[content type="longread-pos" pos="full"]
Skauti idú s dobou, dnes súťažia aj v počítačových hrách,
tvrdí v rozhovore ich náčelník ĽUBOMÍR ONDRUŠEK.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5520493/5520493.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] ĽUBOMÍR ONDRUŠEK (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1975 v Trenčíne, vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje ako advokát. Skautingu sa venuje od roku 1990, v roku 2007 sa stal náčelníkom Slovenského skautingu, vo svojej komunite má meno Vševed. Je ženatý, má štyroch synov,
medzi jeho hobby patria knihy, filmy, cestovanie a príroda. [/content]
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Ako sa človek dostane ku skautom?
Možností je viac – buď ho do skautského oddielu v detskom veku prihlásia rodičia, alebo je to jeho vlastná aktivita, lebo sa mu to jednoducho zdá zaujímavé. Mne to v 15 rokoch priblížili ujo spolu so susedom, keďže boli skautmi dlhé roky.
Pre mňa to vtedy bolo dosť neznáme prostredie, lebo do roku 1989 bol skauting oficiálne zakázaný a po revolúcii sa iba začínal nanovo formovať.
Skauting založil v roku 1907 britský generál Robert Baden–Powell, jeho kniha sa dokonca stala bestsellerom. Ako mu to napadlo?
Keď sa tento pán po relatívne významnej vojenskej kariére vrátil do Londýna, zistil, že tamojší chlapci sa len tak túlajú ulicami, jednoducho nemajú usporiadaný život. Zdalo sa mu, že by pre nich vedel zorganizovať atraktívnejší program.
Vyskúšal preto jeden experiment – vzal 20 detí na ostrov Brownsea, kde ich učil to, v čom bol dobrý, teda pobyt v prírode, hľadanie stôp, pohyb v teréne bez toho, aby ich ostatní odhalili, formy prežitia, obstaranie si potravy a podobne.
Fascinovalo ho, ako to tých chlapcov baví, tak o tom napísal knihu. A keďže vtedy existovalo voľnočasových akcií pre deti pomerne málo, okamžite sa dostavil svetový úspech.
Pôvodne to však bolo myslené len ako aktivita pre chlapcov, nie?
Áno, ale dievčatá sa pridali pomerne skoro, lebo princípy skautingu sú nastavené všeobecne. A hoci začiatkom 20. storočia bolo niečo také menej predstaviteľné, dnešná realita je taká, že pomer chlapcov a dievčat v skautingu je 50 na 50.
Naše územie za svetom príliš nezaostalo. Českí skauti vznikli už v roku 1911, my sme sa pridalo o dva roky neskôr, keď sa sformoval maďarský oddiel v Komárne. Boom však nastal až po prvej svetovej vojne.
Považujem za obdivuhodné, že idea skautingu, ktorá bola vtedy nová, sa tak rýchlo rozšírila do celého sveta. Zrazu všade pribúdali tisícky skautov. Zaujímavé je to najmä v kontexte toho, ako relatívne pomaly v tých časoch fungovala komunikácia.
Po vzniku prvej republiky v roku 1918 u nás naozaj nastala zlatá éra skautingu, aj dnes by sme ocenili, keby sme mali toľko skautov ako po prvej svetovej vojne.
V začiatkoch sa skauting delil aj podľa vierovyznania – boli tu evanjelickí, katolícki, ale aj židovskí skauti, vlastnú odnož mali dokonca vtedajší komunisti. Pretrvalo to?
Nie je to celkom pravda, lebo skauting bol a je od začiatku otvorený a tolerantný. Že vznikali aj nejaké homogénne skupiny podľa konfesií, bolo dané skôr existenciou priamych podnetov. Ak sa totiž v nejakom konkrétnom regióne stretli ľudia z jedného náboženstva a skauting sa im zdal ako dobrý nápad, celkom prirodzene začali fungovať práve v takej zostave.
Aj dnes máme oddiely, ktoré sú čisto kresťanské, konfesia však nie je kritériom, lebo iné skupiny zase spája záujem o vodný či letecký skauting. Členov jednoducho zbližuje konkrétna vec, o ktorú sa zaujímajú.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/55/5520496/5520496.jpeg?rev=2" author=""]Aj dnes máme oddiely, ktoré sú čisto kresťanské, konfesia však nie je kritériom,
lebo iné skupiny zase spája záujem o vodný či letecký skauting. [/content]
[content type="citation"]Všade okrem totality[/content]
Zlaté časy sa u nás skautom skončili v roku 1938, keď ich zakázali a časť katolíckych členov sa presunula do Hlinkovej mládeže. Český protektorát ho zakázal o dva roky neskôr.
Presne tak a tento princíp funguje dodnes, lebo skauting je prakticky vo všetkých krajinách na svete s výnimkou totalitných režimov. Platí, že kde sa dostali k moci totalitári, tam vždy v krátkom čase skauting zakázali.
Naše územie nebolo výnimkou. Nie je náhoda, že keď sa skauting po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 obnovil, už o tri roky ho zastavil februárový prevrat komunistov.
S čím mali problém nacisti a komunisti?
Skauting podporuje slobodu jednotlivca a samostatné zmýšľanie, pričom tvrdo odmieta stádovitosť. Pochopiteľne, pre totalitné režimy fungovanie takejto organizácie nemôže byť komfortné.
Náš výchovný program je navyše zameraný na to, aby sme z každého člena vychovali aktívneho občana, ktorý sa dokáže samostatne rozhodovať a zapájať napríklad aj do samosprávnych aktivít či iných oblastí života spoločnosti. A kto dokáže rozmýšľať, ten dokáže prekuknúť aj to, ako funguje totalitný režim, čím sa preň stáva nebezpečný.
V 50. rokoch sa nediali len politické monsterprocesy, stíhali, zatvárali či dokonca popravovali vraj aj skautských lídrov. Je to pravda?
Je. Tie roky boli mimoriadne nešťastné a v podstate všetky osobnosti, ktoré neboli zžité s komunistickým režimom, šli do rizika, že sa im niečo môže stať. Perzekvovaných a odsúdených bolo veľké množstvo skautov, mnohí strávili dlhé roky vo väzení. A áno, boli aj takí, ktorých odsúdili na smrť.
[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/SmeLudiaSlovenska"][/content]
Komunisti mali pre deti pioniersku organizáciu, ktorá bola zjavne inšpirovaná aj skautskými oddielmi, ale už s tou správnou ideológiou. Naznačujú to uniformy aj šatky. Táto paródia však neprežila.
Je to dosť komické, lebo komunisti sa inšpirovali nielen našimi rovnošatami a šatkami, ale prebrali aj heslo skautov. Pionieri museli stroskotať, lebo jednoducho nemali dostatočne silné princípy. Skautský zákon totiž platí bez ohľadu na krajinu a je nemenný, preto z pionierskej organizácie nijako nemohol vzniknúť adekvátny klon, ktorý by sa líšil len v tom, že bude naklonený socialistickému zriadeniu.
Ak si porovnám programy pionierov a skautov, nedá sa povedať, že ide o napodobeniny. Boli to dva úplne odlišné svety, navyše skauting je objektívne založený na tom, že decká to naozaj zaujíma a baví. Tam, kde sa sloboda rozhodovania zamieňa za povinné členstvo, to nemôže fungovať.
Zatiaľ poslednou morovou ranou pre skauting bola normalizácia na prelome 60. a 70. rokov. Vlastne fungujete vo vlnách – vždy vám dovolia nadýchnuť sa, aby vás potom opäť zakázali.
Napriek tomu však skauting vždy prežil, čo dokazuje silu samotnej idei. Ak si vezmeme, že v rokoch 1948 až 1989 fungoval dokopy možno päť rokov, je obdivuhodné, že sa po novembrovej revolúcii v roku 1989 dokázal tak silno aktivizovať. Dokonca sa to udialo v takej forme, akoby sa jeho činnosť prerušila len rok predtým.
Ako si to vysvetľujete?
Jeden z našich zákonov hovorí, že kto je raz skautom, je navždy skautom. V praxi to znamenalo, že v roku 1989 chceli pomáhať obnoviť naše oddiely takmer všetci skauti spred 20 či 40 rokov. Jednoducho si pamätali, že skauting je dobrá vec, ktorá stojí za to.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5520499/5520499.jpeg?rev=2" author=""]Deti sa snažíme učiť, že život nie je len virtuálny, takže na niektorých akciách sa mobily a tablety povinne odkladajú. [/content]
[content type="citation"]Počítačové hry sú povolené[/content]
Na svete je dnes v 217 krajinách okolo 38-miliónov skautov, od roku 1907 prešlo týmito štruktúrami až pol miliardy ľudí. Na Slovensku je vás asi šesťtisíc. Aké sú vaše princípy?
Sú tri – vzťah a povinnosť voči sebe samému, povinnosť voči druhým a vzťah k duchovnému svetu.
Ak to rozmením na drobné, vzťah voči sebe samému znamená uvedomenie si vlastnej dôstojnosti, zbavenie sa predsudkov, úsilie zdokonaľovať sa, neustále rásť a neustrnúť. Skaut musí túžiť stále niečo objavovať.
Vzťah voči druhým je založený na tom, že skaut má byť empatický voči potrebám iných, byť tolerantný a podieľať sa na komunitných projektoch. Mal by byť verný svojej krajine a mať pozitívny vzťah k prírode a svojmu okoliu.
Čo ten duchovný svet?
Neznamená to príslušnosť k nejakému náboženstvu alebo vieru v konkrétneho Boha, ale uznávanie vyšších princípov. Ide o uvedomenie si toho, že človek tu neexistuje ako individuálna bytosť, ktorá zaniká v priebehu jednej sekundy, je v tom teda snaha hľadať čosi viac ako len materiálny svet. Konanie dobra a zachovávanie morálnych hodnôt by malo byť automatické a samozrejmé.
Jednou z výhrad voči skautingu od bývalých členov však je, že ustrnul v minulosti a stal sa skanzenom, teda že nereaguje na požiadavky doby.
Všetky takéto výpovede by bolo treba konfrontovať s konkrétnym oddielom, lebo vzdelávací systém a program pre jednotlivé vekové kategórie pravidelne aktualizujeme tak, aby zachytili aj najmodernejšie trendy.
Samozrejme, sú oddiely, ktoré žijú viac táborníckym životom a pobytmi v prírode, a tie sa potom niekomu môžu javiť ako staromódne. V skutočnosti sú však naše aktivity mimoriadne rôznorodé – nájdete tam všetko od divadla až po horolezectvo.
Nebudem teda tvrdiť, že tie výčitky nemôžu byť opodstatnené, ale naozaj sa snažíme do výchovy implementovať aj najmodernejšie prvky vrátane sociálnych sietí či geocachingu. Tieto veci sú dnes skautom celkom prirodzené.
Čiže dnes nie je problém stretnúť skauta s tabletom či smartfónom?
To rozhodne nie je, ale deti sa snažíme učiť, že život nie je len virtuálny, takže na niektorých akciách sa tieto zariadenia povinne odkladajú. Na druhej strane absolútne podporujeme, aby deti vedeli pracovať s mobilnými či počítačovými aplikáciami, lebo aj to ich pripraví na to, aby sa v živote nestratili.
Na rozdiel od virtuálnych stretnutí vo svete počítačov však v skautingu zažívajú skutočné priateľstvá s reálnymi ľuďmi a ozajstnými dobrodružstvami. Je rozdiel, ak si o niečom prečítajú a ak to zažijú v prírode, ohmatajú si to vlastnými rukami či ovoňajú vlastným nosom. Medzi hrami na počítači a skutočným svetom je dramatický rozdiel.
Počítačové hry sú tabu?
To by som nepovedal, lebo sú oddiely, ktoré pravidelne organizujú aj turnaje v počítačových hrách. Je to normálna aktivita, keď si všetci do klubovne dovlečú svoje počítače a jeden deň medzi sebou súťažia. A už predtým si to, samozrejme, trénujú.
Podstatné je, aby sa tie aktivity striedali, teda že inokedy majú turnaj v nejakej spoločenskej hre či vo futbale. Nemyslím si však, že by niektoré počítačové hry nemohli na deti pozitívne vplývať tak, aby sa rozvíjali.
Takže laická predstava, že skautom je mladík v typickej uniforme, ktorý si z dlhej chvíle kdesi v prírode viaže uzly a už prvou zápalkou vie bez použitia papiera zapáliť táborový oheň, padá.
Určite. Nastupuje však jeden zaujímavý trend – keď decká pri ohni hrajú na gitarách a spievajú, pričom niekto si zaželá skladbu, na ktorú nemajú akordy, tak si ju jednoducho nájdu na tablete a miesto do papierových spevníkov pozerajú do tabletu.
Skauting by som navyše nezužoval iba na prírodu. Takéto oddiely existujú aj v New Yorku a tam asi ťažko možno očakávať, že svoje aktivity robia zväčša v prírode, keďže ide o veľkomesto. Zaujať deti sa dá kdekoľvek.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/55/5520501/5520501.jpeg?rev=2" author=""]Pred 20 rokmi rodičia venovali deťom objektívne viac času ako dnes.
Motivačné programy z minulosti by na dnešné deti nefungovali.[/content]
[content type="citation"]Deti sú plytšie[/content]
Viete poradiť rodičom, ktorí sú zúfalí z toho, že ich potomkovia nechodia nikam von, lebo stále vysedávajú na Facebooku, Pokeci alebo stále hrajú hry?
Dostať dieťa od Facebooku do prírody je jednoduché – celá rodina musí ísť na výlet. Treba tomu však dať hlbší zmysel, lebo aj v prírode sa dieťa, navyknuté na počítač, po 15 minútach začne nudiť. Treba skúsiť hry, šport a iné zábavné aktivity.
Rodičia si neraz myslia, že dokážu dieťa zaujať mávnutím čarovného prútika, čo nie je vždy pravda. Musia totiž aj sami niečo urobiť, nie čakať, že to príde samo.
Zvykne sa tvrdiť, že dnešné deti sú drzejšie, arogantnejšie, plytšie. Nie je to len mýtus, teda spomienkový optimizmus, že kedysi bolo všetko lepšie?
Na to, že deti sú horšie ako kedysi, sa sťažovali už v starovekom Ríme, prenáša sa to teda z generácie na generáciu. Aj ja však registrujem, že dnešné deti sú trochu plytšie, je náročnejšie ich zaujať a svoj názor neraz vyslovia či presadzujú nevhodným spôsobom.
Je to však dôsledok doby a výchovy, keď ich vychovávajú televízie, počítače a tablety. Pred 20 rokmi rodičia venovali deťom objektívne viac času ako dnes. Motivačné programy z minulosti by na dnešné deti nefungovali. Ak však vidia záujem zo strany dospelých a majú pozitívne vzory, menia svoje správanie.
Vidieť na deťoch, že ich fyzická kondícia je oproti minulosti horšia? Keď sme vyrastali my, okolo domov neboli obrovské ploty a partie na ulici hrávali futbal, hokej, volejbal, nohejbal, vybíjanú či badminton. Dnešné nové vilové štvrte sú anonymné, deti od susedov sa nepoznajú, pouličné partie takmer zanikli.
Tieto faktory sú všeobecne pozorovateľné, takže fyzická kondícia dnešných detí je naozaj slabšia. Faktom je aj to, že od telocviku v škole je ich oslobodených oveľa viac ako kedysi. Trend teda vnímame, ale v skautingu ho nepovažujeme za obmedzujúci, lebo naše aktivity neorganizujeme na vrcholovej úrovni.
Program sa vždy prispôsobuje stavu detí, čiže ak vieme, že ide o družinu nováčikov, ktorí sa chystajú na svoju prvú výpravu, tak ich nebudeme hnať na najvyšší kopec v okolí. Prejdú sa len kúsok a zvyšok času budú hrať atraktívne hry tak, aby to všetci zvládali. Behajú a skáču teda dobrovoľne bez toho, aby si to priamo uvedomovali. Kondícia sa im tak zvyšuje celkom prirodzene.
Ročne u nás organizujete 120 táborov pre 3500 detí, k tomu 1000 jednodňových a 400 viacdňových podujatí, čím oslovujete viac ako 20-tisíc detí a dospelých. Ak tam rodič pošle svoje dieťa, čo sa naučí?
Ak chce dať rodič dieťa do skautského tábora, tak sa mu to nepodarí vybaviť tým, že zavolá skautskému vedúcemu a prihlási ho. Do táborov sa dostanú len deti, ktoré participovali na celoročnom programe, lebo tie sú vyvrcholením ich dlhodobej činnosti.
Skauting totiž funguje na pravidelnej báze s tým, že každý týždeň sa deti stretávajú v malých, šesť až desaťčlenných kolektívoch. K tomu sa pridružujú aj ďalšie aktivity – stretnutia jednotlivých oddielov, výpravy do prírody, športové a kultúrne akcie. Všetci majú nejaké úlohy, v rámci ktorých sa formou zábavy učia nové veci.
Do tábora už teda ide zohratá skupina detí, v ktorej sa všetci poznajú. Je to pre ne odmena, na ktorú sa veľmi tešia. Naučia sa tam napríklad aj osobnej samostatnosti, lebo na jedno dieťa tam, pochopiteľne, nepripadajú jedna mama s jedným tatkom.
Čo sa deje na klubových stretnutiach počas týždňa?
Preberajú sa tam rôzne zručnosti, napríklad aj to robenie uzlov, ktoré sa dajú prakticky využiť nielen počas pobytov v prírode, všetky tábornícke zručnosti a iné aktivity zamerané na všestranný rozvoj dieťaťa vrátane intelektuálneho, duchovného či schopnosti vedieť komunikovať.
Samozrejme, nie je to postavené na báze prednášok a teoretických vysvetľovaní, lebo deti nevydržia počúvať teóriu ani dve minúty. Všetko sa učia cez praktické hry bez toho, aby si to uvedomovali.
Chceme totiž, aby ich skauting bavil a stále platí, že deti sa potrebujú hrať. Vo vyššom veku, logicky, prechádzame na iné formy aktivít, keďže žiaci po skončení základnej školy sa už cítia tak trochu dospelo.
Majú rovnakú šancu deti z celej krajiny, teda z Oravy rovnako ako z Bratislavy?
Áno, lebo skauting je rozšírený po celej našej krajine, hoci nebudem tvrdiť, že sme v každom meste. Vo väčšine však určite sme a zistiť sa to dá aj na našom webe, kde sú kontakty na všetkých lokálnych vedúcich.
[content type="citation"]Určite prežijeme[/content]
Čo vás ako komunitu najviac hnevá?
V rámci nášho vzdelávania sa snažíme veci, ktoré nám komplikujú život, nebrať ako fatálne problémy, ale skôr ako výzvy na riešenie. Posúvajú nás totiž ďalej. Najväčšou výzvou je, aby sme mali istotu, že deťom v oddieloch ponúkame len kvalitný a atraktívny program a že na to vždy nájdeme dostatočne veľa dobrovoľníkov.
Život nám sťažujú aj neustále sa meniace právne normy a nutnosť nastaviť program správne aj z pohľadu jeho financovania. V poslednej dobe aj ťažšie hľadanie miest, kde nám umožnia uskutočniť letné stanové tábory.
Kto to všetko platí?
Máme viaczdrojové financovanie. Dieťa platí ročný poplatok sedem eur, ktoré končia na národnej úrovni, keďže sa z nich platí chod organizácie ako takej. Každý člen za to štyrikrát ročne dostane skautský časopis a je v tom zahrnuté aj úrazové poistenie. Samozrejme, deti zo sociálne slabšieho prostredia, majú zľavu, platia len jedno euro na rok, lebo viac by pre ne bolo neúnosné.
Financovanie každého oddielu je zabezpečené tak, že si môžu sami stanoviť akúkoľvek sumu, ktorú považujú za adekvátnu a primeranú. Niekde je to len pár eur, inde aj 20 či 40 eur ročne. Na väčších a viacdňových akciách rodičia platia deťom aj stravu či cestovné. Všetci naši vedúci sú dobrovoľníci a robia to zadarmo.
Členské poplatky by však nestačili, preto sa uchádzame aj o prostriedky z rôznych grantov. Nemalou čiastkou sa na financovaní detských a mládežníckych organizácií podieľa aj ministerstvo školstva.
Z čoho máte radosť?
Zo spätnej väzby, ktorú dostávame. Deti totiž na všetko reagujú veľmi spontánne a úprimne vedia poďakovať i frflať. Pocity vďaky, ktoré sa nám vracajú, sú na nezaplatenie.
Čo vlastne robí skautský náčelník?
Som štatutárom, čiže mám reprezentatívne funkcie. Zastupujem slovenský skauting navonok, rokujem s partnermi, pričom všetko robím ako dobrovoľník bez nároku na plat. Vlastný oddiel už, žiaľ, z časových dôvodov nevediem.
Náčelník je volený na sneme skautov, ktorý sa ako najvyšší orgán schádza raz za tri roky. Náčelníctvo, ktoré má sedem členov, riadi organizáciu medzi snemami. Manažment organizácie zabezpečujú profesionálni zamestnanci v kancelárii ústredia. Našou úlohou je udržať organizáciu v atraktívnom režime tak, aby všetko fungovalo.
Prežije skauting ďalších 100 rokov?
Určite áno. Skauting na Slovensku predsa funguje napriek režimom, ktoré ho dlhodobo zakazovali. Možno sa zmení forma práce s deťmi, ale princípy ostanú.
Rozhovor bol autorizovaný, Ľubomír Ondrušek doplnil niektoré formulácie
bez zmeny zmyslu pôvodných tvrdení.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
