vyvolených?

Kedysi som to napísal s vedomím, že niektorí ma možno označia za namysleného frajera. Málokto však vie, čo je to skutočné potápanie. Ak si urobíte kurz, získate papier a idete sa rekreačne potápať, so skutočným potápaním to nemá veľa spoločného, lebo je to len kompromis, ktorý vás naučí, ako chvíľu prežiť pod vodou.

Skutočný potápač sa vie pod hladinou dokonale pohybovať bez toho, aby mal pulz 190, a zároveň má všetko pod kontrolou. Pre človeka, ktorý sa rokmi driny dostane až na tento level, je dokonca potápanie bezpečnejšie ako jazda autom, hoci pod hladinou, na rozdiel od zeme, vôbec nemá pevný bod. Pritom to nie je sranda, lebo v normálnom živote sme na pevné body okolo nás šialene fixovaní. A tak ako nie je každý cyklista Saganom, nie každý potápač je skutočným potápačom.

Čo vás po 30 rokoch na potápaní ešte baví?

Ten holistický, teda komplexný prístup. Keďže som bol prakticky pri vzniku technického potápania na Slovensku, vidím, ako sa za tie roky všetko dramaticky pohlo dopredu. Potápanie dnes musí byť zábavné, bezpečné aj hodnotné zároveň.

Som zástanca absolútnej bezpečnosti ponorov, preto stále hľadám nové cesty. Venujem sa aj výskumu, v ktorom hľadám odpovede na to, ako vtedy funguje naše telo. Som tiež súčasťou medzinárodného tímu so zameraním na výskum v oblasti fyziológie potápania a dekompresných postupov, čiže v oblastiach, v ktorých je stále kam sa posúvať. Navyše pod vodou je množstvo neobjavených vecí, stále nachádzame nové miesta, faunu, flóru, predmety, artefakty a súvislosti.

Pre mňa je potápanie filozofiou aj zmyslom života. Mám totiž možnosť kedykoľvek odstrihnúť sa od tohto sveta a zažiť niečo úplne iné. Okrem toho ma mimoriadne baví ukazovať krásy potápania iným. Teším sa, keď potom prídu a povedia, ako som im zmenil myslenie a pohľad na svet.

Rozhovor bol autorizovaný, Peter Kubička doplnil niektoré formulácie

bez zmeny zmyslu pôvodných tvrdení.

Medzititulky: redakcia

Čítajte ďalej

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

Len necelá pätina plochy, na ktorej Karl-Marx-Hof stojí, je zastavaná.

V kráľovstve polievok sa držková nevarí Plus

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

Daniel a Kvetka, majitelia a kuchári zároveň.

Fotografka z Tour: Sagan má výraznú tvár, je fotogenický Foto

Češka bola roky jedinou ženou, ktorá fotila Tour z motorky.

Markéta Navrátilová striedala vodičov motorky. Ona však zostávala.

V SNS vyčkávajú na Danka a mlčia, viaže ich zákaz zhora

Danko nezvládol situáciu, SNS na vstup do koalície nemala.

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop