[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
Ján Hrubala (50) (na snímke Vladimíra Šimíčka) sa narodil v Leviciach. Právo skončil v roku 1986 v Košiciach. Po škole sa stal trestným sudcom na Okresnom súde v Banskej Bystrici, odkiaľ pokračoval na krajský súd. V roku 1996 odišiel do advokácie, venoval sa ľudským právam, ochrane životného prostredia, obhajoval napríklad viacerých Rómov, ktorí sa stretli s rasizmom. Podporil aj hnutie Inakosť. V rokoch 2003 - 2005 bol riaditeľom odboru boja proti korupcii na Úrade vlády. Od roku 2005 je predse[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
[/content]
V pojednávacej miestnosti sudcovia Špecializovaného trestného súdu vždy vyzývajú médiá, aby ich nefotografovali. Je to jedno z bezpečnostných opatrení, na ktoré majú zo zákona právo. Sú to aj jediní sudcovia, ktorí žijú s ochrankou. Fotografie JÁNA HRUBALU sú na internete všade ešte z čias, keď nebol sudcom, preto s fotením v redakcii nemal problém. Rieši najťažšie prípady zločineckých skupín, ekonomickú kriminalitu aj korupciu verejných činiteľov. No tresty nielen rozdáva, ale aj prijíma. Pred deviatimi rokmi spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej sa nikto nezranil, ale on odmietol fúkať. Dostal najprísnejší trest, aký bol kedy na Slovensku za podobný skutok udelený.
Prečo ste išli na právo do Košíc a nie do Bratislavy?
Hlásil som sa do Bratislavy, ale pre nedostatok miesta ma nezobrali. Vtedy existovalo ešte ministerské odvolanie, ktoré napísala moja mama, hoci ja som to už vzdal a nastúpil do nemocnice ako sanitár. Prišlo rozhodnutie, že ma prijímajú do Košíc.
Mama sa poznala s ministrom?
Vôbec nie. Zdôraznila moje dobré výsledky na gymnáziu a že som polosirota. Otec zomrel, keď som mal päť rokov. Asi to zavážilo. Ani otec, ktorý bol riaditeľom psychologickej poradne, ani mama, ktorá bola farmaceutkou, neboli v strane.
Ako ste vnímali komunizmus?
Odkedy si pamätám svoj intelektuálny vývoj, tak negatívne. Nebol som žiadny disident, ale čítal som Kunderu, na gymnáziu počúval okrem iného aj so spolužiakom Jurajom Kušnierikom Mertu, Kryla. V druhom ročníku na vysokej škole som chcel s iným spolužiakom emigrovať, ale napokon som kvôli mame zostal. Neviem, čo by sa stalo, keby to na súde mysleli s mojou prihláškou do komunistickej strany úplne vážne aj s vyhrážkami. Prvú pozvánku som odmietol s nie veľmi originálnou výhovorkou, že som ešte mladý.
Stihli ste odsúdiť emigrantov. Uvažovali ste, kde bola hranica, za ktorú by ste nešli?
Mal som asi dva také rozsudky, nie som na ne hrdý, ale sudca legislatívu netvorí. Súčasťou právneho režimu bol paragraf opustenia republiky a každý, kto ušiel, dostal trest. Dal som najnižší možný. O hraniciach rozmýšľa človek stále, utešoval som sa tým, že obyčajná agenda na okrese mi neprinesie dilemy. Politické veci prideľovali skúsenejším, starším kolegom, ktorí boli v strane. V roku 1989 som mal 26 rokov. V kútiku srdca sme verili, že sa režim zmení, a Gorbačov dával nádej.
[content type="citation"]Z odborného hľadiska si skôr pamätám zaujímavé ekonomické kauzy.[/content]
Pamätáte si prvý rozsudok?
Nie. Pamätám si na prípad sexuálneho vydierania, ktoré som pomáhal riešiť ako justičný čakateľ. Riaditeľ zneužíval chovankyne domova a dostal päť alebo šesť rokov. Z odborného hľadiska si skôr pamätám zaujímavé ekonomické kauzy. Nepatril som medzi sudcov, ktorí sa vyžívali v rozprávaní historiek zo spisu násilných vecí.
Mali ste trému alebo strach, keď ste mali uložiť trest?
Keď som nastúpil na súd, ešte chvíľu existoval trest smrti. S jeho uložením by som mal problém, podobne, ako mám problém ukladať prísne tresty. Rozumiem, že niektorých ľudí treba izolovať na veľmi dlhý čas, ale každý sudca, ktorý vykonáva svoju prácu svedomito, s rozsudkami zaspáva a premýšľa nad nimi aj doma. Má aj strach, trému a pýta sa: Naozaj je vinný? Urobil som všetko, aby som odstránil pochybnosti? Aj keď sa snažíte, môže sa stať chyba. Pred vynášaním ťažších trestov aj po ich vynesení, sa mi horšie zaspáva.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/55/5527268/5527268.jpeg?rev=2""]Foto SME - Vladimír Šimíček[/content]
Uložili ste štyri doživotia, je to iné ako trest smrti?
Je to iné, ale neprežívam pri tom žiadnu pozitívnu emóciu. Do výbavy sudcu jednoducho musí patriť schopnosť sa s tým vyrovnať. Ťažšie zaspávam, ale nemôžem preto skončiť na psychiatrii a pevne verím, že ani neskončím.
Aké to je komunikovať s viacnásobným vrahom?
Ťažké. Musíte to robiť tak, že nedávate najavo emócie. Úplne to nejde, ale sudcovia, ktorí prevracajú oči nad tým, čo počujú v pojednávacej miestnosti, nie sú dobrí sudcovia, aj keď vás, samozrejme, často môže niečo vytočiť.
Vy niekedy vyzeráte, že sa usmievate. Aj vám to už niekto v pojednávacej miestnosti vyčítal.
Mám taký tik, ktorého sa neviem zbaviť. Chytím si ústa a keď sa sústredím a premýšľam, kútiky vyzerajú, ako keby som sa uškŕňal, ale nesmejem sa. Som si vedomý tohto hendikepu.
Stretávate na ulici ľudí, ktorých ste odsúdili?
Niektorí ma dokonca pozdravia. Asi pred štrnástimi rokmi sme s manželkou prestavovali dom a zavolali sme na brigádu Rómov z Ponickej Huty. Jeden z nich sa ma pýta: „Pán doktor, pamätáte si ma? Ja som Berky. Pred šiestimi rokmi ste mi dali sedem rokov, ale už som doma.“ A potom ešte dodal, že spravodlivo. Išiel von na podmienku a odvtedy už nič neurobil, pochválil som ho.
Máte aj zlú skúsenosť?
Z mojej prvej sudcovskej praxe v Banskej Bystrici si pamätám, že sme mali niekoľkokrát rozbitú poštovú schránku a neprišlo sa na to, kto to urobil. Asi dvakrát na mňa nejakí opilci pokrikovali, že to je ten, čo mi zavrel brata. Teraz som v režime ochrany a o tomto nemôžem hovoriť.
Mrzí vás, keď musíte obžalovaného pre nedostatok dôkazov oslobodiť?
Nie. Aj to patrí do výbavy v mojom povolaní. Keď vidím, že mi do mozaiky chýbajú dôležité kamienky, hoci si môžem myslieť, že to dotyčný urobil, musím ho vedieť oslobodiť. Sudca nemôže byť aktivistický v zmysle, že nastoľuje spravodlivosť za každú cenu. Stav, keď sa prikloní nie na stranu žalujúceho, je bežným javom, dnešné súdy nie sú kladivom na čarodejnice.
[content type="citation"]Keď som nastúpil na súd, ešte chvíľu existoval trest smrti. S jeho uložením by som mal problém, podobne, ako mám problém ukladať prísne tresty.[/content]
Cítite sa vtedy zle?
Snažím sa necítiť, ale ani mi to nerobí dobre. Rozumiem, že sa na to pýtate, ale ja musím počas svojej práce pocity eliminovať. Ako sudca riešim konflikt, počúvam a hodnotím dôkazy.
Je to tak, že sú sudcovia, ktorí oslobodzujú, a sudcovia, ktorí ukladajú tresty?
Nemyslím si. Sú napríklad sudcovia, ktorí viac alebo menej dôverujú proaktívnym metódam polície alebo ktorí kladú dôraz na formálnu stránku sporu. Na to máme odborné debaty a nie vždy zhodné názory aj v justičnom prostredí. Niektorí sú napríklad veľmi opatrní, pokiaľ ide o agentov, odpočúvanie. Mnohí z nás veľmi opatrne posudzujeme vierohodnosť takzvaných kajúcnikov, čo sú ľudia, ktorí spolupracujú s políciou, aby sami seba vykúpili. Sudcovia si to veľakrát zliznú, lebo vyzerajú ako tí, ktorí oslobodzujú zločincov, ktorých policajti pochytali, ale často je pravda úplne inde. Niekedy príde novinár na začiatok prípadu a na koniec. Počas troch týždňov, kým prebieha súd, sa stane veľa vecí, ktoré prípad ovplyvnia a on to už nedosleduje a hodí to na sudcov. Kým polícia hneď na začiatku stíhania zvolá tlačovú besedu, my, ktorí sme na konci, máme komunikačný kanál obmedzený. Asi by nebolo zlé, keby aj súdna moc svoje rozsudky verejnosti vysvetľovala možno aj nad rámec ich povinného odôvodnenia.
Keď vám je niekto sympatickejší, dáte miernejší trest?
