Realita však bola úplne iná.
„V tábore nebolo ešte ani jedného baraka, ani jedinej dosky a lavice. Nemali ani slamu, ani drevo, vôbec nič, len samé blato a vodu pod sebou. Vystavení všetkým nepohodám, dažďu, vetru a zime,“ cituje vo svojej knihe Zabudnutí vojaci historička Jana Zaťková slová rakúsko-uhorského poľného kuráta srbského pôvodu Dušana N. Obradovića.
Počas prvej svetovej vojny navštevoval zajatcov v zajateckých táboroch a takto si spomínal na ten vo Veľkom Mederi. Bol to jeden z troch táborov, ktoré sa nachádzali na území dnešného Slovenska.
Bosí a otrhaní
Slová poľného kuráta použil vo svojej knihe po vojne srbský autor Risto Kovijanić, ktorý tábor navštívil krátko po jej konci a napísal knihu so sugestívnym názvom Veľkomederské údolie smrti na hroboch šesťtisíc srbských mučeníkov.
Hoci podľa niektorých historikov Kovijanićova kniha bola v mnohom tendenčná, čo vyplývalo z nepriateľských vzťahov Rakúsko-Uhorska a Srbska, podarilo sa mu v nej pomenovať rozpornosť situácie zajatcov počas veľkej vojny.
„Vojaci, ktorí prišli z bojov zmučení, museli v tábore žiť pod holým nebom viac ako mesiac, holí, bosí a otrhaní, vystavení všetkým nepohodám. Koncom októbra 1914 začal zúriť škvrnitý týfus. Po krátkom čase epidémia sa veľmi rozšírila, takže denne umieralo i vyše sto ľudí. Mŕtvych hromadne pochovávali, hádzali do vozíkov mŕtve telá a tak ich odnášali na cintorín,“ opisoval Kovijanić obrazy zo života tých, ktorí nezomierali vo frontových zákopoch, ale ich utrpenie počas vojny bolo menej viditeľné.
