V byte Julka Augustína Vargu sa schádzali disidenti, politickí väzni a intelektuáli. Eštebáci o tom vedeli, ale nezasiahli.
Stalo sa to v roku 1971. Do triedy na základnej škole v Šumperku vstúpil učiteľ spolu s lekárom. Deti mali byť zaočkované najnovším sérom proti žltačke, ktoré vyrobili v Sovietskom zväze.
Jedno z detí sa rozplakalo, pretože sa bálo injekcie. Učiteľ teda nabádal žiakov k statočnosti: „Tak, kto pôjde ako prvý?!“ Prihlásil sa premiant a predseda triedy, deväťročný Július Varga zvaný Julko.
Julko následne ochorel ťažkou formou dermatomyozitídy. Nikomu inému z triedy sa nič nestalo.
Julkovo telo na sérum zareagovalo šokujúcim spôsobom. Začalo produkovať látky útočiace proti vlastným svalom, proti koži a proti vnútorným orgánom.
Atrofia svalov rýchlo postupovala, vyziabnuté telo sa skrivilo a bolo posiate bolestivými chrastami. Ruky mal tenké ako konáriky, prsty miestami pripomínali zvieracie hnáty. Jeho telo znehybnelo.
Celé roky prežil na lôžku. Lekári si nevedeli rady, a tak mu predpisovali aspoň lieky tlmiace bolesť. Na jednom prste si Julko nechal narásť dlhší necht, aby si ním dokázal otáčať strany v knižke.
„Bolo to naozaj veľmi ťažké. Ani v pätnástich rokoch s tým ešte nebol nevyrovnaný. Niekedy sa správal dosť zle. Keď som ho kúpala, veľmi ho to bolelo a raz mi aj povedal niečo škaredé a ja som mu dala zaucho. Otec mi vynadal priamo pred synom, veľmi ho to zasiahlo,“ spomína jeho mama Dana Vargová, ktorá sa o chorého syna obetavo starala až do jeho smrti v roku 1996.
Keby ste sa však osemnásťročného Julka Vargu spýtali, ako sa so svojím osudom vyrovnáva, odpovedal by podľa Dany takto: „Boh takým ťažkým krížom obdarúva len tých, o ktorých vie, že to zvládnu.“
Svadobná snímka rodičov Júliusa
ŠtB bola proti jeho zahmlievaniu bezmocná
Július Varga čítal bibliu, študoval filozofiu, diktoval svojim priateľom či matke filozofické traktáty, miloval džez. Jeho duchovným radcom sa stal kňaz Hrdlička a dominikánsky provinciál, dnes kardinál Dominik Duka.
Kvôli svojej nevládnosti sa Julko nemohol stať kňazom, ako si vždy prial, pretože by nebol schopný odslúžiť bohoslužbu, a preto zložil rehoľné dominikánske sľuby a prijal meno Augustín podľa svojho obľúbeného filozofa a svätca.
Zostal žiť s rodičmi v byte na Leninovej ulici v Šumperku. Toto miesto sa veľmi skoro premenilo na magnet nielen pre eštebákov, ale najmä pre študentov.
„Mali sme aj dvadsať návštev denne. Videli v ňom niekoho, kto ich vypočuje, pomôže a poradí. Bol silný, hoci sa ani nedokázal postaviť na nohy,“ rozpráva Dana Vargová, ktorá svojho syna vozila na výsluchy ŠtB.
Údajne si z toho robili žarty a Julko trval na tom, aby si matka vzala starý záhradný klobúk: „A že ho zaveziem na fízlareň ako pani Müllerová zo Švejka. Julko sa vo vyšetrovni ihneď vzpriečil, že vraj chce kópiu výsluchu. Oni tvrdili, že sa pletie, že na to nemá nárok. Pýtali sa ho, kto sa u nás schádza a on odpovedal, že nikto. Údajne sa u nás konajú bytové semináre a on odpovedal, že nekonajú. No jednoducho všetko poprel.“
„Keď sme odchádzali, tak na nás ešte zavolal eštebák, že za dverami čaká náš kamarát, ktorý k nám pravidelne chodí - inžinier Pudil. Julko len zakričal, že žiadneho Pudila nepozná. A pritom k nám chodil denne,“ smeje sa pri spomienke na svojho syna bývalá učiteľka miestnej základnej školy Dana Vargová.
K eštebákom a komunistom pristupovala inak ako jej syn. Pohrozila im božím trestom a to vraj fungovalo.
„Oni boli poverčiví! Naozaj. Tajne chodili do kostola a strašne sa báli, že ich tam niekto uvidí. No to bola zábava! Raz na výsluchu odo mňa eštebák chcel, aby som podala vysvetlenie, kto a za koľko nám doviezol lieky zo Západu. Ja som toho policajta poznala, veď som učila jeho syna. Prísne som sa na neho pozrela a vravím: ,Keby bol váš syn taký chorý ako Julko, vy by ste to pre neho neurobili? Hanbite sa!‘ No, a mala som pokoj.“
Ešte ako zdravé dieťa
Nežná revolúcia zn. Commodore
Počítač Commodore v cene 60-tisíc korún, na ktorý sa Vargovi zložili študenti a kňazi, predstavoval poklad a zbraň v jednom.
Komunisti považovali Julka Vargu za najnebezpečnejší šumperský živel práve preto, že tlačil letáky, ktorými zaplavil celý okres. Apeloval v nich na dodržiavanie ľudských práv, žiadal o prepustenie politických väzňov, šíril petície ako napríklad Niekoľko viet.
Dana Vargová sa od svojich kolegýň zo školy dozvedela, že predseda krajskej KSČ na jednej schôdzi dokonca vystúpil s vyhlásením, že je potrebné dávať si na tohto nebezpečného kontrarevolucionára pozor.
„Vtedy sa prihlásila jedna z mojich kolegýň zo školy a hovorí, že je to nezmysel, že Július Varga je nevládny vozíčkar, že čo je to za hlúposť, aby bol najnebezpečnejší v celom kraji. To mi potom porozprávali.“
„Hneď na druhý deň som zašla za predsedníčkou miestnej KSČ, a pýtala som sa, čo to tam bolo za hlupáka. A ona hovorí: ,Prosím ťa, Danuška, nehnevaj sa, my sme ti to nechceli ani hovoriť, pretože sme vedeli, že budeš zúriť,‘“ rozpráva pani Vargová, ktorá našla podporu nielen u priateľov, ale aj u riaditeľa školy, presvedčeného komunistu.
Všetci ju obdivovali za to, s akou obetavou láskou sa starala o nevládneho syna. A pritom mal ten krajský predseda KSČ vlastne pravdu.
Julko Augustín Varga sa stal šumperskou hviezdou práve v novembri 1989. Obrazne stál na čele protestujúceho davu. Z tohto obdobia pochádza aj nie veľmi kvalitné video.
V šumperskom divadle sa zišli herci a študenti, aby vyjadrili podporu Občianskemu fóru a nežnej revolúcii. Julko Varga nečakane vystúpil s prejavom.
Najskôr spamäti citoval Čapkovu stať „Prečo som sa nestal komunistom“, za čo zožal búrlivý potlesk, no vzápätí dodal niečo, čo prítomných skutočne dojalo: „Chcel by som mať rád všetkých ľudí s akýmkoľvek presvedčením. Aj komunistov.“
V roku 1995
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
