Na oslavách sviatku práce sa v roku 1987 objavil transparent s nápisom „Charta 77 vyzýva k občianskej odvahe“. Držal ho disident Tomáš Hradilek a vodič ČSAD Rudolf Bereza.
Rudolf Bereza sa narodil v roku 1942 v Tovačove, detstvo prežil v Mariánskom Údolí neďaleko Olomouca, vyučil sa za frézara a pracoval v továrni Moravia.
Počas vojenského výcviku absolvoval poddôstojnícku školu. Po návrate domov sa o neho po prvýkrát začala zaujímať Štátna bezpečnosť.
Najskôr sa ho snažili zlákať ako tajného spolupracovníka, čo Bereza odmietol. Razantne ho vraj varoval strýko, ktorý kedysi krátko pôsobil v ŠtB: „Strýko mi povedal: ,Rudy, aj keď nie som tvoj otec, keby si to urobil, ja by som ťa asi zabil. Podrazy a svinstvá robiť, len sa opováž!‘“
Bereza sa po vojenčine oženil a žil v obci Jeseník, kde organizoval motoristické preteky a pracoval ako vodič nákladiaku, no nie ako podnikový zamestnanec, ale ako vodič v slobodnom povolaní, čo bolo na sklonku šesťdesiatych rokov aspoň chvíľu možné.
Nebol vyhranený antikomunista a o politiku sa dokonca ani veľmi nezaujímal. Všetko však úplne zmenila sovietska okupácia v auguste 1968.
Chartisti z ČSAD
Bereza sa aktívne zapojil do verejných protestov, písal heslá na steny a na cesty, provokoval okupačných vojakov.
Keď prišla normalizácia a spoločnosť postupne upadala do strachu a letargie, Bereza to vnímal veľmi negatívne.
Poslednou kvapkou bolo, že sa musel kvôli policajnému šikanovaniu podriadiť staronovým pomerom a nastúpiť do normálneho zamestnania.
Našiel si miesto v ČSAD ako vodič autobusu. Veľmi skoro sa však dostal do problémov. Na jednej strane bol svedomitým zamestnancom, na ktorého sa nikto nemohol sťažovať, na strane druhej neustále odmietal „poslušnosť“, keď napríklad nechcel zvážať komunistických papalášov na rôzne zasadnutia a snemy.
V roku 1977 sa dozvedel z vysielania Slobodnej Európy o Prehlásení Charty a okamžite sa rozhodol, že dokument podpíše. To sa mu však podarilo až na druhýkrát, keďže jeho prvý podpis sa niekam stratil.
Potom sa zoznámil s ďalšími chartistami, konkrétne s Jaroslavom Šabatom a predovšetkým s Tomášom Hradilkom. Začal pracovať pre disent, prevážal materiály z Brna do Ostravy, fungoval vlastne ako kuriér.
V roku 1987 vydala Charta pri príležitosti svojho desiateho výročia Slovo k spoluobčanom, v ktorom vyzývala k aktívnej účasti v boji za demokraciu. Rudolf Bereza a Tomáš Hradilek usporiadali niekoľko verejných akcií.
„My sme si vtedy tú výzvu vzali za svoju a napísali sme napríklad list Gustávovi Husákovi, ktorý sme nazvali ,List piatich robotníkov z Moravy‘. Obvinili sme Husáka, že je zodpovedný za stav krajiny a vyzvali sme ho, aby odstúpil. Potom sme si pripravili ten transparent, s ktorým sme vystúpili v Košiciach na prvého mája a podarilo sa nám ho udržať asi dvadsaťpäť až tridsať minút pred očami májového sprievodu, ktorý išiel okolo nás. Samozrejme, bezprostredne po tom sme skončili vo väzení.“
Bereza na demonštrácii za obnovenie moravskej samosprávy v roku 1991
Podali trestné oznámenie na Biľaka
Za transparent na prvomájovom pochode v Košiciach boli Bereza s Hradilek odsúdení na podmienečný trest.
Represálií sa však nezľakli a Rudolf Bereza napísal v máji 1988 (okrem iného) aj ďalší list Husákovi, ktorí súvisel so smrťou disidenta Pavla Wonku.
V tom istom roku, tesne pred dvadsiatym výročím sovietskej okupácie, podal s Tomášom Hradilkom trestné oznámenie na ďalšieho boľševického funkcionára, Vasila Biľaka, a to za vlastizradu.
Dom Rudolfa Berezu neustále strážila ŠtB, niekoľkokrát ho dokonca zatkli a umiestnili do cely.
Pred každou opozičnou akciou alebo plánovanou demonštráciu proti režimu bol pod dohľadom, aby sa nemohol zúčastniť. Väčšinou sa mu to aj tak podarilo: nechýbal napríklad na stretnutí československých a poľských disidentov v Rychlebských horách a v januári 1989 sa zúčastnil aj na pražských demonštráciách počas Palachovho týždňa.
„Vtedy to bolo ozaj brutálne. Tam ľudí mydlili hlava-nehlava. Nešetrili ani ženy. Tie, ktoré sa iba postavili na obranu manžela, stĺkli a dokopali. (...) Tam som vtedy tiež poriadne dostal. Prišiel som domov s veľkým jelitom.“
Po prevrate v novembri 1989 bol Rudolf Bereza krátko poslancom ČNR za Občianske fórum, neskôr sa stal riaditeľom Mestskej polície v Olomouci. Nebol však spokojný, a tak sa vrátil k povolaniu šoféra autobusu.
Dnes už je v dôchodku a žije v obci Hlubočky. Stále obľubuje jazdu na motorke a v lete 2011 sa spolu so synom dokonca vydal na 3 500 kilometrov dlhý výlet do Saint-Tropez.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda
