Počas 50 mesiacov vojny odoslali 10 miliárd listov a balíkov. Pre vojenskú cenzúru na oboch stranách frontu sa však mnohé z nich nikdy nedostali k svojim adresátom.
„Velice by ma potešilo, manželka moja milá, keby ťa týchto pár riadkov pri dobrom a stálom zdraví natrafiť mohlo. Ja som zdravý. My sme už v Ruskopoľsku v meste Zavjerce, tu sme nakladali na vozy, včil vezieme to k vojsku, tu už ide mašina ďaleko do Ruska a vždy máme bližšie voziť. Teraz ťa ešte raz pozdravujem, manželka moja, píš mi hneď jak túto kartu dostaneš, čo je u vás nové a či ste všetci zdraví,“ písal krátko pred Vianociami 1914 Pavol Peczár manželke Eve do Bošian.
Odpoveď od nej však nedostal, pretože jeho vianočný pozdrav nikdy nedorazil. Podobne ako iný list, ktorý písal o mesiac neskôr - v januári 1915, kde oslovuje aj svojho brata. „Som si aj musel zaplakať, veru smutná novina prišla na nás, že musíme tých starých rodičov tak nechať aj s manželkami, bratku môj.“
Oba listy zadržala v tom čase vojenská cenzúra v Rakúsko-Uhorsku a dnes sa nachádzajú v jedinečnej zbierke zadržanej a nikdy nedoručenej pošty v Štátnom archíve v Nitre.
Zakázané
Jej výskum robila historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV, podľa ktorej zákazy v tom čase hovorili prísnou rečou a Peczár sa prehrešil proti vtedajším prísnym pravidlám hneď vo viacerých bodoch.
„V pošte uvádza aj zakázané fakty – názvy lokalít, posuny vojska či kritizuje, že museli opustiť rodiny,“ hovorí. Vojaci boli poučení, o čom sa písať nemôže.
„Zakázané bolo udávať miesto, kde sa jeho posádka nachádza, názvy miest, kam sa plánuje presunúť, mená veliteľov. Bolo zakázané písať o hodnostiach, rozmiestnení zbraní, o kritickej situácii na fronte alebo problémoch so stravovaním či ošatením či kritizovať akýmkoľvek spôsobom režim,“ vysvetľuje Dudeková s tým, že v neskoršom období patrili do zakázaných tém aj všetky tie, ktoré by mohli rozrušiť ľudí v zázemí.
