Všadeprítomné umieranie poznačilo mnohých vojakov aj duševne. Hoci počas vojny ich považovali za zbabelcov a simulantov, ktorých chceli vrátiť čo najskôr do boja, po vojne ich diagnózy viedli k výskumu posttraumatickej stresovej poruchy.
Krátko po vzniku vojny dostal rakúsky psychiater Martin Pappenheim, rodák z Bratislavy, dôležitú úlohu - schopných vojakov, ktorí sa vracajú z frontu s menšími zraneniami či psychickými problémami, mal čo najrýchlejšie vrátiť opäť do boja.
Podobnú úlohu dostali odborníci v každej z bojujúcich krajín.
Symptómy, s ktorými sa stretli, boli v ich profesionálnej kariére niečím celkom novým a prekvapili ich. Väčšina pacientov, ktorí boli na prvý pohľad zdraví, bez viditeľných zranení, trpela neovládateľnou triaškou alebo neboli schopní komunikovať s vonkajším svetom.
„Väčšina z nich mala ťažkosti v tom čase označované za hysterické - prežívali extrémnu úzkosť, afektívnu labilitu, mali pohybové problémy, ktoré vyzerali ako ochrnutia, prestali hovoriť, reagovať," hovorí psychológ Anton Heretik.
Drastické krviprelievanie, ohrozenie života, ale aj všadeprítomné umieranie na frontoch prvej svetovej vojny bolo ďaleko za hranicou dovtedajšej ľudskej fantázie a tieto skúsenosti väčšinou vojakov hlboko otriasli.
„Už krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zistilo, že značná časť vojakov, ktorí museli odísť z frontu pre zdravotné ťažkosti, má vlastne psychické poruchy," dodáva Anton Heretik s tým, že napríklad v britskej armáde toto číslo odhadli na 40 percent všetkých vojakov.
Upozornenie: Zábery nie sú vhodné pre citlivé povahy a maloletých divákov
Liečba simulantov
Vlády na psychiatrov tlačili, aby bojaschopných vojakov pomohli zaradiť späť na front v čo najkratšom čase. Táto otázka rozdelila odborníkov na dve skupiny.
