Organisti sú v kostole neviditeľní. Viliam Gurbaľa sa však nedá prehliadnuť, keďže vyše dvadsať rokov vedie Zbor sv. Cecílie, špičkové teleso svojho druhu.
Vo vašej rodine je viac hudobníkov, bola vaša muzikantská kariéra vždy zrejmá?
Hudbu som mal možnosť vnímať odmalička vďaka starším bratom, z ktorých jeden hral na husliach, druhý profesionálne na violončelo a akordeón. Pôvodne som si však vôbec nemyslel, že by som mohol byť ako oni, o hudbe som skôr uvažoval len ako o hoby.
Kedy ste hrali prvýkrát na kostolnom chóre?
Kantorovať som začal ako dvanásťročný, keď odrazu v Šarišských Bohdanovciach nemali, kto by hral na omšiach. Za hudobným vzdelaním som vtedy nikde necestoval, pod „dozorom bratov“ som sa pokúšal doma hrať piesne z Jednotného katolíckeho spevníka na harmóniu. Nahrávok vtedy mnoho nebolo, preto som tiež pozoroval, ako hrajú bratia.
Študovali ste potom nejaký nástroj?
Akordeón a neskôr na základnej umeleckej škole aj cimbal.
Páčil sa vám už vtedy chrámový spev?
Keď som prišiel študovať do Košíc, uchvátila ma akustika väčších kostolov a zvuk ich organov, ale v tom čase mi pojem „chrámový“ či „liturgický spev“ ešte veľa nehovoril. Začal som vypomáhať ako príležitostný organista vo farnosti sv. Alžbety popri štúdiu VŠT v Košiciach. Zlom prišiel, až keď som si na zájazde súboru Čarnica vo Francúzsku kúpil zabalené CD, pričom ma viac zaujal jeho grafický návrh ako obsah. Vedel som, že držím v ruke niečo veľmi nové, ale CD, ktoré ma stálo celé vreckové, som si mohol vypočuť až večer po vystúpení.
Čo na ňom bolo?
Šlo o Misa Gloria tibi Trinitas od anglického renesančného majstra Johna Tavernera v podaní Taverner Choir a Taverners Consort s dirigentom Andrew Parrottom. Najprv som bol sklamaný, že prvých 12 sekúnd bolo ticho, potom začal gregoriánsky chorál - Introitus. Prepínal som netrpezlivo ďalej, zasa chorál – Kyrie, až som v časti Gloria odrazu počul nádhernú polyfóniu, čisté dokonalé ľudské hlasy a ich harmóniu. Nedokázal som prestať počúvať. Dovtedy mi nebolo dopriate zažiť nič podobné. Vtedy ešte nebolo všetko dostupné cez internet, ako je to dnes.
V čom bola tá nahrávka iná?
Ako som sa neskôr dozvedel, dirigent a hudobný bádateľ Andrew Parrott si najímal do svojho zboru veľmi citlivých spevákov, ktorí vedia používať historické ladenia, majú vyrovnané hlasy, sýte, avšak schopné spievať bez vibrata. Hudba renesancie si vyžaduje tieto kvality a, samozrejme, i vhodnú chrámovú akustiku, žiadne umelé haly. Tento súbor sa stal pre mňa veľkým vzorom, jeho nahrávky ma veľmi formovali. Postupne som si kúpil všetky ich CD nielen s renesančnou, ale i barokovou hudbou. Samozrejme, často som si kládol otázku, ako by sa tieto kvality dali preniesť na spevákov v Košiciach.
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com
V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska
Dlho ste sa venovali viac ľudovke, však?
Začínal som v Železiariku, neskôr som pokračoval v Čarnici, vojenčinu som strávil vo VSPT Jánošík v Brne, no najviac hudby som „vyprodukoval“ v ľudovej hudbe Švihrovci vrátane hodinovej mgf nahrávky. Boli sme ohromná partia, ktorá v rokoch 1991 – 1995 mnohokrát prebrázdila Bavorsko, Rakúsko, Švajčiarsko i sever Talianska. Dnes už neexistujúcu kapelu hudobne najviac formoval dnes už nebohý Ľubomír Gális. Vďaka tejto kapele som mal a mám asi jeden z najväčších súkromných archívov duchovnej hudby v Košiciach.
Ako ste sa teda dostali do košického Dómu sv. Alžbety za kantora?
Keď som sa vzdal štúdia na VŠT, vzali ma pol roka pred nástupom na základnú vojenskú službu na miesto druhého dómskeho organistu. Regenschoriho vykonával pán Jozef Havaši, môj brat bol členom latinského zboru a príležitostným organistom. Moja „prvá omša“ bola práve na Zelený štvrtok, kolega musel ísť do svojho ďalšieho zamestnania – Štátneho divadla a mne pripadla úloha hrať jeho eminencii kardinálovi Jozefovi Tomkovi. Obdobie pár mesiacov pred revolúciou už bolo v istom zmysle revolučné, odvážnejšie slová volajúce po slobode slova, kritika stavu spoločnosti, jednoducho, ľady sa už pohýnali.
Nemali ste v tom čase problémy s eštebákmi?
Zažil som jedného pána, ktorý za mnou prišiel, že sa chce učiť hrať na organe. Potom ma upozornili, že je to eštebák, navyše pre alkohol skrachovaný. V druhom prípade som zažil skutočné vyše štvorhodinové vyšetrovanie, jeho príčinou bola moja účasť na duchovných cvičeniach organizovaných košickými saleziánmi. Mal som iba 21 rokov, hovoril som len to, na čom sme sa ako účastníci cvičení dohodli. Vedeli však úplne všetko, zradca bol totiž priamo medzi nami. Chceli len, aby som všetko, čo vedia, priznal. Vari najväčší strach som mal, keď nám počas nežnej revolúcie – to som už bol na vojenčine – hrozilo, že budeme vojenskou silou potláčať pouličné nepokoje. Prežili sme aj to napokon pokojne a keď som sa vrátil z vojenčiny domov, zistil som, že mnohé sa v mojom poslednom zamestnaní zmenilo. S príchodom košického biskupa správa katedrály prešla na Farnosť Dómu sv. Alžbety. Pán dekan Mons. Jozef Mydla si ma vyhliadol, aby som robil hlavného organistu pre túto farnosť. V roku 1994 mi pribudli i povinnosti spojené s katedrálou, teda ceremónie košického biskupa, Mons. Alojza Tkáča.
Aké boli začiatky Zboru sv. Cecílie?
V katedrále príležitostne účinkoval Košický detský spevácky zbor pod vedením manželov Varínskych. Staršie dievčatá, ktoré už nevideli dlhú perspektívu v detskom zbore, sa podarilo zorganizovať pod vedením Renátky Rendošovej, a chlapcov zase pod vedením Mareka Kleina z akademického zboru. V novom desaťčlennom zbore navrhli, že ja budem prvým zbormajstrom, keďže mám priamy (zamestnanecký) vzťah k Dómu sv. Alžbety. Popravde, oveľa skúsenejší bol druhý zbormajster Šimon Marinčák, ktorý bol u nás aktívny až do odchodu na štúdiá do Ríma. Spomínam si, že členovia zboru boli k sebe navzájom veľmi milí, bolo to euforické obdobie.
V košickom dóme boli latinské omše so zborom už aj za socializmu, prečo ste sa nepridali k starému zboru?
Vtedajší zbor boli starší ľudia, ktorí boli ako jedna rodina. My mladí sme si vyhradili za cieľ spievať repertoárovo odlišné žánre, v prvom rade gregoriánsky chorál a renesančnú polyfóniu v štýle a cappella. Boli sme jednoducho iná partia, odprevádzali sme sa po každom nácviku domov až na sídliská, často iba peši, vtedy ešte nebolo zvykom chodiť sadnúť si do krčiem. Existencia dvoch zborov by nebol žiadny problém, no pre mňa to nebolo jednoduché, pretože starší latinský zbor, ktorý sa už nedokázal omladzovať, viedol môj bral Ladislav a môj priateľ Marko Badanič. Nakoniec sme sa dohodli, že im budeme pri veľkých sviatkoch pomáhať.
Aké boli prvé roky Zboru sv. Cecílie?
V roku 1994 sme získali štatút katedrálneho zboru. V tomto roku sme získali aj druhé miesto na súťaži katedrálnych zborov v Ríme pod vedením pána Jána Drietomského. Vo Francúzsku sme sa zúčastnili viackrát na súťaži zborov. Vďaka Karolovi Petróczimu sme sa dostali na pódium do ŠF Košice, najprv sme vypomáhali ako rovnocenný partner Košickému speváckemu zboru učiteľov, neskôr od r. 1995 až do roku 2002 sme realizovali samostatné premiéry veľkých diel Josepha Haydna, šlo o veľké omšové kompozície z tzv. jeho postlondýnskeho skladateľského obdobia. V tých rokoch sme vďaka spolupráci s mnohými dirigentmi fungovali veľmi profesionálne. Netušili sme, že aj u nás raz dôjde ku generačnej výmene. Myslím si, že nebola nutná, zrejme mala viac príčin. Dnes je zbor tvorený opäť mladými študentmi, je v nich mnoho organistov i cezpoľných, takže na sviatky to máme ťažšie.
Ako ste na novú situáciu zareagovali?
V menšej zostave, ale zato stále s veľkým potenciálom sme sa začali viac sústreďovať na barokovú hudbu. Najskôr som to skúšal sám, potom som sme začali hľadať finančnú podporu pre spoluprácu s dirigentmi na to špecializovanými. Vznikol projekt Musica ex archivo a jeho podpora uvádzaniu duchovných diel, ktoré ešte v Košiciach nezazneli. Spomeniem aspoň Gunara Letzbora a jeho Ars Antiqua Austria, Igora Karška a Zwiebelovcov, Mareka Štryncla a Musica Florea Praha.
Koľko máte školených spevákov?
V každom hlase sú tak dvaja. V minulosti ich bolo menej, prakticky len moji synovci a neskôr pribudlo niekoľko speváčok. Významnými sa stali Lívia Obručník-Vénosová, Lucia Knoteková, Aneta Mihályová, Gabriela Hübnerová, Peter Berger, Martin a Marek Gurbaľovci.
Ste stále dobrá partia?
Ťažko odpovedať štýlom áno-nie. V niečom aj lepšia, pretože súčasný zbor je o niečo homogénnejší. Baroková hudba je totiž náročná nielen pre interpreta, ale i poslucháča. Treba sa na ňu sústrediť. Nedá sa robiť trocha dobre, to nestačí. Snažíme sa vyhľadávať hudbu aj v archíve, takú, ktorá je doposiaľ len v rukopisoch, získavať granty, aby sa investovalo do vzniku nových partitúr, do vzniku nových dramaturgických počinov.
Koľkokrát týždenne sa stretávate?
Odkedy zbor funguje, tak je to stále dvakrát do týždňa. V posledných rokoch vždy v utorok a piatok.
Stretávate sa aj mimo spievania?
Občas chodia dievčatá na plaváreň, chlapi na pivo. Ale našich speváckych akcií je tak veľa, že už ani nemáme viac času na iné mimospevácke aktivity.
Koľko majú rokov vaši členovia?
Väčšina medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Máme však už mamičky s dvoma i viac deťmi.
Sú medzi vami len veriaci?
Od začiatku boli medzi nami aj neveriaci, resp. nepraktizujúci veriaci. Mali sme ich v úcte, pre ich ľudské kvality, spájal nás spev. Nikoho sme do ničoho nenútili.
Zbor sv. Cecílie spolupracoval aj na nahrávkach pre viaceré divadelné muzikály, ako k tomu došlo?
Aj to vyšlo na povrch? S iniciatívou vyšiel priateľ Julko Selčan a Jozef Bednárik, donedávna nerozlučná dvojica. Nahrali sme vyše 14 nahrávok, prvá bola Grék Zorba, nasledovali Klietka bláznov, Fidlikant na streche, Vlasy, Adam Šangala, Donaha!, Kabaret, Pyšná princezná, Hello Dolly!, Mamzelle Nitouche, František z Asissi, Mrázik, Pokrvní bratia, Tisícročná včela, Sudcove starosti, najviac z toho pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Neprekážalo vám, že Klietka bláznov je muzikál o gejoch, ktorí vychovávajú syna?
Do žiadneho z muzikálu sme nešli ako katedrálny Zbor sv. Cecílie, ale ako individuality, ktoré za istú námahu navyše, mimo nácviky zboru, dostanú zaplatené. Väčšinou túto príležitosť využívajú naši študenti.
V kresťanských zboroch často nie je ani také dôležité, ako sa spieva, ak sa spieva Bohu.
S týmto názorom, samozrejme, nemožno súhlasiť. Predsa sa nemôžeme vyhovárať, že do skladby dávame akúsi „vyššiu“ kvalitu v podobe duchovného nasadenia, ak do nej nedáme kvalitu vo viditeľnej i počuteľnej rovine. K náročnejšej hudbe treba pristupovať racionálnejšie, intelektuálnejšie, a teda i celkovo koncentrovanejšie, preto niektorí umelci vážnej hudby sú zahĺbení a sústredení. Nemožno svoj výkon niekomu venovať skôr, než sa naň dôsledne nepripravíme. Náročné diela si vyžadujú dlhšiu prípravu, ktorá človeka vycvičí. Až keď človek má pod kontrolou svoj umelecký výkon, je možné pohrávať sa so spontánnosťou.
Na čo myslíte pri koncertoch?
Pri predvádzaní hudby musíme byť plne koncentrovaní, musíte si strážiť technické parametre. S českým dirigentom a zbormajstom Mareko Štrynclom sme mali náročné nácviky, nespomínam si, že by niekedy bol povedal niečo také abstraktné „dajte do toho srdce“, vždy radil kde kto má ako pridať, resp. ubrať, vysloviť, či viac vnímať jeden druhého a takto dosahoval technickú jednota. Hneď po utrasení týchto technických hodnôt prichádza na človeka zážitok z muzicírovania. Radosť z hudby je akýsi predstupeň budúceho duchovného rozmeru v diele. Dokonalosť prevedenia a krása hudby rodia v poslucháčovi duchovný zážitok. Môže nad dielom meditovať, nebyť pasívny.
Nedávno ste vystupovali v Banskej Štiavnici s Mozartovou tridentskou omšou Messa da Requiem.
Máme pekné ohlasy. Málo kto však tuší, koľko úsilia stálo zorganizovať túto liturgiu, koľko úsilia stálo obvolať asi sedemdesiat ľudí, aby som tam dostal 23 profesionálnych muzikantov a ďalších 30 spevákov v čase prázdnin. V zbore si uvedomujeme, že spev je naša vášeň, ale, aby sme mohli predviesť Requiem, potrebovali sme zohnať aj peniaze na to, aby som aspoň pár eurami vyplatil hudobníkov, sólistov a mohli zaplatiť cestu.
Dostávajú v takých prípadoch zaplatené aj zboristi?
Zbor z toho nemal nič, ale niekedy máme aj také akcie, keď mu niečo zostane. Spievali sme dlhé roky zadarmo. Teraz keď si v cirkevnom spolku platíme aj náklady na energie, museli sme sa naučiť pýtať aj peniaze. Na naše fungovanie prispievajú cirkevné inštitúcie sumou približne 2000 eur, čo v rámci Slovenska nie je zlé.
Aký je vzťah cirkvi k vášmu spievaniu?
Cirkev víta iniciatívy od laikov, čiže zdola. Myšlienka je, samozrejme, v poriadku. Škoda však, že sa to často chápe ako akási samozrejmosť. Ak je však na Slovensku v oblasti liturgickej hudby niečo kvalitné, tak najskôr pre iniciatívy zdola. Myslím si, že sa nemýlim, ak to tu tvrdím. A to je smutné.
Nezlepšuje sa rokmi táto situácia?
Skôr sa zhoršuje. Vyzeralo to nádejne, keď sa v deväťdesiatych rokoch otvárali odbory cirkevnej hudby na konzervatóriách.
Prečo by mala byť cirkevná hudba samostatným odbor?
Cirkevný hudobník by mal byť komplexným muzikantom. Musí zvládať základy spevu, dirigovania, kompozície, hry na organe, sprevádzať na klavíri, mal by vedieť niečo aj zaimprovizovať, preto mali študenti tohto odboru aj o 16 predmetov viac než iní konzervatoristi. Cirkevnú hudbu vyštudovali v rámci Slovenska možno aj stovky ľudí. Dnes pracujú mimo svojho odboru alebo sú nezamestnaní. Poznám aj znechutených. Moja neter po štúdiu cirkevnej hudby odišla do zahraničia robiť au pairku. Tí, čo študovali v Nemecku, radšej tam ostanú, pretože tam môžu dôstojne uživiť i seba i svoje rodiny. Zatiaľ sa na Slovensku neurobilo nič pre to, aby väčšie mestá mali adekvátne platených a vzdelaných organistov. Samozrejme, iniciatíva nevzíde od žiadneho ministra ani primátora, pokiaľ nevzíde zo samotnej cirkvi.
Akí ľudia sú dnes kantormi?
Až 99 percent to robí ako vedľajšiu činnosť, popri práci, ktorá živí jeho i jeho rodinu. V takomto štádiu cirkevnú hudbu dopredu neposunieme. Na Západe, kde majú v prepočte menej veriacich, je táto služba stále chápaná ako remeslo a je náležite cenená.
Máte pocit že tzv. mládežnícke omše sú preferovanejšie?
Mnohí kňazi sú presvedčení, že ak má byť omša pre mladých, tak musí byť sprevádzaná gitarou a uvoľnenou atmosférou. Mám odlišný názor.
Mal by prísť nový katolícky spevník?
Už sa chystá. Ide aj o textovú očistu JKS, ktorý bo zostavený v 1937 Mikulášom Schneiderom-Trnavským. Škoda však hudobnej krásy tohto diela.
Čo pre vás znamená hudba?
Hudba môže človeka inšpirovať, dávať mu nové podnety, pripomínať staršie, kombinovať, otvoriť v človeku bohaté emócie, je to brána do vnútra človeka. Funguje aj opačne, človeka môže uzatvoriť. Odkedy som otcom malých detí, uvedomujem si, že deti majú svoj citový svet, hoci nevedia ešte rozumovo všeličo z neho pochopiť.
Prečo vy toľké roky kantorujete?
Je to samotná práca, ale aj prostredie, chuť pracovať s ľuďmi a s hudbou veľkých majstrov. Cítim, že sa treba o pozitívne veci snažiť, aj keď ich ostatní budú len kritizovať. Byť na seba o niečo prísnejší než na druhých, je akoby môj osud. Cirkev mala a stále má veľké možnosti pôsobenia na spoločnosť i konkrétnych ľudí. Dnes viem, že ostať láskavý je viac, ako mať pravdu. Urobiť kompromis niekedy znamená prežiť. Moji mladší a vzdelanejší kolegovia sú naopak priveľmi hrdí, a preto mám pocit, že som v tomto remesle čoraz viac osamelejší. Vždy som sklamaný, ak sa potenciál cirkvi nevyužíva v prospech dobra a naopak teším sa opaku.
Čo vám dala cirkev?
Môj život sformovala najvyššia vrstva košickej cirkvi, som jej za veľa vďačný. Našiel som tam mnoho inšpirácie, poznal som osudy ľudí, ktorí po tejto zemi kráčali a dnes ich uznávame ako svätých. Jeden významný kazateľ Juraj Semivan mi v našej katedrále si raz položil otázku: Prečo robiť dobro? Prečo sa snažiť? Prečo vstať, aj keď padáme, aj keď vidíme, že si iní nevážia, čo pre nich robím? Odpovedal si veľmi jednoducho: A čo iné? Keď sme zdraví a nemáme sa najhoršie, je to naša povinnosť.
Beata
Balogová
