Ochotnícki herci veľa nestoja, preto ich chcú aj televízie do seriálov, hovorí režisér a herec amatérskeho Záhoráckeho divadla zo Senice Ivan A. Fodor.
Dnes ste už najmä režisérom, kedy ste stáli prvýkrát na javisku ako herec?
„Niekedy v prvej triede v základnej škole v rodnej dedine Unín. Pani učiteľka zo mňa spravila pána a z kamaráta poddaného. Ja som ho mal palicou biť a vyhnať, no potom mi vzal palicu on a vyhnal mňa. To bola taká socialistická agitka, v ktorej som mal svoju prvú rolu. Potom som dlho nikde nehral, mával som trému.“
Čo sa potom zmenilo?
„Umenie ma vždy zaujímalo, otec bol výtvarník, mama krajčírka, ktorá nám dodnes pomáha s kostýmami, takže som mal nejaké gény zdedené. Keď som sa vrátil do Senice, chcel som sa niečomu venovať naplno, aj keby ma to nemalo živiť. No nevedel som poriadne hrať na žiadnom nástroji ani maľovať, tak som si vymyslel, že divadlo, ktoré spája všetky druhy umenia, by mohlo zakryť, že poriadne neviem ani jedno, ani druhé.“
Kedy vzniklo Záhorácke divadlo?
„Stála scéna v roku 1953. Najskôr ako závodný klub pri senickej chemičke, Slovenskom hodvábe, v 80. rokoch tam začali fungovať ďalšie súbory, známe sú napríklad M–divadlo a súbor ZUŠ, Zádrapky, ktoré viedla Anka Gamanová. Pred revolúciou som založil súbor Hon. Inšpirovali sme sa českým a moravským prostredím, kam sme chodievali na festivaly, kde dostávali priestor punková kultúra či alternatívne umenie. Divadlo Hon robilo alternatívu, ktorej nerozumeli diváci a často ani my tvorcovia, ale bavilo nás zadrapovať sa do režimu.“
A súčasné Záhorácke divadlo?
„Začalo sa formovať v roku 2006, v Senici sa vtedy oslavovalo 750 rokov od prvej písomnej zmienky. Napísal som scenár a režíroval sprievod 150 ľudí, z ktorých niektorí hrali živé obrazy z histórie mesta. Podarilo sa mi angažovať hercov, ktorí mali nejakú skúsenosť s amatérskym divadlom a neskôr zostali aj pri súčasnom súbore.“
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
Prečo je záhorácke?
„Amatérskych divadiel je na Slovensku veľa a keď chcú zaujať, musia byť niečím špecifické. Ak len hrajú nejakú klasiku, veľmi sa na seba podobajú. Dospel som k názoru, že záhorácke nárečie je zaujímavým fenoménom, ktorý sa pomaly vytráca, a ktorý divadlo môže odlíšiť. Nemuseli sme si vytvárať žiadny osobitý jazyk. Nazdával som sa, že ak ten tradičný napasujeme na zaujímavé tituly, môže vyznieť netradične. Zároveň som chcel ten jazyk posunúť niekam inam – aby si ľudia nemysleli, že po záhorácky sa dajú rozprávať len vtipy.“
Hráte všetky hry v záhoráčtine?
„Tie pre dospelých áno, detské máme skoro všetky v spisovnej slovenčine.“
Po záhorácky ste odohrali aj Rómea a Júliu. Nevnímali to niektorí tak, že ste Shakespearov text či jeho slovenský preklad zneuctili?
„Z divákov sa tak nevyjadril nikto. Možno tí, čo si to mysleli, boli ticho. No v Trnave na krajskej súťaži sme sa porote nepáčili. Prirovnali to k Drišľakovinám. Pritom my sme predstavenie hrali vážne, nechceli sme z neho robiť lacnú paródiu, no ten jazyk tomu zrejme z ich pohľadu dával takýto rozmer.“
Môže za to nárečie?
„Asi áno. Aj tu u nás na Záhorí, keď niekto začne írečito „vyprávjat“, každý si myslí, že ide povedať vtip. Naším divadlom sa to snažíme nabúrať a posunúť záhoráčtinu na umeleckú úroveň.“
Je na Slovensku iný súbor, ktorý hráva v nárečí, okrem RND?
„Určite, a zdá sa mi, že ich vzniká čoraz viac. Ani my sme neboli prví, už SND i malacké divadlo Na hambálku hralo po záhorácky Ženský zákon. My sme však urobili to, že sme do záhoráčtiny previedli svetovú klasiku.“
Rozumejú vám diváci z iných častí krajiny?
„Áno, aj ľudia na strednom a východnom Slovensku prídu so záhoráčtinou do styku. No na jar sme hrali vo Vojvodine, medzi Slovákmi v Srbsku, ktorí tam v minulosti prišli z okolia Zvolena. Ich slovenčina je taká, akou hovorili ich predkovia, čiže akoby zakonzervovaná. Naozaj nám ťažšie rozumeli. Hovorili, že im polovica utekala, akoby počuli cudziu reč.“
Je rozdiel medzi profesionálnym a ochotníckym hercom?
„V prístupe k práci určite. Ochotník býva ochotný hrať, ale už menej skúšať. Profesionál býva flexibilnejší a pripravenejší, no zasa to isté vyžaduje aj odo mňa ako režiséra. Amatér často ani nevie, že by od režiséra mohol aj on niečo vyžadovať. Myslí si, že moja cesta hľadania ako predstavenie uchopiť, je v poriadku. V amatérskom divadle si môžem dovoliť viac improvizovať priamo na skúškach.“
Dokáže sa amatérsky herec na povel rozplakať?
„Žiadnemu som to ešte nekázal, lebo predsa len častejšie robíme komédie. A keď aj príde na slzy, vždy majú skôr tragikomický rozmer, čiže cez smiech idú aj slzy. Osobne si však myslím, že dnešný divák by už tragiku nevnímal tak, že ja dám na javisko slzy a jeho to dojme. Oveľa lepšie je, ak herec zareaguje opačne, ako by divák očakával, vtedy ho ten výkon skôr zasiahne.“
Má amatérsky herec zábrany? Dokázal by na pódium vyliezť nahý?
„Skúšali sme nedávno antickú hru Lýsistrata, ktorú napísal Aristofanes a do záhoráčtiny preložil Jozef Moravčík. V scenári bolo predpísané aj to, aby sa ženy vyzliekli. Našim herečkám som hovoril, ak máte odvahu, môžeme ísť do toho. No ony vraveli, že to asi ani nie. Nakoniec sme z internetu stiahli obrázky nahých ženských tiel, ktoré sme nakopírovali na tričká, ktoré mali naše herečky oblečené.“
Čiže do nahoty by nešli?
„Asi nie. Možno keby sme hrali alternatívne predstavenie niekde v klube, v komornejších podmienkach, dokázal by som niektorú prehovoriť. Ale musel by som jej vysvetľovať, že ide o veľké umenie, pre ktoré sa musí niečo obetovať a po smrti ju určite preslávi. V Senici som ešte v 90. rokoch zažil workshopy ETUD, na ktoré chodili rôzni výtvarníci, hudobníci a divadelníci. Jeden lektor, Dušan Krnáč, svoje študentky vždy dokázal vyzliecť. Pamätám si, že raz z nich vytvoril živé vlajky. Pri senickom Múzeu Laca Novomeského vyliezli nahé na stožiare a minútu tam akože viali.“
Mnohí profesionálni herci radi hovoria, ako pre rolu museli chudnúť či pribrať. To sa v ochotníckych divadlách asi nedeje.
„My sa snažíme herca typovo prispôsobiť postave, no keď to nejde, napríklad takého herca nemáme, tak naopak, postavu si prepíšeme tak, aby sedela k hercovi.“
Prečo sa človek rozhodne hrať ochotnícke divadlo?
„Ich odmenou sú dve veci. Prvou je zájazd, aj s ochotníckym divadlom sa môžu niekam pozrieť. Tou druhou je potlesk. Keby som úradníkovi v banke alebo na pošte na koniec zatlieskal, tiež by ho práca bavila viac – a bol by ochotnejší. My sme ochotníci, lebo nám ochotne vždy niekto zatlieska a my sa ochotne potom pokloníme.“
Čomu sa vaši herci venujú v súkromnom živote?
„Rôzne veci. Máme veľa dievčat, ktoré sú učiteľky, tie sú aj najšikovnejšie. Či už učia na umeleckej škole, alebo napríklad slovenčinu na základnej, majú k tomu blízko. Pri chlapoch je to ešte rozmanitejšie, máme tu študentov, projektanta, stolára aj miestneho politika.“
Hrávajú aj mimo vášho divadla?
„Áno. Jeden z našich hercov, Jožko Adamčík, sa chytil aj u radošincov, hráva v predstavení Polooblačno. Ďalší si chodia privyrobiť do televízie, robievajú komparz v seriáloch. Z Markízy aj Jojky u nás už niekoľkokrát robili konkurz, pretože pri tom množstve seriálov či reality šou ako napríklad Súdna sieň, ktoré chrlia, potrebujú kopec neopozeraných tvárí. A najmä, naši amatérski herci sú lacnejší ako tí profesionálni.“
Čo hovoríte na ich výkony v týchto seriáloch?
„Neviem to ohodnotiť. Predovšetkým mi nič nehovorí obsah týchto seriálov, a potom sa mi ťažko vyjadruje k forme či hereckým výkonom. Ako v každej telenovele je dej, ktorý by sa dal prerozprávať za hodinu, roztiahnutý na sto dielov. Automaticky sa vytráca akákoľvek dramatickosť.“
Chodievate sa pozerať na hry bratislavských profesionálnych divadiel?
„Málo, občas si pozriem nejaký záznam inscenácie v televízii. Ako zamestnanec mestského kultúrneho domu mám na starosti aj objednávanie predstavení, ktoré sa majú odohrať v Senici, pri tom som však tlačený k tomu, aby som vypredal sálu. Preto sem žiadne veľké umenie pritiahnuť nemôžem.“
Koľko ľudí chodí na vaše ochotnícke predstavenia?
„Pri premiére sálu vypredáme, potom mávame ešte dve či tri reprízy v Senici, no potom už musíme ísť hrať do okolitých dedín a miest. Pôvodne som mal predstavu, že sa nám podarí vytvoriť stálu scénu a na predstavenia budú prichádzať ľudia z celého Záhoria, no to sa nestalo. Diváci za nami neprídu, no keď ideme my za nimi, v mnohých mestách mávame plno.“
Stoja o vaše predstavenia starostovia na dedinách?
„Trochu ma mrzí, že aj keď majú pekné kultúrne domy, mnohí nereagujú ani na to, keď sa im sami ponúkneme. Aj keď nepýtame žiadne peniaze, stačí nám len to, čo vyberieme na vstupnom, ktoré aj tak na dedine nemôžeme dať vyššie ako dve alebo tri eurá. Inak by ľudia neprišli. Niektorí starostovia by neváhali pýtať za sálu nájomné. To sa mi zdá trochu prevrátené naruby, aby sme platili za to, že im privezieme kultúru.“
Z čoho platíte zájazdy, kulisy a kostýmy?
„Na začiatku sa nám lepšie darilo zohnať peniaze aj cez nejaké granty. Dnes máme väčšinu peňazí len z toho, čo vyberieme na vstupnom. Veľakrát si pomôžeme sami, napríklad kulisy či kostýmy do nového predstavenia si zabezpečíme tak, že prestaviame alebo prešijeme veci, ktoré sme použili v inej hre. Ale to podľa mňa robí aj profesionálne divadlo.“
Koľko ročne stojí ochotnícke divadlo?
„My hráme asi päťdesiat predstavení ročne, za jedno vyberieme dajme tomu dvesto eur. To je asi desaťtisíc, ktoré zarobíme a toľko aj minieme. Honoráre hercom neplatíme, no preplácame cestovné, niečo málo dáme muzikantom, ktorí s nami hrajú.“
Akú budúcnosť majú neprofesionálne divadlá?
„Neviem to odhadnúť. Kým diváci budú schopní oceniť, že ide o živú, autentickú kultúru, tak ochotnícke divadlá budúcnosť majú. Všetko závisí od nadšenia – tvorcov aj divákov.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
