FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Podarí sa v parlamente potrebné zmeny dostatočne rýchlo presadiť?
„Všetko závisí od toho, čo sa vláda rozhodne podporiť, ale aj od ľudí, ktorí reformu budú realizovať. Som rád, že vládny program nepláta diery, ale je koncepčný, postavený s výhľadom na desať aj viac rokov. Samozrejme, každá reforma niečo stojí. A prostriedky sa zatiaľ prerozdeľujú spôsobom, ktorý nemôže školy motivovať. Chceme napríklad robiť archeológiu, sinológiu? Chceme vyučovať slovenský jazyk a literatúru, na ktorý sa hlási dvadsať študentov? Alebo chceme mať iba odbory, ktoré uživí masový záujem? Ak povieme, že budeme rozdeľovať peniaze zásadne podľa počtu študentov, malé odbory padnú a diverzita univerzitného prostredia sa stratí. Tieto veci majú aj iný význam. Napríklad v roku 1992 sa japonská vláda rozhodla, že našu japonológiu vybaví superlaboratóriom za 10 miliónov. Po niekoľkých rokoch prišla princezná Sayako so skupinou poradcov. A tí povedali, že to robíme skvele, že sa oplatilo do nás investovať a že to bude mať dosah aj na úroveň slovensko-japonských vzťahov. Takže malé odbory môžu získať časť potrebných peňazí svojou kvalitou a navyše školu aj krajinu reprezentujú. Ale keby sme boli iba pragmatickí manažéri, japonológiu musíme zrušiť.“
Myslíte, že sa podarí zabezpečiť pre školy dostatočne veľký balík peňazí?
„Podľa mojich informácií sa rozpočet pre regionálne školstvo navýšil asi o 2 miliardy, rozpočet vysokých škôl tiež asi o toľko. Ale tieto prostriedky by sa mali viazať na reformné kroky. Do regionálneho školstva ide 36 miliárd korún, to nie je malá suma, keďže štátny rozpočet je 292 miliárd. Som presvedčený, že množstvo prostriedkov by sa dalo využiť účelnejšie, ako sa využívajú dnes.“
Ak je teda menej peňazí, ako školy potrebujú, mali by si samy zarábať?
„Povedzme si jasne, akú úroveň školstva chceme mať. To je politické rozhodnutie, ktoré hovorí aj o tom, ako ho chceme financovať. Mohli by sme byť na priemernej európskej úrovni, ale to závisí predovšetkým od toho, akých kvalitných ľudí máme. Hlavným poslaním škôl však nie je zarábať.“
Milénium je vízia. Máme ľudí, ktorí ho dokážu skutočne realizovať?
„Žiadnu školu nemôžete riadiť tak, že sa iba prispôsobujete tomu, čo sa deje. A dnes sa tak u nás riadi väčšina škôl. Na škole musí byť niekto, kto vidí za roh. Musíte plánovať, odolať tlakom a mať podporný tím. Aj kapitalisti plánujú. Dnes nemôže riadiť školu človek bez skúseností - mohol by ju totiž doviesť naozaj do krachu, zákon to umožňuje. Musíte mať manažéra a kvalitnú správnu radu, ktorá vás upozorní, ak ste sa príliš rozbehli s peniazmi, ale žiadnu dôležitú zmenu ste neurobili. Lebo ľudia nemajú radi zmeny. Ani tí, ktorým by prospeli. Všetci iba čakajú na štátnu dotáciu, ale čo robia napríklad v personálnej oblasti? Nič.“
Ako by ste motivovali pedagógov?
„Ľudia tvrdia, že najlepšia motivácia sú peniaze. Ale tie peniaze by som viazal napríklad na to, že človek sa sám chce vzdelávať. Lebo keď niečo naozaj chcete, cestu si nájdete. Nedá sa hovoriť iba dajte nám peniaze. Ja hovorím: dáme, ale čím ste vy ochotní prispieť? A neberiem odpoveď: ja nemám čím.“
A ako podľa vás dopadne spor medzi Slovenskou akadémiou vied a vysokými školami o to, kto má robiť vedu?
„Dnes idú peniaze na vedu do troch sektorov. Vysoké školy dostávajú 600-700 miliónov, akadémia asi miliardu a najviac peňazí ide do rezortného výskumu. To sú väčšinou privatizované ústavy, kde je 10-miliónový grant bežný. Na školách sú aj trojtisícové granty a keď niekto dostane tridsaťtisíc, tak to už niečo znamená. Štát pritom podporuje súkromné výskumné ústavy typu Výskumný ústav kukurice. Takto financovať vedu znamená liať peniaze do čiernej diery. Keby sa prostriedky určené na vedu dali do voľnej súťaže, vysoké školy aj akadémia by zistili, že najlepšie uspejú, keď vytvoria spoločný tím. Mali by sme dospieť k tomu, že polovicu rozpočtu vysokých škôl budú tvoriť peniaze, čo si zoženú cez granty.“
Myslíte, že sa podarí všetko, čo si vláda dala do programu?
„V školstve musíte počítať s obrovskou zotrvačnosťou, takže neambiciózny plán si jednoducho nemôžete dať. Aby sa zmeny mohli naštarovať, musíte myslieť aspoň desať rokov dopredu. Múdra vláda si stanoví program, ktorý pozerá ďalej, ako je jej volebné obdobie. Potom môže zakladať veci, ktoré majú perspektívu.“
MONA GÁLIKOVÁ
