SME

Vietnamka: Pomohlo by nám uznanie za menšinu

Vietnamka: Pomohlo by nám uznanie za menšinu

Tržnice prinášajú Vietnamcom stále menej peňazí, nájsť si inú prácu je problém, tvrdí Huong Gašparovská.


[content type="longread-pos" pos="full"]

Tržnice prinášajú Vietnamcom stále menej peňazí, nájsť si inú prácu je problém,
tvrdí v rozhovore Huong Gašparovská.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/73/7307003/benedikovic1.jpg" author="" longread-pos="full"] Huong Gašparovská (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodila v roku 1971, vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského, venovala sa problematike výchovy detí prostredníctvom masovej komunikácie a public relation. Poskytuje poradenstvo pre vietnamskú komunitu na Slovensku, robí tlmočníčku a prekladá materiály pre úrady aj Medzinárodnú organizáciu pre migráciu, je tajomníčkou Únie vietnamských žien na Slovensku, snaží sa o integráciu krajanov do našej spoločnosti. Je vydatá, má tri deti. [/content]

ls2.jpg
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com

V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Čo vás priviedlo na Slovensko?

Prišla som sem v roku 1989 v rámci medzivládnej výmeny študentov medzi bývalými socialistickými krajinami. Chcela som tu totiž študovať.

Napadlo vám vtedy, že ostanete možno navždy?

Nie, v žiadnom prípade. (smiech) Lenže počas vysokoškolského štúdia som sa zoznámila s mojím budúcim manželom, zamilovala sa, vydala a bolo rozhodnuté. O odchode do Vietnamu sme už potom neuvažovali, keďže manžel tu má trvalý príjem, je pedagógom na vysokej škole, a ja sa tu tiež dokážem uživiť.

Zaskočili vás na začiatku kultúrne rozdiely medzi Vietnamom a Slovenskom?

Práveže nie, lebo bývalé Československo sme pomerne dobre poznali z množstva filmov a seriálov, ktoré sa u nás vysielali. Už predtým som teda videla napríklad Spadla z oblakov s Majkou z Gurunu či Arabelu.

Bolo veľmi príjemné a zaujímavé potom všetky tie veci spoznávať na vlastnej koži, akurát som vôbec netušila, že Československo sa vlastne skladá z dvoch štátov. Prileteli sme do Prahy a autobusom pokračovali do Bratislavy.

Okrem toho sme boli veľmi mladí, veď ja som mala len osemnásť rokov. Človek v takom veku je pomerne otvorený a schopný sa prispôsobiť prakticky čomukoľvek. Keď som sa dozvedela, že môžem ísť na Slovensko, nemala som žiadny strach, ale naopak, tešila som sa.

Nemali ste problém so slovenčinou?

Pre mňa osobne to nebolo príliš ťažké, lebo už vo Vietname som sa učila ruštinu a oba jazyky sú si do istej miery podobné. Okrem toho sme ročnú jazykovú prípravu na pobyt v cudzej krajine mali už doma a ďalšia ročná nás čakala aj na Slovensku.

V tomto to bolo zorganizované veľmi dôsledne, na jazyk sme mali až dva roky, čo sa mi dokonca zdalo nadštandardné, lebo sa to dalo zvládnuť aj rýchlejšie. Dohovoriť sme sa teda vedeli už pred cestou.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/73/7307003/benedikovic2.jpg" author=""]Vietnamci majú veľmi špecifickú kuchyňu. Radi varia a jedia, pričom ide o jedlá, z ktorých podľa mnohých neznalých nejde vôňa, ale pach. To môže prekážať susedom, a tak si krajania ani nehľadajú bývanie mimo komunity.[/content]

[content type="citation"]Sme uzavretí[/content]

Vietnamskú komunitu u nás má väčšina spoločnosti spojenú s tržnicami, malými obchodíkmi, reštauráciami, predajom lacného oblečenia a elektroniky. Tušili ste, čo by ste u nás mohli robiť?

Jasnú predstavu som nemala, mojím hlavným cieľom na začiatku bolo štúdium a návrat do Vietnamu. Po svadbe to už bola rodina a výchova detí, postupne prišla aj potreba niekde pracovať a mať príjem, tak som sa dala na poradenstvo pre krajanov.

Vecí, v ktorých sa nevedia zorientovať a vybaviť ich, je totiž pomerne veľa, takže práce neubúda. Mnohí sa navyše ocitajú v ťažkých životných situáciách a všetky rady od krajanov, ktorí sa tu už vyznajú, im prídu vhod.

Podľa prieskumu Medzinárodnej organizácie pre migráciu je podiel cudzincov v našej populácii iba jedno percento, čo predstavuje okolo 52-tisíc ľudí. Koľko z nich je Vietnamcov?

Ťažko presne povedať, ale odhadujem to asi na päťtisíc až šesťtisíc ľudí. Teraz už neprichádzajú praticky žiadni noví, lebo Slovensko nie je práve naklonené povoľovaniu pobytov cudzincom.

Interakcia s domácim obyvateľstvom však príliš neprebieha, prípadne je len okrajová na báze predajca – zákazník kdesi na tržniciach či v malých obchodíkoch. Z čoho to vyplýva?

Primárne je to dané inou kultúrou. Sme národ, ktorý je viac uzavretý, krajania držia pokope a súvisí to aj s tým, že pre Vietnamcov, ktorí sem prišli až po revolúcii, je slovenčina príliš náročná.

Ak sa nedorozumiete, jazyková bariéra sa automaticky stáva bariérou pre zvyšovanie sebavedomia, otvorenú komunikáciu a vystupovanie na verejnosti.

Z toho vyplýva aj to, že Vietnamci sa zámerne zgrupujú na spoločných miestach? Známa je ubytovňa na Nobelovej ulici v Bratislave.

Áno. Žijú spolu, lebo tak si dokážu viac pomáhať a najmä sa medzi sebou informovať o dôležitých veciach, napríklad o zmenách v legislatíve. Ten, čo vie lepšie po slovensky, si to naštuduje a vysvetlí všetkým ostatným. V tomto prípade naozaj platí, že v jednote je sila.

Ďalším dôvodom je fakt, že Vietnamci majú veľmi špecifickú kuchyňu. Radi varia a jedia, pričom ide o jedlá, z ktorých podľa mnohých neznalých nejde vôňa, ale pach. To môže prekážať susedom, a tak si krajania ani nehľadajú bývanie mimo komunity. Stáva sa aj to, že niekto sa o to pokúsi, ale keď predajca bytu či domu vidí Vietnamca, tak ho odmietne.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/73/7307003/benedikovic3.jpg" author=""]Deti Vietnamcov, ktoré sa už narodili na Slovensku a vyštudovali tunajšie školy,
majú obrovský problém presadiť sa na slovenskom pracovnom trhu.[/content]

[content type="citation"]Príjmy z tržníc klesajú[/content]

Čo najviac trápi Vietnamcov na Slovensku?

V dnešnej situácii sú to nepochybne príjmy, lebo ich klasický spôsob zárobku upadá. Tržnice prinášajú stále menej peňazí, v tomto segmente panuje kríza.

Okrem toho deti Vietnamcov, ktoré sa už narodili na Slovensku a vyštudovali tunajšie školy, majú obrovský problém presadiť sa na slovenskom pracovnom trhu. Možno to súvisí s tým, že domáce firmy nemajú záujem prijímať za zamestnancov Vietnamcov. V tomto kontexte je zaujímavé, že deti, ktoré študovali v Anglicku či Amerike, tento problém nepoznajú.

Vo vedeckej práci Williamsa a Baláža z roku 2005 sa píše, že po roku 1989 boli Vietnamci medzi prvými, čo prišli o prácu, preto sa ich tendencia k maloobchodu stala čiastočne vynútenou stratégiou prežitia.

Presne tak. Nájsť si prácu je pre nich na Slovensku veľmi ťažké, sú teda zväčša odkázaní na podnikanie v maloobchode. Kto mal známosti a kontakty na výrobcov, tomu sa podarilo otvoriť aj veľkoobchod, kde všetko funguje tak, že dotyčný berie tovar na lízing a na základe dôvery ho posúva na predaj ďalším Vietnamcom po celej krajine.

Nemajú šancu uchytiť sa tu ani Vietnamci s vysokými školami?

Nie, lebo tí sa zväčša vrátili domov do Vietnamu, kde si dokázali nájsť dobre zaplatenú robotu. Teraz však hovoríme o klasických trhovníkoch, ktorí sem už neprišli v rámci medzivládnej výmeny, ale pracovať vo fabrikách. Tí totiž tvoria najväčšiu skupinu Vietnamcov na Slovensku.

[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/SmeLudiaSlovenska"][/content]

[content type="citation"]Musia mať doklad o zostatku[/content]

Ste tajomníčkou Únie vietnamských žien. Čo konkrétne robí?

Naším cieľom je pomáhať vietnamským ženám integrovať sa do spoločnosti. Organizovali sme trebárs viaceré jazykové kurzy a zaviedli tiež špeciálny peňažný fond. Z neho sa nakupujú potrebné veci, prípadne sa poskytujú aspoň symbolické financie rodinám, ktoré postihla nejaká choroba, prípadne im zomrel živiteľ.

Robíte aj poradenstvo. Aké?

Veľmi veľa Vietnamcov na Slovensku sa dostalo do problémov s exekútormi, lebo zanedbali svoje povinnosti pri splácaní. Nevedeli totiž, ako sa treba správať, teraz zase netušia, aké presne sú kompetencie exekútora. My im všetko podrobne vysvetlíme, pomôžeme napísať odvolanie, prípadne žiadosť o splátkový kalendár.

Mnohí tiež vzhľadom na jazykovú bariéru nevedia, ako si pomôcť v prípade choroby. Treba im detailne povedať, že najskôr sa začína u obvodného lekára, a až ten ich v prípade potreby zašle za špecialistom. Inokedy zase chodíme tlmočiť na súdne pojednávania či do záchytných táborov pre imigrantov.

Časté sú zrejme aj otázky súvisiace s pobytom u nás.

Nepochybne, súvisí to s komplikovanou legislatívou, neprehľadnými tlačivami, potvrdeniami a podobne. Nedávno sme tiež riešili problém, ktorý vyplýval z toho, že Vietnamci musia pri sebe stále nosiť potvrdenie o zostatku peňazí na účte.

Musí byť na ňom totiž aspoň suma vo výške životného minima za každý jeden mesiac pobytu. Stalo sa už, že Vietnamec mal síce dosť financií pri sebe, ale nestihol ich ešte odniesť do banky, za čo ho polícia natvrdo vyhostila. Je pritom logické, že mnohí držia peniaze v hotovosti, lebo musia chodiť po tovar a platiť zaň, prípadne tržby z predaja nesú do banky až večer, keď skončia prácu.

Ako sa to skončilo?

Zavolali sme sem právničky z Medzinárodnej organizácie pre migráciu, aby si s cudzineckou políciou vyjasnili, že Vietnamci budú môcť preukazovať svoje finančné zabezpečenie aj hotovosťou. Nakoniec sa ukázalo, že šlo o nedorozumenie.

Nerozumiem. Hovoríme predsa o Vietnamcoch, ktorí u nás žijú legálne, nie?

Samozrejme.

Čo za nezmysel je potom príkaz, aby pri sebe stále nosili výpis z banky? Prečo nestačí papier, ktorý dokazuje, že sú tu legálne?

Každý cudzinec na Slovensku musí pri sebe stále nosiť pas, preukaz pobytu a potvrdenie o zostatku na účte. Ak sa jeho platnosť pobytu končí povedzme o deväť mesiacov, musí tam byť suma zodpovedajúca deväťnásobku životného minima. Tunajší policajti sú pri kontrole týchto papierov veľmi striktní.

To akože policajti navštívia Vietnamca kedykoľvek v jeho práci a on im musí okamžite ukázať všetky tieto papiere?

Ide o Vietnamcov s prechodným pobytom za účelom podnikania, zamestnania alebo zlúčenia rodiny. S tým, že to potvrdenie z banky môže byť staré maximálne tri mesiace.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/73/7307003/benedikovic4.jpg" author=""]V Česku sa Vietnamcom podarilo získať štatút menšiny, a tak majú všetko jednoduchšie – testy v autoškole môžu robiť vo vietnamčine, lebo je prítomný úradný tlmočník. Keby sme boli uznaní za menšinu
aj na Slovensku, odpadla by väčšina problémov. [/content]

[content type="citation"]Pomohlo by uznanie za menšinu[/content]

Čo by mal štát urobiť, aby sa Vietnamci u nás cítili lepšie?

Veľmi by nám pomohli praktické veci ako uznanie prítomnosti tlmočníka pri testoch v autoškolách. Mnohí krajania dnes totiž majú problém napísať test, lebo hoci ho ovládajú a vedia skvele jazdiť, nerozumejú textu.

Ja som si tu robila vodičák ako študentka, keď už som hovorila po slovensky, a môžem povedať, že ani pre mňa to nebolo ľahké. Čo potom majú robiť Vietnamci, ktorí ani zďaleka neovládajú slovenčinu na takej úrovni?

V Česku sa Vietnamcom podarilo získať štatút menšiny, a tak majú všetko jednoduchšie – testy môžu robiť priamo vo vietnamčine, lebo je prítomný úradný tlmočník. Keby sme boli uznaní za menšinu aj na Slovensku, odpadla by väčšina problémov. Nejaké kroky v tomto smere sme už urobili, ale je to beh na dlhú trať.

Nie je chybou, že Vietnamci u nás nemajú žiadne periodikum ani na internete? Práve tam by sa mohli informovať o zmenách legislatívy, prípadne si radiť, čo a ako vyriešiť.

Je nás do šesťtisíc, takže niečo také sa zabezpečuje a financuje pomerne ťažko. Českí Vietnamci v Prahe si spravili vlastný portál viet-info.cz, kam prispievajú aj krajania zo Slovenska.

Legislatívne zmeny u nás sa šíria skôr prostredníctvom letákov a brožúr, ktoré vydáva Medzinárodná organizácia pre migráciu. To je veľká pomoc. Organizácia definuje témy, ja ich potom preložím do vietnamčiny.

Za krajanmi však opakovane chodíme aj priamo na trhoviská či do reštaurácií a pýtame sa, čo ich trápi, čo majú nové, čo by potrebovali, v čom by sme im vedeli pomôcť.

Pocítili ste niekedy nevraživosť domácich, ktorí vám dali najavo, že Vietnamci tu nemajú čo robiť?

Občas sa také situácie vyskytnú, ale nijako extra to nepociťujem. Za problém to určite nepovažujem.

Ako často sa dostanete domov?

Počas vysokej školy bolo na to dosť času, ale neboli financie. Teraz si už síce človek môže kúpiť letenku, chýba mu však čas. Mám náročnú prácu, takže sa to podarí len zriedka, možno raz za rok, inokedy raz za dva roky.

Našťastie sa to dá aj inak – pred dvomi rokmi nás na Slovensku bola pozrieť mama, otec bol zase pozrieť sestru na Ukrajine, ktorá študovala tam.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/73/7307003/benedikovic5.jpg" author=""]Chýbajú mi klasické debaty a stretnutia s mojimi vietnamskými kamarátkami. [/content]

[content type="citation"]Kde je rodina, tam som doma[/content]

Vo Vietname už dlho nežijete, na Slovensku vás stále budú niektorí vnímať ako cudzinku. Dokáže človek v takej situácii definovať, kde má domov?

Nejako extra to neriešim. Mám veľkú rodinu a doma sa cítim vždy tam, kde je ona. Samozrejme, že ten klasický stopercentný pocit domova, ktorý myslíte, nemám a zrejme ani nikdy mať nebudem.

Cítim sa tu však dobre a nemenila by som, hoci človeka to prirodzene ťahá aj domov. Pravdou je, že mi chýbajú klasické debaty a stretnutia s mojimi vietnamskými kamarátkami. Mám však príliš veľa práce a neostáva na to čas.

Hovoria vaše deti po vietnamsky?

Nie, je to už pre ne cudzí a pomerne náročný jazyk. Nikdy som totiž nebola na klasickej a čistej materskej dovolenke, deti chodili do jaslí a škôlky, takže som ich ho nenaučila. Aj to trochu ľutujem a snažím sa to dobehnúť, ale je to ťažké, lebo deti sú už väčšie.

Boli síce aj vo Vietname a niečo tam pochytili, ale keď v tom jazyku po návrate domov ďalej nekomunikovali, nemal sa ako rozvíjať.

Vietnamci sa u nás vraj zvyknú stretávať v rámci osláv vietnamského Nového roka, ktorý sa volá Tet. Je to váš najväčší sviatok?

Určite. Je preto zvykom, že si v posledný deň roka pozvú na večeru jednu či dve najbližšie rodiny a na druhý deň sa navštevujú, aby si zapriali k Novému roku. Súvisí to aj s veľkosťou bytu či domu, takže na návšteve sa môže stretnúť dvanásť aj dvadsať ľudí.

Menšie oslavy pre externú komunitu organizujú aj združenia ako Únia vietnamských žien či Vietnamská komunita na Slovensku. Tet však v rámci komunity príliš nezvykneme oslavovať, lebo mnohí zo Slovenska vtedy odcestujú domov za rodinou do Vietnamu.

Rozhovor bol autorizovaný, Huong Gašparovská v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Čítajte ďalej

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

Riaditeľ nového odboru prevencie korupcie Úradu vlády Peter Kovařík.V roku 2004 sa stal vedúcim oddelenia vyšetrovania na odbore boja proti korupcii v Banskej Bystrici, v rokoch 2010 až 2012 bol riaditeľom Úradu boja proti korupcii.

Zapíše sa Sagan do dejín? Rozhodnúť môže jedna vec

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

Peter Sagan zabojuje v Bergene o tretí titul svetového šampióna.

Má tu veľkú základňu, hovoria o Uhríkovi v Nitre

Súperi kandidatúru extrémistu zľahčujú.

Galkova kauza odpočúvania sa vlečie už šesť rokov

Obžaloba na Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016.

Tému odpočúvania neskôr exminister obrany Ľubomír Galko (SaS) využil aj vpredvolebnej kampani.

Nivy zatvoria. Kde vystúpite v Bratislave z autobusu Foto

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.

Dočasná autobusová stanica na Bottovej ulici.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop