Nové zbrane, yperit a zákopová vojna so sebou priniesli nielen 10 miliónov mŕtvych vojakov, ale aj osem miliónov živých obetí - vojnových invalidov. Hoci snaha o ich liečbu a integráciu prebudila nové odvetvia medicíny, po vojne žili vo väčšine krajín v chudobe a na okraji záujmu.
Písal sa druhý mesiac od vypuknutia prvej svetovej vojny a mladý nemecký major Hans Behr viedol svoju jednotku pozdĺž francúzskej línie.
Už sa zdalo, že prekračujú nepriateľskú hranicu, keď ho zasiahol šrapnel z delostreleckého granátu. Odtrhol mu nos, roztrhal oči a rozdrvil spodnú čeľusť.
Príbeh jedného z tisícok „mužov bez tváre“, ktoré so sebou priniesla prvá svetová vojna, spracoval v časopise Spiegel nemecký publicista Bruno Schrep.
Podobne ako mnohí iní prežil nešťastný nemecký major iba vďaka tomu, že v roku 1914 už existovala dobre organizovaná sanita – starostlivosť o zranených, ktorí by inak na fronte na následky svojich zranení vykrvácali.
Lenže čo s invalidmi, ktorí sa vracali z frontu domov?
Nové zranenia sa stali novou výzvou pre medicínu – začala sa rozvíjať plastická chirurgia a práve situácia invalidov v prvej svetovej vojne priniesla so sebou aj vynález prvej protézy, ktorú zostrojil v roku 1916 nemecký lekár Ferdinand Sauerbruch.
Po skončení vojny riešila väčšina krajín, ako ľudí s trvalým poškodením zdravia opäť začleniť do života. Nie vždy sa to podarilo.
Mnohí zmrzačení vojnoví veteráni bez tváre po vojne prežili zvyšok života v ústavoch a na klinikách, kde sa stali objektom medicínskych výskumov, pre väčšinu z nich bol nemožný návrat k pôvodným povolaniam, podľa Bruna Schrepa ich penzie v Nemecku nestačili ani na prežitie.
Upozornenie: Zábery nie sú vhodné pre citlivé povahy a maloletých divákov
Dielne pre invalidov
U nás sa už v roku 1917 v Bratislave uskutočnila výstava, ktorá mala pomôcť pri ich lepšom začlenení do života – prezentovala špeciálne dielne pre invalidov a ich výrobky.
