Najskôr poznali český Sokol. Na Urale sa na prelome 19. a 20. storočia pod vedením niekoľkých jedincov z českej sokolskej školy cvičila gymnastika a šírili princípy správnej sokolskej morálky.
Ale varili aj pivo – plzenský typ s názvom Kozel –, ktoré si získalo tú časť obyvateľstva, ktorá nemala k fyzickej aktivite zas až taký vrúcny vzťah.
Nik netušil, že Sokol a pivo predznamenávajú budúcich československých legionárov, ktorí práve tu, na rozhraní Európy a Ázie, zanechajú nezmazateľnú stopu. Či už ich niekto považuje za hrdinov a bojovníkov za slobodné Československo, alebo iný za zradcov, zlodejov a bezohľadných lupičov.
Začalo sa to družinou
Pred 1. svetovou vojnou žilo v Jekaterinburgu len niekoľko českých rodín. Lenže, v momente, keď vojna vypukla, do miestnych tovární prúdili vojnoví zajatci. A medzi nimi aj Česi a Slováci.
Základ československých zahraničných vojsk vznikol inde – v roku 1914, a to nielen v Rusku, ale aj vo Francúzsku a Taliansku.
V Rusku to boli predovšetkým nadšení dobrovoľníci, ktorí sa v zápale vlastenectva, panslovanstva a viery v to, že cárske Rusko je lepšou alternatívou ako rakúsko-uhorská monarchia, hlásili do armády ruského impéria.
Zo začiatku ich nevolali legionári, ale družina. Nakoniec sa 7. januára 1919 zásluhou prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka takzvané československé vojsko v Rusku stalo súčasťou novej československej armády.
