[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/57/5790554/5790554.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Marta Ličková (88) na fotografii Tomáša Benedikoviča. Prekladateľka. Prekladala ruskú klasiku (Dostojevskij, Čechov, Šolochov), z nemčiny napríklad Troch pátračov alebo Old Shatterhanda od Karla Maya alebo knihy Johannesa Maria Simmela, z maďarčiny knihy Pétera Hunčíka. Po roku 1970 nemohla 20 rokov oficiálne prekladať, jej preklady vychádzali na mená priateľov.
[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
[/content]
Preložila vyše dvesto kníh z ruštiny, nemčiny, maďarčiny a ukrajinčiny. Dvadsať rokov to však nemohla robiť pod svojím menom. Jej manžel preniesol z Ruska do Bratislavy a nakoniec až do Londýna knihu zakázaného spisovateľa Alexandra Solženicyna. On skončil vo väzení, MARTA LIČKOVÁ so zákazom prekladať a nutnosťou postarať sa o rodinu.
Ako ste sa dostali k prekladaniu z ruštiny?
Na konci leta v roku 1944 som sa chystala do školy do Banskej Bystrice, tá však ostala pre Povstanie zatvorená a tak sme mali dlhé prázdniny. Zostali sme doma. Venovali sme sa samovzdelávaniu. Výborne som sa naučila po rusky, pretože v decembri prišiel front až do Bátoviec, priamo k nám do domu.
Neboli ruskí vojaci nebezpeční?
Bola to Malinovského armáda a náhodou boli veľmi slušní. Možno aj preto, že medzi nimi bolo veľa aj takých, čo ich prepustili z pracovných táborov a naverbovali priamo odtiaľ do armády.
Ako ste vtedy žili?
Tri mesiace sa u nás bojovalo. Po Bátovce prišli Rusi, už v Pukanci však boli Nemci. Priamo v našej záhrade mali ruskí vojaci aj kaťuše a ostreľovali Pukanec. Takto vyzeral môj maturitný ročník.
A vrátili ste sa potom do školy?
Hneď po oslobodení otvorili školu. Celý ročník som urobila od 20. apríla do 24. júla. Bolo to veľmi intenzívne. Vrátili sa nám, až na gardistických, profesori, ktorí nás učili pred vojnou. Tí gardistickí sa stratili, na chvíľu sa utiahli, ale žili pokojne ďalej. Párkrát som stretla nášho bývalého triedneho, ale iba na mňa vyvaľoval oči.
Čo sa ešte zmenilo v škole po vojne?
Pribudol nám nový predmet – ruština. Ja som sa jej priučila počas vojny, takže som maturovala z nemčiny, maďarčiny aj z ruštiny. Písomku z ruštiny som napísala štyrom spolužiakom, oni mi za to pomohli s kupeckými počtami.
[content type="citation"]V septembri 1968 sme obaja s mužom vystúpili zo strany. Bolo po ilúziách.[/content]
Prečo ste potom nešli na vysokú školu?
Aj som doma trochu klamala, povedala som, že idem za sestrou do Bratislavy a zapíšem sa na univerzitu, ale vedela som, že nepôjdem. Cítila som sa dospelá, chcela som si užívať slobodu. Urobila som konkurz do rozhlasu, kde hľadali sekretárku riaditeľa. Tesnopis, strojopis aj jazyky som ovládala výborne, ale nevedela som napríklad telefonovať. Dovtedy som telefón videla len na pošte. Tak ma to museli naučiť. Viacerí si ma chodili obzerať, taká som bola mladá. Ešte som ani do komunistickej strany nestihla vstúpiť.
Ako sa z rodiny evanjelických farárov stane komunistka?
Z detského vzdoru a hlavne pre vojnu. V Sovietskom zväze sme videli ideál, oproti nemeckému fašizmu to vyzeralo ako krásna nádej. Bol to náš utopický socializmus. Vlastne až do roku 1956 sme nevedeli, čo sa deje naozaj. V septembri 1968 sme obaja s mužom vystúpili zo strany. Bolo po ilúziách.
A ako sa na to pozerali vaši doma?
Oni mali rozum, oni vedeli. My sme sa však na nich pozerali z výšky mládežníckej istoty a mysleli sme si, že ničomu nerozumejú. Neprebralo ma ani to, keď môj starý otec musel vstúpiť do družstva a my sme mu v Bratislave kupovali vajíčka či mlieko a posielali mu to do Bátoviec, aby on splnil družstevné normy. Myslela som si, že to naozaj bude tak, že všetci ľudia si budú rovní a verila som. Bludy.
Ako ste začali prekladať?
Prvé krátke texty som prekladala ešte v rozhlase. Vznikla relácia Nebojme sa ruštiny. Mal to byť kurz s profesorom Isačenkom a ten potreboval pre reláciu žiačku. Tou som bola ja. Dva roky sme to dvakrát do týždňa vysielali a ja som mala najlepšieho profesora v Bratislave. Súkromná univerzita. Potom už prišli knižky.
Kedy ste zbadali, že to s tým komunizmom nie je úplne v poriadku?
Môj manžel Paľo robil priamo na ústrednom výbore strany na odbore kultúry. Už v roku 1951 povedal, že s tou stranou to nie je v poriadku a odišiel, prekladal na voľnej nohe. Súdruhovia z toho boli vyvedení z miery, veľmi sa pohoršovali, lebo to sa predsa nerobí. Potom nám zmizol sused, ktorý bol riaditeľom bezpečnostnej služby pre priemysel. Jedného dňa ho zavreli a spolu s ním ďalších troch. Zaujímavé bolo, že všetci boli židovského pôvodu. A potom sa začali procesy. Slánský a ďalší. Z ľudí, ktorí boli hrdinovia, sa stali zo dňa na deň zradcovia, špióni, buržoázni nacionalisti.
Napriek tomu ste stále zostávali v strane.
Málo sme vedeli a hovorili sme si, že to určite nie je vec strany, ale jednotlivcov, ktorí ju zneužívajú. Strane verte, súdruhovia. Tak sa to hovorilo. O Rusku sme nevedeli vlastne nič. Prvý zájazd do Sovietskeho zväzu vypravili až v roku 1956 a potom sme sa začali dozvedať.
Aj vy ste verili, že sa to ešte dá opraviť zvnútra?
