Rakúsko-Uhorsko
František Ferdinand d´Este (18. december 1863 – 28. jún 1914)
Následník rakúsko-uhorského trónu, arcivojvoda rakúsky a obeť atentátu, ktorý viedol k rozpútaniu prvej svetovej vojny a ku koncu monarchie.
Bol potomkom dvoch najvplyvnejších panovníckych rodov Európy Habsburgovcov a Bourbonovcov. Leopold Berchtold, rakúsko-uhorský minister zahraničia, ktorý viedol monarchiu do vojny, o ňom napísal: „Krvou úplne odlišné rody so svojimi špecifickými, dosť kontrastnými vlastnosťami, vtlačili mu týmito protikladmi istú nevyrovnanosť a originalitu.“ Po Habsburgovcoch podľa neho zdedil zmysel pre patriarchálny život a rodové starorakúske tradície a po Bourbonovcoch vášeň, hnev, pýchu a autokraciu.
Keď sa narodil, nebol dôvod predpokladať, že by sa mohol stať budúcim panovníkom. V roku 1889 však skutočný následník, korunný princ Rudolf, spáchal samovraždu.
Františka Ferdinanda zastrelil srbský atentátnik Gavrilo Princip v Sarajeve 28. júna 1914 po predchádzajúcom nepodarenom bombovom útoku. Smrť korunného princa bola zámienkou Rakúsko-Uhorska, aby vyhlásilo vojnu Srbsku.
František Jozef I. (18. august 1830 – 21. november 1916)
Rakúsky cisár a uhorský kráľ sa stal panovníkom kabinetným spôsobom. Po abdikácii Ferdinanda I. mal jeho miesto zaujať mladší brat František Karol. Žofia Bavorská presvedčila manžela, aby prepustil trón synovi Františkovi Jozefovi.
František Jozef nastúpil na trón počas občianskej vojny a národnostných nepokojov. Odvolal ústavu a obnovil absolutistické zriadenie a policajný režim. V prehratých vojnách prišiel o Lombardiu a Benátsko a musel liberalizovať režim.
Počas jeho vlády došlo v roku 1867 k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. Monarchia sa rozdelila na dve časti s dvomi hlavnými mestami, dvomi parlamentmi. Spoločné boli panovník, armáda, zahraničná politika a mena. Liberálne vlády zaviedli pomerne pokrokové volebné, školské a tlačové zákony.
Po konfliktoch s Ruskom František Jozef I. vstúpil s monarchiou do trojspolku s Nemeckom a Talianskom. Zomrel počas prvej svetovej vojny.
Franz Conrad von Hötzendorf (11. november 1852 – 25. august 1925)
Rakúsky poľný maršál a náčelník generálneho štábu, neúnavne sa snažil o modernizáciu zastaralej armády. Predpokladal roztržku Nemcov so slovanskými národmi a obával sa maďarskej elity v monarchii.
Jeho pôsobenie bolo rozporné. Často navrhoval nereálne vojenské plány a stratégie a najmä podceňoval silu nepriateľa. Najväčšiu porážku utŕžil od ruského generála Brusilova v roku 1916. Odvtedy sa monarchia nezaobišla bez pomoci Nemecka.
Hötzendorfa nakoniec zbavili funkcie a na čele generálneho štábu ho nahradil Artur von Strausenburg.
V roku 1918 Hötzendorf získal šľachtický titul a študoval filozofiu a teológiu.
István Tisza (22. apríl 1861 – 31. október 1918)
Uhorský ministerský predseda, politológ a člen Uhorskej akadémie vied podporoval duálny politický systém v monarchii. Ako prvý použil dovtedy neznámy výraz weltkrieg – svetová vojna v apokalyptickom memorande, ktoré poslal v marci 1914 cisárovi.
